No Job Is Too Small, alebo ako sme zabudli pracovať

Na jednom inšpirujúcom stretnutí, bolo povedané, že v Európe sme zabudli pracovať, že naša kultúra sa z kultúry práce zmenila na kultúru pôžitkov.

Ako príklad, že to ešte niekde funguje, by som uviedol postoj k práci a zodpovednosť za svoj vlastný osud v Amerike, kde je normálne pracovať a kde sa ľudia hanbia naopak stáť v rade na úrade práce. Američan žiadnu prácu nepovažuje za ponižujúcu ak ide o voľbu práca/podpora. Je bežné, že človek radšej pre rodinou zatají stratu zamestnania a denne odchádza oblečený do „práce“, keď namiesto práce obieha mesto hľadaním nového jobu. Je bežné, že na to aby rodina prežila na úrovni akú si človek predstavuje, pracuje v dvoch prácach súčasne.

Toto je kultúra práce, kultúra, kde s ľudia nechcú spoliehať na druhých, na štát, ale v prvom rade na seba a vlastné schopnosti. Toto je kultúra, kde si kvôli práci zbalíte kufor s vecami a odsťahujete sa v priebehu týždňa trebárs aj na druhý koniec zemegule. Nepopieram, že sa to môže zdať ako tvrdý život, ale len takáta neustála snaha o lepšie výsledky, zdokonaľovanie vlastnej schopnosti prediť sa ako jednotlivec privedie krajinu k úspechu. Zároveň však je človek vnútorne slobodný, vie že jeho život je úplne v jeho rukách. Je to len jednoduchá rovnica – viac snahy, viac úspechu.

(mimochodom, preto nesúhlasím s Obamom v USA, pretože ničí práve tieto korene nezávislosti a zavádza európsky model neefktívneho štátu)

Myslím že podobne sme žili ešte aj dlhé obdobie v Európe pred vojnami, keď krajiny boli úspešné nie kvôli nejakému zázračnému riadeniu osudu ale kvôli neustálej snahe o to, aby mohli pracovať, ľudia boli iniciatívni v hľadaní ciest ako zabezpečiť seba samého a vlastnú rodinu.

Plazivou socializáciou sme však došli do obdobia, keď sme odovzdali anonymnému štátu, nikomu nepatriacej administratíve svoje ťažko zarobené peniaze, aby ich tento investoval tak, kam si predstavuje že by mohli ísť. Avšak toto nie je víťazná situácia. Bojíme sa budúcnosti, neistoty, vzdávame sa starostlivosti o ňu a spoliehame sa na „matku“-štát, že nám dá istotu. Že keď sme chorí, vylieči nás, keď sme nezmestnaní, nájde nám prácu, keď potrebujeme byt, dostaneme stracu nad hlavou, že nám tiež zabezpečí dostupnosť životnej úrovne, vzdelanie zadarmo, dopravu apod.

Takto to však funguje len v rozprávke. Na to aby „matka“-štát mohol niečo rozdať, najprv musí niekomu vziať. Ten niekto sú ľudia, sme to my. Vzdávame sa svojich peňazí aby sme z nich dostali ako protihodnotu len malú časť. Zvyšok sa minie na krádeže, úplatky a správu celého systému.

Prečo je to tak?

Je to vcelku jednoduché. Čím väčšia socializácia, viac tzv. istôt, tým viac moci pre tých, ktorí sedia na vrchole pyramídy a samozrejme viac príležitostí kradnúť. Preto nás socialisti ale aj korporativisti presviedčajú, že treba odovzdať ešte viac peňazí centrálnej štátnej moci, ktorá sa lepšie postará o naše potreby, čo jen len iné slovo pre otrocké okovy.

Je zrejmé že na takéto sľuby istôt ľudia radi prikyvujú po celom svete. Nepoučia sa z histórie, nevezmú do rúk sedliacky rozum, že ja predsa najlepšie viem sám čo s peniazmi robiť. Potom sa nedivme stálym krízam a tomu že niektorí neustále bohatnú aby 99% spoločnosti neustále chudobnelo.

Nestálo by za to obrátiť filozofiu starostlivosti o svoj osud, nešlo by bojovať o menej štátu?

Ak sa Vám článok páčil kliknite na a stlačte Hlasuj!