Od Bretton Woodu k monetárnej, hospodárskej a všeobecnej kríze. 1.časť.

   Dohoda z Bretton Woodu je dodnes často vysvetľovaná ako peňažný systém na základe zlatého štandardu. Je to do veľkej miery schématická ilúzia. Podstatou Bretton Woodskeho systému bol rezervný dolár (okrajovo aj Britská Libra) a veľmi pravdepodobná snaha o hospodárske ovládnutie sveta Spojenými štátmi americkými. Vo chvíli podpisovania dohody neplatil zlatý štandard, ale pre USD nevyhlásený štandard zlatej devízy, kedy americká vláda bola ochotná vymieňať doláre za zlato v medzinárodných vzťahoch. Domáce americké zlaté vklady boli pritom skonfiškované v roku 1933 a slobodný americký občan si nemohol slobodne vymeniť v banke doláre za zlato. „Štandardný zlatý štandard“ vo vyspelom svete zanikol teda v roku 1933 (V kongrese 1934).

   Už vo chvíli podpisovania dohody neuvažovali americkí politici o skutočnom monetárnom krytí dolára zlatom. Zlata bolo v tej chvíli v USA síce dosť, ale plán povojnovej obnovy Európy a Japonska (jeden z cieľov Bretton Woodu) pomocou finančných injekcií nemohol byť realizovaný oslabením peňažnej zásoby v USA. To by znamenalo defláciu na domácom trhu a tvrdý kapitalistický tlak na reštrukturalizáciu, racionalizáciu a zefektívnenie amerického trhu. Omnoho ľahšie riešenie prinášal Bretton Wood – dolárový doping doma, v Európe i Japonsku. Bretton Wood neznamenal zlom v histórii peňažného dopingu. Nadviazal na veľmi podobnú zlatú devízu z roku 1922 a veľmi podobne aj dopovanú. Výsledkom bola Veľká hospodárska kríza, v ktorej zlatá devíza padla (1931).

   Záväzok výmeny dolárovej Bretton Woodskej devízy za zlato dodržovali USA poctivo až do poslednej možnej chvíle(1971). Po celý čas si americkí politici a ekonómovia hlavného prúdu uvedomovali riziko svojho počínania. Pre uspokojenie im postačovalo Keynesove heslo: „Z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi.“ O vzdialenú budúcnosť sa skrátka nestarali.

   Prvé signály neistoty inflačného menového systému sa ukázali koncom 50-tych rokov pri nesúlade ukazovateľa „cenovej inflácie“ a ostatných hospodárskych ukazovateľov. Prvé zreteľné problémy sa ukázali až na začiatku 60-tych rokov. Administratíva J.F.Kenedyho musela riešiť tzv.Triffinovu dilemu. Je jednoduchá: Buď sa budú tlačiť doláre a silno prevýšia množstvo rezervného zlata, alebo sa ich tlač zastaví a vyvolá krízu v Európe a následne v USA. Európa bola ešte od Bretton Woodu a Marshallovho plánu zaplavovaná dolármi, ktoré získali názov „eurodoláre“. Je možné dohľadať prehlásenia amerických ekonómov i politikov z tých dekád, že nešlo o úplne nezištnú pomoc USA, ako sa to občas vyskytne u „nadchnutých nadšencov“ euroatlantickej spolupráce vtedy aj teraz.

   Dosť na tom, v duchu podstaty Triffinovej dilemy začali zásoby zlata amerického FEDu rýchlo ubúdať. K takémuto stavu musela dospieť politika US vlády a FEDu zákonite. Pri inflácii iná alternatíva ani neexistuje. Výsledok dilemy bol a vždy ostane nemenný – moc a inflačnou infekciou zasiahnutá spoločnosť budú zachraňovať aktuálny stav do poslednej chvíle. Do chvíle, kým sa neobjavia existenčné hospodárske problémy. „Výnimky sú výnimkami“. Kennedyho administratíva vyriešila dilemu presne v tomto duchu, hoci to napohľad tak nevyzeralo. Jediným jej opatrením bolo zdanenie zahraničných úverov amerických bánk. V podstate je to viac politické ako ekonomické opatrenie. Pre toho, kto chápe podstatu problému takmer vtipné. Skôr ale tragikomické. Prečo tragikomické? Pretože podstata je „hlbšia a širšia“ ako postihuje Triffinova dilema a preto, lebo musí nevyhnutne pretrvávať ďalej. Pretrváva až dodnes a ukazuje sa, že prichádza doba vyvrcholenia. Keby k tomuto vyvrcholeniu hypoteticky došlo pred desiatkami rokov, rozpútala by sa podobná hospodárska kríza ako Veľká hospodárska kríza v 30-tych rokoch. V súčasnosti nadobudne nevyhnutná kríza gigantické až katastrofické globálne rozmery. Hypotekárna kríza (po roku 2007), internetová kríza (po roku 2000), alebo ropná kríza (po roku 1973) a iné menšie krízy predstavujú len epizódne záchvaty na kariérnej ceste inflačného peňažného systému.

   Dohoda z Bretton Woodu prestala platiť (1971) len po stránke politickej, byrokratickej a právnej. Jej ekonomická (peňažná podstata) platí dodnes. Je ňou inflácia bez ohľadu na zlaté rezervy a jej rozšírenie do celého sveta. Jej záchrana pri každej epizóde záchvatu podlieha principiálnej dileme (širšej ako Triffinova) – pokračovať v inflácii, alebo ju konečne zastaviť. Počas celej kariéry Bretton Woodskej a post Bretton Woodskej inflácie sa nachádzali nové a nové korytá inflačného toku. Najskôr to boli okrem samotnej US ekonomiky povojnová Európa a Japonsko. Neskôr Latinská Amerika. Po nej rozvojové krajiny a Čína. Naposledy východná Európa a potom znovu a znovu rôzne kúty sveta. Inflácia zaliala zemský povrch. Do vesmíru by mohla preniknúť len za predpokladu inej, napr. marťanskej civilizácie. A tu je koniec. Inflácia už nemá priestor pre nové toky. Všetky sa zliali do jedného vriaceho inflačného kotla  …  a ten začína praskať.