Po denníku Pravda aj SME má svoje „Bejby“, Lipšicovho Grendela.

Náchylnosť na oslabené sociálne cnosti, napríklad na etiku, dodáva svetu politikov a ich škandálom pôvab, ktorý ani po štvrťstoročí nemá vrásky. Svet, v ktorom sa nezomiera na myšlienky, lebo z núdze sa vyrába cnosť.

Pred pár týždňami som v blogu písal o dvoch „obetných baranoch“, ktorí majú byť ponúknutí na upokojenie verejnej mienke blížiacej sa k bodu varu, a dnes je to realita týchto dní.

Osud podnikateľa Juraja Š. a jeho Váhostavu je spečatený a po najbližšom sneme Smer-SD budeme poznať aj meno politického barana.

Stále však zostáva v platnosti odpoveď Róberta Fica – „Môžem vás ubezpečiť, že v roku 2014 už v politike nebudem“.

Po prezidentských voľbách jeho prognóza naberá na aktuálnosti. Volič nahlas vyslovil hodnotenie o neúnosnom diletantstve „vodcu“ červených, čo je jediná disciplína, kde ho húf iných jeho socialistov poráža o tri oslie dĺžky. V tomto prostredí by človek mohol podľahnúť pokušeniu, že tu zrazu žije viac obdivovateľov krásneho umenia. Umenia žiť.

Na Slovensku je to tak, bolo a je povestné hodnotenie bizarného sveta, v ktorom občan chodí na brigády k politikom stavať prekážky, aby si dokazoval, že žije.

Pár hodín po prejave prezidenta republiky možno s určitosťou povedať, že bol určený múrom Reduty, podľa zlostných tvári členov vlády a parlamentu, aby sa odrazil k ušiam vzrušenej ulice.

Krátke pripomenutie dáva odpoveď, z akého vývoja boli sociálnodemokratickí miliardári vydesení.
„Že budeme v každej situácii spoločne pamätať, že všetky volené a menované štátne funkcie, od tých najvyšších až po tie najnižšie v mestečkách a dedinách majú jedno spoločné: ukladajú nám pracovať, každému na svojom mieste tak, aby si štát plnil svoje povinnosti a záväzky voči občanom. Aby sme každý jeden boli spojencom občanov, a aby nebol štát ich protivníkom, od ktorého si treba práva vybojovať“.

Štát, až na krátke obdobie vždy bol na druhej strane barikády s poznaním, že bojovníkov je málo, zato ochotných živoriť s falošnou a plytkou i potupnou existenciou sa každé voľby hlási do konkurzu na komparz čoraz viac adeptov „školy optimistov“.

Dobrá politika a dobré noviny predpokladajú, že si účinkujúci verejného života nezamenia nielen role, ale nepodľahnú pokušeniu vnášať do svojej činnosti aj prvky pohrebníctva. No pokušenie krásnych hlupákov a perfektných šialencov je mánia pokrytectva popierajúca skúsenosť o inštinkte základnom života. Skúsenosti.

Keď pred šestnástimi rokmi nemenovaná novinárka nabádala kolegov, aby písali za peniaze, zdalo sa, že latka je neprekonateľná.

Ubehlo dvanásť rokov a Róbert Kaliňák, vulgárnym jazykom sociálneho demokrata z dvadsiatych rokov minulého storočia, rekord zdolal, aby do sveta žurnalistiky uviedol „Bejby“.

„Vandi, ale šak ako, už sme sa dohodli, že ty budeš môj komunikačný prostriedok k Nore, takže choď Nore povedať moje stanovisko. A že si fakt želám, aby som jej nemusel volať,“ hovorí Kaliňák.

Vždy, keď politik a novinár vyvíjajú snahu presvedčiť o svojej užitočnosti, narobia množstvo škody. Nie na Slovensku.

V našich podmienkach neprichádza do úvahy, aby konanie v rozpore s novinárskou etikou bola odobraná cena, ako napríklad  Pulitzerová cena fotografovi Narcisovi Contrerasovi za kamuflovanie fotografie.

Neprítomnosť etických mantinelov nedala, po Pravde, dlho čakať na Novú „Bejby“ v inom denníku.

Redaktor SME, Kern napísal dňa 8. 8. 2013 o 9:32 ráno podpredsedovi stany Nova, Gáborovi Grendelovi „Bejby“ mail :

„Dík, to už sme im raz stopli a museli to vypísať znova.“ Novinár Kern sa politikovi Grendelovi chválil  s „úspechom“ SME o zastavení tendra na marketingové poradenstvo pre spoločnosť Tipos.

Mailových „bejby“ informácií medzi dvoma redaktormi denníka a politikom Gáborom Grendelom bolo neúrekom. Až to zvádza k presvedčeniu, že novembrovým komunálnym voľbám, priestoru kam sa politik Grendel od Lipšica chystá, sa už dnes stavujú kulisy frašky.

V tomto panoptiku imitácie súťaže o hlas voliča sú dôležitou súčasťou vplyvu dve konzervatívne zoskupenia. OKS a KDS. Strany, ktorým náchylnosť na oslabené sociálne cnosti, etiku, by malo byť dostatočnou prekážkou, aby sa slová prezidenta určené múrom Reduty nestratili na ceste k ušiam verejnosti už na samom začiatku.

Lebo sú „hriechy“, ktoré nemožno ospravedlňovať „biedou ducha“ sveta politiky i žurnalistiky, hriešnosti, ktoré sa vydávajú na cestu do zabudnutia rozkošne sa meniacou spoločnosťou.