Po Gašparovičovi aj prokuratúra dala dôkaz, že to musí byť Ficov kamarát.

Prokuratúra neprávneho štátu dala po roku „vyšetrovania“ nielen odpoveď Bruselu na podozrenie z korupcie pri železničnom tendri, ale aj nový výklad práva a spravodlivosti podľa vzoru JUDr.Fico.  Jeho znenie je :

„Okrádať, uplácať a korumpovať sa na Slovensku dá v medziach zákona, kde páchateľov síce prokuratúra „nenájde“, ale peniaze predsa dorazia načas a v dohodnutej výške“.

Čudesná krajina, ktorú všetci hľadajú v strednej Európe, no ona dávno zakotvila pri myse Dobrej nádeje. Dôverne známom z legendy o Bludnom Holanďanovi, kde posádku tvoria duchovia námorníkov a loď odsúdená na večné blúdenie bez možnosti nájsť cestu domov.

Naša prokuratúra má tiež duchov. Ako ukázal prípad prokurátora Kozolku z generálnej prokuratúry, je priestorom priam popretkávaným myšlienkami na obdobie socializmu a odsúdená na večné putá s komunistickou Štátnou bezpečnosťou. Nemá prekliatie bludného Holanďana, lebo jej plavba v malom člne má nepatrný ponor a tak nevzniká nebezpečenstvo, že by nebodaj narazila na útesy korupcie pri tých, ktorí majú milosť odvodenú od Ficovho zákona obsahu a formy vládnutia.

Verejné obstarávanie modernizácie železničnej trate Zlatovce – Trenčianska Teplá za 244, 970 miliónov eur, bez DPH, má dve výnimočné prvenstvá.

Časovo je to najdlhšie „verejné obstarávanie“, ktoré preplávalo búrlivými vodami troch vlád. Z pohľadu finančného, ide o najdrahší projekt v celej novodobej histórií.

Niet div, že hystérie z vidiny možnej a vysokej provízie bol prebytok, no neprítomnosť obáv z vyšetrenia dodávala krívajúcim pocit bezpečia vtáka nad útesmi spravodlivosti. Teda pocitu, že môže sa na občana, a to zvysoka.

V prvej Ficovej vláde korupcia nebola potrebná. Vtedajší minister dopravy, Ľubomír Vážny, dostal kreslo ministra od svojho sponzora z Trnavy, čo bolo dostatočnou satisfakciou tam, kde ambície boli o tri konské dĺžky pred schopnosťami. Potvrdenka prišla pri jeho druhej vláde, kde kreslo podpredsedu vlády bolo darované Vážnemu za stratu pamäti trvalého charakteru. Pri Mýtnom systéme a jeho trojnásobne predraženom rozpočte a ňom tri slečny s vyhlásením Vážneho, že nevie, kto stojí za „víťazom“ a s odstupom času som náchylný myšlienke, že aj Vážny už vie, že to bol tender zbytočný.

V rokoch 2010-2012 je korupcia prítomná. Dôkazy sa nachádzajú na dvoch ministerstvách, ÚVO, ŽSR i Úrade boja s organizovanou kriminalitou.

V druhej Ficovej vláde je prítomný ešte väčší rozmer korupcie, ktorá usadila na najvyšších poschodiach súčasnej moci.

Nech rátam akokoľvek, vždy prichádzam k číslu málo nad 100 miliónov korupčných eur za obdobie 2010-2013, času dvoch vlád.

Skúsenosť doby, že Róbert Fico nepotrebuje priateľa v kresle generálneho prokurátora, lebo okolnosti ho vedú k vystriedaniu nedôveryhodného priateľa za iného kamaráta, privádza k presvedčeniu, že ani poskytnutie dôkazov nezmení postoj prokuratúry. Prihovára sa aj osobná skúsenosť, kedy som podľahol pokušeniu a doniesol prokurátorovi dôkazy a tým ho vystavil rozpakom z „povinnosti“ ich odmietnutia. Tiež pri tendri, ktorý daňového poplatníka vyšiel už na viac ako 11 miliárd Sk a stále trpí dvoma chorobami. Je nedokončený a jeho apetít po ďalších miliardách je viac, ako koordinovaný.

Cesta priamo do Bruselu k inštitútu ktorý stojí na protipóle folklórneho slovenského vnemu spravodlivosti, kde korumpovať sa dá v rámci zákona, sa javí ako účinnejšia.

Na Slovensku môže každý všetko a bez zodpovednosti a zákony sú potrebné iba preto, aby poslanci parlamentu vykazovali aspoň nejakú činnosť a neupadli do mdlôb z nudy.

Sú „scenáristi“, ktorí píšu komédie s vedomím, že ani v nich samotných, pri predstavení, komédia nevyvoláva smiech.
Poznanie, že napísali tragédiu prichádza neskôr, keď ani katarzia neprináša úľavu.

Herci katarziou, očistením, neprechádzajú. Zoberú honorár, zotrú šminky a ponoria sa do tmy.

Iba z jej útrob sa ozýva podsadený hlas šepotu : „Čentéša nikdy nevymenujem za generálneho prokurátora“.