O kulte krásy, o Hore Masa a iných nedokonalostiach

Tento blog píšem predovšetkým ako matka, pre ktorú bolo zdrvujúce prečítať si nedávno publikovaný článok v SME o tom, koľko detí na Slovensku trpí anorexiou a bulímiou. Pozrela som si niektoré stránky, založené deťmi – anorektikmi a bulimikmi, ktoré navádzajú ďalších na to, ako sa úspešne premeniť na kostry. Hlavne nejesť, ak jesť tak grcať, poprípade užiť laxatíva a ak sa hlad predsa len ozýva, potrestať sa reznými ranami. Stránky ponúkajú fotografie mladučkých vychudnutých modeliek s vypelíchanými vlasmi a nápadnými kruhmi pod očami, ktoré módni experti posielajú na móla, aby určovali trendy, pre ktoré iné deti potom umierajú a trpia.

Hovorila som o tejto téme s mojím 14-ročným synom. Spomenul, že dcéra známych, ktorú poznám, je už druhý týždeň v nemocnici kvôli anorexii. Má 14 rokov, cca. 170 cm a 28 kilogramov. Pamätám si ju ako krásne dievčatko. Kto a kedy jej nakukal do hlavy, že nespĺňa uznávaný ideál krásy? Že ak nevychudne na kosť, nebude in? Podľahla obrovskému tlaku spoločnosti, ktorá uznáva len krásnych? Podľahla tlaku spolužiačok, ktoré sa od 10-tich rokov pripravujú na účasť na niektorej z priblblých súťaží detských lolít, v ktorých majú šancu uspieť len tie, ktoré hrkajú? Tomu krásnemu dievčatku želám, aby prestala načúvať vymysleným stereotypom, a aby sa naučila žiť vo vlastnom tele, dokonalom vo svojej nedokonalosti.

Bola som tučné dieťa. Obézne, ak chcete. Na základnej škole ma volali Hora Masa /rozumej Hora mäsaJ/, v druhom ročníku na základnej škole moja štíhla kamarátka rozšírila, že tučnota je nákazlivá a tak so mnou chvíľu nechcel nikto sedieť, ani sa držať za ruku. Priberala som napriek tomu, že som športovala, lebo tá jednoduchá rovnica príjem-výdaj mi jednoducho nevychádzala. V 12-tich rokoch som pri výške 168 cm vážila 68 kilogramov /btw. túto váhu som dosiahla neskôr už len dvakrát počas tehotenstiev/. Jedlo bolo pre mňa príliš veľkým pôžitkom na to, aby som sa vedela vzdať dvojitých raňajok, double obeda a chutnej večere. Aj ma to mrzelo, ale čím viac ma to mrzelo, tým viac som jedla a ležala v knihách.

Zlom nastal v puberte, mala som tak 13-14 rokov. Dávala som si pozor na to, čo jem, teda, už som zjedla len jedny raňajky, jeden obed a jednu ľahšiu večeru a popritom som začala aktívne športovať. Cvičila som poctivo každý večer, niekedy to brutálne bolelo, ale prinieslo to výsledky. Pri 170 cm som schudla na 58. Už mi nikto nepovedal Hora Masa.  Ale niekde vo vnútri som ňou zostala až donedávna.

V 23 rokoch, po narodení syna, som začala behávať. Odvtedy som odbehla štyri maratóny /3:40 hod/ a jeden beh okolo Slovenska /760 km za 14 dní/. Potom som sa začala venovať cestnej cyklistike. Veľa najazdených kilometrov, naposledy cyklo-výlet okolo Slovenska /1088 km za 8 dní/. Pointa je v tom, že po celé tie roky ma mátala Hora Masa a vlastná nedokonalosť. Nesúmernosť postavy, príliš silné nohy, široký chrbát a podobne.  Chcela som iné nohy, štíhlejšie boky.  Je ťažké uspokojiť sa s nedokonalosťou, vzdialenou od kultu krásy, číhajúcom na každom rohu. Trvalo dlho, kým som si začala vážiť , kam všade ma tie moje nedokonalé nohy dokázali doviezť a čomu všetkému sa môžem venovať vďaka zdravému telu, akokoľvek nedokonalému. Vďaka tomuto poznaniu som sa pred pár rokmi spriatelila s vlastným telom a funguje nám to spolu veľmi dobreJ

Žijeme v zvláštnej krajine, ktorá sa viac ako iné štáty upla ku kráse, dokonalosti a k brandizmu /precestovala som mnohé krajiny, v žiadnej som nevidela toľko ľudí tak urputne upätých na krásu/. Míňame množstvo peňazí na značkové veci, vychytávky zo ženských časopisov, vyznávame ideály krásy. Často krát to vedie ku strate vlastnej identity, ku kopírovaniu, až klonovaniu. Nedávno som bola pri Dunaji a zablúdila som až ku korzu pred Euroveou. Bolo tam množstvo krásnych dievčat a žien a vyzerali, akoby ich jedna mater mala. Dlhé rovné vlasy, umelé mihalnice, štíhle postavy a značkové kabelky. Ako sa asi žije medzi nami tým s odstávajúcimi ušami, riedkymi vlasmi, uhrovitou pleťou a tesilákmi z Ozety, lebo na iné na účte nezostalo? Asi veľmi ťažko.  

Krása je veľmi relatívna a nesmierne prchavá. Viem, že politik v tejto krajine zrovna nie je žiadna morálna autorita, ale ako matke sa mi žiada všetkým tým krásnym deťom odkázať, že krása nestojí za útrapy, ani za umieranie. A že často sú to práve nedokonalosti, ktoré robia svet dokonalým a farebným.