Óda na sebaoslavu?

Nedávna výzva Richarda Sulíka, v ktorej žiada o vystúpenie v slovenskom parlamente, mi príde účelová. Už si nepochybne uvedomil, že jeho strane zvoní umieračik, tak žiada o znovu zviditeľnenie sa na domácej pôde. Pre krátkosť jeho pamäte pripomínam, že to bol práve on, kto v roku 2010, ako predseda Národnej rady, zrušil stále Zastúpenie NR SR pri Európskom parlamente, čím de facto vyradil jeden zo spôsobov komunikácie medzi Úniou a národným parlamentom. Paradoxné, nemyslite?

Účelová sebaprezentácia v spojení so sebaoslavnými rečami, aj tak sa dá nazvať predstava pána Sulíka. Keď dešifrujeme jeho výzvu, vychodí, že chce takto zlepšiť komunikáciu europoslancov na národnej úrovni. Problém je však úplne inde. V súčasnosti majú europoslanci možnosť prihlásiť sa na vystúpenie vo Výbore pre európske záležitosti, ktorý pôsobí pri národnom parlamente. Zmena rokovacieho poriadku nie je potrebná, nakoľko zaradeniu európskych tém do programu zasadaní národného parlamentu je v súčasnosti vyhradený dostatočný priestor a v prípade potreby prediskutovania otázok týkajúcich sa Európskej únie, rokovací poriadok umožňuje, aby europoslanci mali možnosť a priestor na vystúpenie na národnom fóre.  Aby som bola konkrétna – podľa štatistiky Kancelárie Národnej rady SR, od roku 2012 zasadal Výbor pre európske záležitosti spolu 44-krát. Slovenskí europoslanci využili možnosť zúčastniť sa týchto zasadnutí iba sedemkrát. Minimálne šesťkrát sa zasadnutie výboru konalo iné dni mimo utorka, stredy a štvrtka. Päťkrát sa zasadnutie výboru konalo v pondelok a jedenkrát v piatok. Pán Sulík Váš argument, že ak by sa európsky výbor konal v piatok, vytvoril by sa priestor na účasť europoslancov, mi prichodí – s prepáčením – bludný. Štatistika hovorí jasnou rečou. Okrem toho, za uplynulé obdobie predseda výboru nedostal jedinú žiadosť o presunutie či zmenu termínov.

Ako teda dostať bližšie európsku agendu k našim ľuďom? Domnievam sa, že priestor, akým by sa široká verejnosť mohla dozvedieť o európskych záležitostiach, by mala vyplniť najmä bezchybná komunikácia medzi europoslancami a médiami. Od signatárov listu by som očakávala vynaloženie väčšieho úsilia správnym smerom, kde momentálne európske povedomie absentuje. Mimochodom – europoslanec sa v prvom rade nezodpovedá národnému parlamentu, ale voličom, ktorí mu vo voľbách odovzdali svoj hlas.