Harabín pýta 300 tisíc aj dobré meno Slovenska.

Každý, kto nájde dostatok času a túžby objavovať neznáme a dávne korene, prečíta si súbor pravidiel každého náboženstva. S úctou.

Rovnakou úctou, lebo v nich objaví jeden základ a poučenie.

Ten istý morálny základ. Tie isté mravné princípy, ktoré uprednostňujú život, lebo on je ten dôvod, prečo žijeme.

Keď sa komunista oháňa súborom pravidiel , ktorým pre židovsko – kresťanskú tradíciu je Biblia, prichádza obraz nie tak dávnej minulosti.

Maľovaný do hláv ľudí, aby prekryl tradície života a nahradil ich iným súborom.

Totálnou negáciou morálky a bezbrehého červeného besnenia veľmi podobného vzorcu správania sa sovietskych okupantov z roku 1968.

Ideologickým systémom bez najmenšej stopy hodnôt. Systémom vytvoreným intelektuálnym podvodníkom marxizmu a jeho „vedou“ a jej výsledku. 100 miliónov obetí.

Keď sa marxista dovoláva Biblie musím povedať, že je to nanajvýš pochybná orientácia. Model desivého dvadsiateho storočia marxizmu sa dnes prekrýva Desatorom a Bibliou iba preto, aby Slovensko znovu ovládol najzhubnejší prvok v podobe mravného relativizmu.
Pánu Harabínovi preto odporúčam niečo ľahšie.
Napríklad Ústavu Slovenskej republiky.

Je to humorné čítanie o čom svedčia humoresky a veselosť troch najvyšších ústavných činiteľov štátu, keď ju trýznia a lámu jej väzy, aby na konci tejto bujarej veselosti komunista Fico oznámil :

Slovensko nie je právny štát a kto chce spravodlivosť, musí mať peniaze.

Veľa peňazí.

Naša, Slovenská ústava, hovorí tiež o sebaúcte ľudu, ktorý nie je ani zámožný, nemá mocný úrad ani ešte mocnejších priateľov a predsa mu patrí všetka moc v štáte.

Chyba krásy. Manuál, návod na použitie, ako si ľud môže získať moc i sebaúctu, nikto v nej nenájde.

No našiel som v nej niečo, čo s dobrým menom má súvislosť :

„Sudca sa môže svojej funkcie vzdať“.

Mešká vlak ?

Nie. Nie ľuďom. Jedni čakajú, že ich vlak zoberie na cestu do minulosti a oni nájdu „bájne istoty“  a druhí čakajú, že tí prví sa umúdria.

Pýtam sa iba preto, lebo vývoj na Slovensku za posledný rok hovorí, že Čierna diera Vladimíra Mečiara bola iba „nevinnou“ hračkou v rukách mocných oproti istotám pomalej, no postupnej červenej smrti štátu, ktorý si ešte dnes hovorí demokratický.

Hic iacet – Tu leží !

Hovorím za seba.

Mne je štát , Slovensko, aj s jeho dobrým menom oveľa dôležitejšie, ako slová Štefana Harabína – „Niekedy je najlepšie privrieť dôkladne oči a natiahnuť ruku“ – povedané v prostredí  neprávneho štátu docenta Fica.

Nádej, že sa znova „objaví“ nový Dzurinda, ktorý Slovensko vyvedie tento krát z obludnejšej Červenej diery, je nádej planá.

Dnes nejestvuje.

Dnes sú tu iba hráči na tretie husle predstierajúci sen o husliach prvých.