O televízii a bulvárnych hyenách

Kopírujem blogový príspevok kolegyne Silvie Vankovej, pretože sme na jednej lodi a mohli by sme byť zakladajúcimi členkami spolku „beztelevízorových“. My televízor máme, ale iba ako bytový doplnok, na ktorý sadá prach a tí a tie, ktoré žijú v jeho útrobách zatiaľ neprekročili prah našej obývačky.
Nikomu to nehovoríme, nemáme za potreby sa niekomu zdôverovať a už vôbec nepotrebujeme ďalšie prívlastky k menu. Vieme, kto sme. Vieme, ako sme na tom. Vieme, kde budeme… to vie málokto. Vidíte, už začínate uvažovať o podivínoch, čudákoch.

Po úvode, ktorý ma inšpiroval na založenie spolku „beztevízorových“ poviem, že v období, kedy sa mení blato na ľad sme sa sťahovali do nového bytu… Vianoce sa blížili, nábytok do celého bytu sme si nemohli kúpiť, lebo vraj sa to teraz nenosí, aby predajne nábytku mali veľké skladové zásoby a máme si ho objednať z katalógu… s dodacou lehotou 3 mesiace… v tom čase mali byť Hromnice. Najprv sme si nevedeli byt predstaviť, my dvaja medzi kuframi a krabicami od banánov. Celkom ako v banánovej republike, lebo po prvom nábykovom šoku, sme zažili televízorový. Prisťahovali sme sa do bytovky, kde nebola kablová televízia. Televízor sme postavili do kúta, ako nejakú relikviu a je tam dodnes. Podotýkam, že v tom roku, spoločenstvo vlastníkov bytov už teraz, aj našej bytovky, sa rozhodli ju zatepliť, aby nám bolo na zimu teplejšie a pôvodný majiteľ veru nepotreboval vybaviť byt konzolou na satelit. Na odstránenie problému bolo potrebné počkať do jari, kedy slnko roztápa ľady. S nimi mala prísť kolaudácia… a tak v novom byte dlhé zimné večery plynuli pomaly a bez ďalšieho člena rodiny, televízora. Po kolaudácii sme už boli celkom dobre zabývaní a čudesná skrinka v rohu našej obývačky nám vôbec nechýbala. Je nemým pozorovateľom nášho života.

Odkedy žijeme s nemým spoločníkom sú naše večerné sympózia plné humoru, smiechu, údivu a boli aj sedem zastavení jari. Ale prišla som na to, že nemať televízor, alebo mať televízor a nepodľahnúť pokúšeniu, je hotové umenie… ktože by nepodľahol, keď je také sladké a vzrušujúce, však?

Odkedy sme zmenili životný štýl, všimla som si, že:
– zapájať sa do diskusie o televíznych programoch je úplne zbytočné, lebo nepoznám ich názvy a ani mená celebrít…, ale k šťastiu mi nechýajú
– nechápem, ako si ľudia môžu zapnúť ráno televízor a pozerať dobré ráno, keď my máme dobré aj bez tejto relácie
– nehromžím na tvorcov programov, akí su tupí a neplačem nad starou školou hercov, ktorí vedeli hrať a dodať programu vysokú umeleckú hodnotu
– nehromžím na to, že hlavným televíznym programom je reklama popretkávaná nejakým smiešnym programom

ale mám:

– more času pre seba, prácu a svoje záľuby,
– venujem sa sebe, tvorím si program dňa ja pre seba a svojich blízkych
– nekypím negatívnou energiou, ktorú vysiela televízna obrazovka a herci v nej
– a čo je najdôležitejšie nekotoľúľajú sa ečká z mojej peňaženky na nejedlé reklamné potraviny, ktoré som aj tak vždy predtým vyhodila.

Televízne programy porerám na PC a to tie, o ktorých sama rozhodnem, že ich chcem pozerať a nie tie, ktoré mi niekto nanúti.

To, čo preletím zrakom v titulkoch na nete mi úplne stačí, aby som si denne utvorila rozprávku zo slovenského prostredia, kde hlavné úlohy hrajú slovenské celebrity, ktoré na to nemajú a sem tam sa medzi nich zapletie aj niekto zo zahraničia.

A v čom spočíva hyenizmus bulváru? V tom, že prvou a poslednou zásadou ich tvorcov je likvidácia umeleckých hodnôt a umeleckého cítenia človeka a je iba na samotnom sledovateľovi, či tlaku hyen podľahne alebo odolá.