Pani doktori, ďakujem, že ste…

Čo by ste si želali, keby prišiel kúzelník? Zdravie a bohatstvo alebo chorobu a chudobu? Každý z nás by bez váhania zvolil prvú voľbu. Áno, je skvelé mať možnosť voľby. Možnosť voľby pri hodnote zdravia je však popretkávaná inými faktami, ktoré sa dajú veľmi ťažko ovplyvniť. Patria medzi ne stres, disharmonické vzťahy, nesprávny životný štýl, nedostatok pohybu, dennodenné nasávanie mediálnych negatívnych informácií, nedostatok energie a pod. Ale aj také genetické predispozície dajú človeku riadne zabrať a skomplikovať životnú cestu nehovoriac o osude!

Ak sa medzi čitateľmi našiel taký, ktorý si povedal, že sa neoplatí ďalej čítať, odpoviem, oplatí sa. Ak sa medzi čitateľmi našiel taký, ktorý mi oponoval a povedal, že sa dá vyhnúť stresu, zmeniť vzťah…, že aj s nesprávnym životným štýlom sa dá čosi robiť, že jedným úderom sa dá zničiť televízor, aby nám nepil krv a namiesto deformovania gaučovej súpravy sa dajú obzerať v behu krajnice slovenských ciest… má pravdu. Je to iba uhol pohľadu a postoj človeka k danej životnej situácii.

Ak svoj život človek zahalí do čiernej zástavy a bude vidieť všetko čierne, nemá ďaleko k tomu, že obohatí štatistiku PN-károv na Slovensku.

O slovenskom zdravotníctve by sa dali písať romány, ale načo? Načo písať romány, keď ľudia milujú kauzy, jednotlivé mini a krimi prípady a búrlivé diskusie na blogoch.

Pred nedávnom som čítala o prieskume, v ktorom hodnotili autorov blogov a to podľa diskusie k danej problematike. Zaujímavé bolo vyhodnotenie prieskumu. Autori blogov bez diskusie mali lepšie hodnotenie, ako autori blogov s diskusiou. Tu by sme mohli urobiť krátky záver, „diskusie pod blogmi nie sú nutné“. Nemáme na to právo; ak sa človek nemôže prejaviť ako autor článku, autor blogu… prečo mu brať možnosť zapojenia sa do diskusie?

Ale vráťme sa k nášmu zdravotníctvu. 99,9 % blogov a príspevkov o zdravotníctve je negatívne ladených. Ak si myslíte, že zvýšim toto percento, mýlite sa. Budem maximálne pozitívna a budem reagovať na blog Angeliky Horňakovej s názvom Prepáčte, pani doktori, že som ochorela…, publikovaný na SME, v ktorom líči skúsenosti z ošetrenia akútneho zdravotného stavu v Rakúsku a následnej dispenzárnej starostlivosti na Slovensku, k čomu pridáva aj skúsenosť na pohotovosti.

Trošku načriem do danej problematiky z dvoch dôvodov:

1. mala som možnosť pobudnúť štrnásť dní v nemocnici na Slovensku a

2. mám možnosť o danej problematike (slovenskom zdravotníctve) diskutovať s kompetentnou osobou.

Keďže mám možnosť o danej problematike diskutovať s kompetentnou osobou, je veľká pravdepodobnosť, že systém fungovania slovenského zdravotníctva poznám dôkladnejšie ako autorka blogu, pacientka príbehu.

Začnem bodom číslo dva.

Zdravotníctvo na Slovensku prešlo hlbokými (pre bežného človeka až nepredstaviteľnými) zmenami a keďže mnohí následky nežnej revolúcie a Zajacovej transformácie zdravotníctva ešte z rôznych dôvodov nepostrehli alebo postrehnúť nechcú, nevedia, že medzi dva subjekty: LEKÁR a PACIENT vstúpil tretí subjekt a volá sa ZDRAVOTNÁ POISŤOVŇA a vznikla trojnožka. Preto je potrebné v prípade chvály lekára, chváliť iba lekára. Ak je nevyhnutné sa posťažovať a lekára haniť, nezabúdajte, že na chrbát lekára mnohokrát mieri kameň zo strany poisťovne a haňte aj poisťovňu.

Nie tak dávno v minulosti sa už aj zo ZDRAVIA človeka vďaka spomínanej Zajacovej transformácie zdravotníctva stal tovar a preto k artiklu „tovaru pacienta“ v mnohých prípadoch lekári aj takto pristúpili. Daromné boli snahy lekárov chrániť a ochrániť pacientov. Lekári v „boji“ s ministrom, parlamentom a zdravotnými poisťovňami dobre vedeli kam snahy pána ministra vedú. Bohužiaľ, boli bezmocní. Bezmocní boli aj z toho dôvodu, že na stranu pána ministra, teda na stranu štátu sa postavili aj pacienti, čím spolu utvorili nepremožiteľnú barikádu. A teraz plačú. Občas sa mi chce zvolať „prečo plačete“? Keďže odpoveď poznám, otázky sú zbytočné a zbytočné by bolo pridávať droždia do búrlivo kvasiaceho sa vína.

Vrátim sa späť k spomínanému blogu a budem sa snažiť objasniť niekoľko opomenutých faktov.

Autorka blogu, pacientka príbehu bola v Rakúsku ošetrovaná na perikarditidu. Ide o vážnejšie ochorenie, možno ho pokojne prirovnať k infarktu. Ako autorka uvádza, aj napriek ťažkostiam sa v nemocnici cítila ako medzi anjelmi a to aj napriek tomu, že nebola pripoistená a zdravotná starostlivosť bola hradená iba zo základného poistenia cudzinca. Treba podotknúť, že v danom prípade išlo o akútny zdravotný stav a v prípade akútneho zlyhania, by všetci lekári konali promptne, presne tak ako rakúski. Po ôsmich dňoch strávených v rakúskej nemocnici sa rozhodla odísť na Slovensko. Moja otázka znie, ak ju nechceli pustiť, prečo sa domáhala odchodu na Slovensko? Naozaj to bolo z uvádzaného dôvodu? Pochybujem. Prišla na Slovensko, kde sa uchádzala o následnú dispenzárnu starostlivosť a zistila, že nie je v databáze u svojho lekára, ktorého ešte pred polrokom navštívila. Chcem podotknúť a nech si to láskavo uvedomia všetci, že nie lekár ich vyradí z databázy pacientov, ale zdravotná poisťovňa (pozri bližšie zákon o zdravotnom poistení). To je ten slávny medzičlánok, ktorý preťal vzťah lekára a pacienta. Ďalej by som sa rada spýtala pani blogerky – pacientky, mala z Rakúska lekárske správy preložené do jazyka príslušného štátu, teda do slovenčiny? Totiž, aj to je povinnosť – ak je niekto ošetrovaný akútne v cudzine a príde žiadať slovenského lekára o dispenzárnu starostlivosť, je jeho psou povinnosťou si dať všetky lekárske správy úradne preložiť! Platí to všade vo svete. Alebo si blogerka myslí, že ak rakúskemu lekárovi, ktorý nie je pôvodom Slovák alebo Čech prinesie lekárske nálezy v slovenčine, prečíta si ich a zariadi podľa nich ďalšiu zdravotnú starostlivosť?

Dispenzárna starostlivosť mala u danej pacientky pokračovať v spolupráci s kardiológom prostredníctvom svojho ošetrujúceho lekára, akosi som nepostrehla takýto postup následnej zdravotnej starostlivosti.

Ako som povedala v úvode, vždy je možnosť voľby. Ak pani autorka blogu, naša pacientka nebola spokojná s jedným lekárom, mala možnosť voľby iného lekára. Alebo aj v tom bol problém?

Preto by som rada na tomto mieste upresnila vzťah trojnožky: lekár, pacient a zdravotná poisťovňa. Keďže sa onoho času za pôsobenia pána ministra Zajaca lámali ľady a v ďalších reformných dobách, keď sa tvrdo bojovalo za vyšší prísun peňazí do zdravotníctva, pacient sa postavil na stranu štátu a spolu s novinármi vyšli do boja proti lekárom a potvrdili ich „pečať nepriateľov štátu“. Povedané inými slovami, pridali sa k inštitúciám, ktoré národ okrádajú. Tým odsúhlasili fakt, že zo zdravotných poisťovní ako správcov fondov zdravotného poistenia sa stáli akciové spoločnosti, ktoré vytvárali a vytvárajú „ZISK“ z ničoho. Alebo ináč povedané vytvárajú zisk z bubliny a ktorí túto situáciu naďalej prehliadajú a poslušne si na hospitalizácie do nemocníc pribaľujú príbory, pohár, toaletný papier a bohviečo ešte. Odvtedy lekári, ktorí sa stali v zmysle posledných zákonov SR otroci štátu považujú pacientov za svojich nepriateľov. ALE treba si uvedomiť jeden nepopierateľný fakt, lekár vždy ošetrí aj nepriateľa, preto slovenskí lekári s láskou, s úctou, s nepochopením, s neporozumením, s údivom… čo od nich vlastne pacienti chcú, keď sa postavili spolu so štátom proti ním, pacientov ošetrujú. Ošetrovali, ošetrujú a budú ošetrovať vždy a za každých okolnosti. Na tomto mieste je však zbytočné rozoberať okolnosti, ale poviem iba jednou vetou, okolnosti diktujú zdravotné poisťovne a mocné finančné skupiny za ich chrbtami. Čo z toho vyplýva? Pacient je bezmocný. Lekár je bezmocný. Na koho treba nadávať, na štát, na systém.?! V prvom rade na seba.

V Európe je chronicky známe, že lekári v zdravotníctve nepresadia NIČ bez podpory pacientov, t. j. občanov.

Ľahké je chváliť rakúskych lekárov a vynášať ich na anjelský piedestál…ale oveľa ťažšie je hovoriť otvorene o problémoch na príslušných miestach, navrhnúť poslancom zmeny zákonov, u zákonodarcov sa dožadovať prijatia dobrých zákonov pre občanov a apelovať na ich dodržiavanie. Aj keď z každej strany na nás mieria náboje mocných tohto sveta (každý predpokladám vie, na koho myslím), aj tak je tu priestor na podanie vzdoru. Alebo sa domnievate, že bude lepšie, ak si všetci strčíme hlavy do piesku a budeme mlčať?

A teraz moja skúsenosť.

Nie tak dávno som aj ja musela pobudnúť štrnásť dni v nemocnici. Hospitalizácii predchádzali dvojdňové vyšetrenia. Na prvý pohľad bežná nemocnica, nuž bežná ako bežná… neviem, či aj v ostatných nemocniciach pracujú rehoľné sestry. To je asi prvý rozdiel oproti bežnej nemocnici. Množstvo pacientov sa len tak hmýrilo po chodbách nemocnice. Po krátkom ohlásení sa (o objednaného lekára) som bola nesmierne prekvapená prístupom k pacientovi. Bez zbytočných rečí, po nahliadnutí do poslednej lekárskej správy, zadal pokyny sestre a telefonicky vybavil asi päť vyšetrení, ktoré sme mali absolvovať hneď prvý deň. Všetko išlo ako švajčiarske hodinky, nechápali sme, že to „niekde – v niektorých nemocniciach ide, v niektorých nie“. Na niektorých oddeleniach nás už čakali, na niektorých uprednostnili. Organizácia práce profesionálna, rýchla, bezproblémová a na vysokej odbornej úrovni. Na všetkých oddeleniach nadmieru ľudský prístup, pohoda, pokoj, úsmevy na tvári, jednoducho „slovenskí anjeli“. Po absolvovaní všetkých vyšetrení sme sa opäť stretli, dostala som pokyny k ďalšiemu postupu. Na ďalšie vyšetrenia som bola objednaná o týždeň.

Opäť láskavý prístup, pokoj, srdečnosť, profesionalita… a napokon hospitalizácia. Po operácii som bola tri dni na Áre a jedenásť na chirurgickom oddelení.

Konečne môžem uviesť, že išlo o Onkologický ústav sv. Alžbety v Bratislave. Či už na Áre alebo na chirurgii som sa cítila skvele, úžasní lekári, fantastickí zdravotný personál, počnúc od upratovačiek, cez ošetrovateľky, zdravotné sestry po primára. Od skorých ranných hodín sme boli oslovovaní zdrobnelinkami a to bez ohľadu na vek či pohlavie a to po celý deň. V dvanásťhodinových intervaloch. Komu by sa to nepáčilo? Nikdy som nespozorovala v očiach, v srdci niekoho z personálu nevôľu, domáce starosti, nedajbože zlosť… všetci žili s nami a pre nás… bez akýchkoľvek náznakov záujmu o iný prejav priazne. Vždy stačili slová, úsmevy, dotyky, pohľady.

Personál na chirurgickom oddelení Onkologického ústavu sv. Alžbety v Bratislave je srdečný a láskavý, preto som prejav vďaky uviedla do knihy prianí, návrhov a podnetov týmito slovami:

Ďakujem predovšetkým pánovi doktorovi Júliusovi Palajovi, ktorého od 15. apríla 2014 považujem za záchrancu môjho života. Prišla som úplne bezmocná a vložila sa do jeho rúk. Svojej úlohy sa zhostil s maximálnou odbornosťou a bravúrne vykonal veľmi náročnú operáciu.

Dni strávené na chirurgickom oddelení B Onkologického ústavu sv. Alžbety v Bratislave boli viac ako výnimočné.

Celý tím lekárov, zdravotných sestier, ošetrovateliek, sanitariek si denne vykonávali svoju prácu nie ako svoje zamestnanie, ale ako svoje poslanie; s láskou, s pokojom v srdci, úsmevom na tvári. Denne obdarúvali všetkých pacientov milým slovom. Nikdy som necítila nevôľu, mrzutosť, únavu, nikdy. Denne rozsievali pokoj a lásku medzi pacientov.

Prajem pánovi doktorovi Palajovi a celému zdravotníckemu personálu veľa zdravia, lásky, citu, ľudskosti, aby vždy stali pri nich anjeli strážni a aby mali dostatok fyzických i duševných síl vyviesť chorých pacientov z beznádeje na svetlo.