Obamov boj s časom o záchranu amerického dolára

Prečo je dolár špeciálna mena a čo sú vlastne peniaze?

Americký prezident Obama bol na sklonku minulého roka na „turné“ po juhovýchodnej Ázii, pri ktorom nešetril nadbiehaniu tamojšej verejnosti – napríklad v Južnej Kórei cvičil pred kamerami Taekwondo a v Japonsku sa poklonil cisárovi až po pás.
Náhla zmena správania sa Ameriky voči svetu nie je daná náhodou závisiacou od osobnosti nového prezidenta, ale skôr nový prezident vzišiel na základe potrieb tejto krajiny.
Spojené štáty balansujú na pokraji finančného bankrotu, z ktorého vedie len ťažká cesta von. Obama sa teda vydal na anabázu. Prvým krokom je upokojiť najväčších veriteľov – juhovýchodnú Áziu – a požiadať ich o strpenie. Nech preboha ďalej akceptujú dolár, držia ho v trezoroch (alebo ako čísla v počítači) a pokiaľ možno ho z nich nevyberajú.
Druhým krokom je znižovanie nákladov, čo sa dá najefektívnejšie a najbezbolestnejšie robiť skresávaním armádnych výdavkov. Obama sa teda, v rámci možností, snaží presvedčiť iné väčšie krajiny, aby „prevzali viac zodpovednosti za svoje okolie“ a aspoň čiastočne nahradili všadeprítomnosť drahej americkej armády.

Ako došlo k takejto situácii po rokoch americkej prosperity a pobytu na vrchole? Ako funguje finančný systém a čo je vlastne dolár a peniaze vo všeobecnosti?

Kedysi boli peniaze mince z drahých kovov a hodnotu nosili sami v sebe. Neskôr sa nahradili bankovou poukážkou – bankovkou. Zlato bolo v banke a na základe poukážky sa z nej dalo vybrať. Bolo to praktickejšie ako nosiť kilá kovu. Bankovky však strácali na hodnote, lebo sa nedali preplatiť všade a banky tiež postupne vydávali viac bankoviek ako mali zlata.

Neskôr sa pristúpilo k centralizácii – bankovky už smela vydávať len centrálna banka. Po druhej svetovej vojne sa ustanovil dolár ako medzinárodná zúčtovacia mena (t.j. že štáty si budú vyrovnávať svoje účty v dolároch). V sedemdesiatych rokoch sa potom definitívne zrušil zlatý štandard – Američania prestali na požiadanie vydávať zlato za dolárové bankovky. Dohodlo sa, že dolár, t.j. papier, bude považovaný za to, čo predtým zlato. Peniaze sa tak definitívne stali dlhom, nie poukazom o hodnote ako predtým.

V princípe, množstvo peňazí by malo s nejakou rezervou zodpovedať sile a stavu ekonomiky každého štátu. V prípade, že sa dá do obehu príliš veľa peňazí, naštartuje sa inflácia, ktorá narastá s množstvom (čoho je veľa stráca na hodnote). Veľká inflácia má za následok devalváciu meny a bankovky s veľa nulami ako v Zimbabwe.
Dolár bol však zúčtovacia mena – iné štáty ho mali (a majú) v trezoroch ako zlato, bolo ho treba viac. A tak sa začalo tlačiť a tlačiť. Hyperinflácia neprichádzala, lebo dolár pohlcovali rozvíjajúce sa ázijské štáty ako Čína, Južná Kórea, či Japonsko. V deväťdesiatych rokoch sa pridali aj východoeurópske štáty.

Amerika porazila ZSSR a bola na vrchole. Bohužiaľ, zabudla sa pozerať pod nohy. Peniaze sa veselo tlačili ďalej a začali nahrádzať produkciu reálnych výrobkov. Tá sa presúvala do Ázie. Dovoz zďaleka prevýšil vývoz a americká ekonomika sa stala spotrebnou – ak nerátame bankovky, viac sa spotrebovalo ako vyprodukovalo. Opäť, keď viac zjete ako vypestujete, niekto vás musí dotovať. Ameriku tak dotuje každý, kto tam dodáva výrobky a inkasuje za to papier a nezbavuje sa ho ako čierneho Petra, ale ukladá si ho do trezora.

Prednedávnom sa potenciál absorpcie dolárov vyčerpal – už ich je vo vyspelých krajinách príliš veľa a Američania nevedia dať protihodnotu za to, keď ich chce niekto použiť ako investíciu. Respektíve to, čo majú ešte hodnotné, nechcú dať (predať Arabom a Číňanom svoje podniky).
Tretím krokom pre USA je teda naštartovať opäť výrobu niečoho hodnotného, a to v dostatočnej kvalite a kvantite. Obama o tom rečnil tiež, no je to najmenej reálny cieľ.

Finančný malér majú aj všetci ostatní – najviac najväčší veritelia – Číňania, Japonci a Arabi. Keďže Amerika príliš nedá, snažia sa v poslednom čase skupovať toho čo najviac v Európe. Číňania si takisto pomaličky zamieňajú doláre za Eurá, musia to však robiť opatrne, príliš veľa americkej meny na trhu by znamenalo hyperinfláciu, následný finančný kolaps USA a aj globálnej ekonomiky. Musia sa zmieriť s tým, že po roky zbierané devízy budú trčať na sklade ešte dlho – dokiaľ sa ľudia budú hrať na to, že papier má cenu tovaru, po ktorom je dopyt.
Obama im bol pripomenúť, aby si svoje 2 000 000 000 000 ponechali pre seba a čakali, kým USA bude opäť na nohách.

Medzičasom sa snaží zabezpečiť, aby sa existujúce doláre rozhádzali ešte rovnomernejšie po svete. Obama pretlačil v Kodani 100 000 000 000 „na boj proti CO2“, ktoré sa majú poslať do chudobných krajín – tam, kde je ich najmenej a môžu ich ešte absorbovať. Veľa sa však vráti naspäť, lebo sa za ne nakúpi západný tovar.

Všetko je to hra o čas, ako keď sa reštrukturalizuje firma a manažéri žiadajú veriteľov o odklad splátok. Veritelia radšej privolia na odklad, aby sa firma mohla spamätať a v budúcnosti priniesť aspoň nejakú návratnosť. Je to lepšie ako nechať to padnúť a prísť prakticky o všetko.
Uvidíme, ako sa skončí Obamovo naháňanie strateného času a celý „americký sen“. Ide o to, aké pristátie (na tvrdej zemi) to bude. Či katastrofálne, alebo len veľmi hrboľaté. A potom by sa už nemalo lietať príliš vysoko – nad možnosti lietadla.