Nikdy sme neboli tolerantnejší

O tomto snívali mnohí z nás. Sen o tolerancii názorov a činov sa stal skutočnosťou. Realita však možno vôbec nieje taká, akú sme očakávali …

V mene boja za slobodu a globálnu demokratizáciu, ktorú vehementne hlásajú naši lídri, sme sa vzdali práve mnohého, čo onú slobodu utvára. Sledovanie osôb, komunikácie, odpočúvanie telefonátov, bytov … to je len zrniečko z vrecúška slobody, ktorú sme stratili. Ale sme naďalej tolerantní. Sme tolerantní i voči honu na čarodejnice, ktorú spustila vláda USA na ľudí, ktorí vyťahujú na svetlo sveta nekalé a špinavé praktiky tajných služieb, vlád a ozbrojených zložiek. Sme ochotní tolerovať odpočúvanie obyčajných ľudí i vysokopostavených politických činiteľov agentúrami, sme ochotní tolerovať, že človiečik, ktorý zverejnil vojenské kompromitujúce informácie, si už svoj „spravodlivý“ trest odpykáva vo väzení. Navyšovanie kontrol a bezpečnostných pravidiel, nielen na letiskách sme ochotní podstupovať pod zdaním slobody. Heslo „vojna proti terorizmu“ funguje od pádu Dvojičiek spoľahlivo a ako šmahnutím čarovného prútika otvárala všetky brány. Aj tie morálne či etické a akokoľvek a kdekoľvek je sloboda potlačovaná, deje sa tak predsa v mene „vyššieho dobra“.

A v mene spravodlivosti sme boli tolerantní k vojne v Afganistane, kde spojenci bombardovali všetko, čo sa pohlo, vo viere, že je to bradatý muž, ktorý má na svedomí teroristické útoky nielen v USA. Zámienka vyhladenia teroristickej organizácie, ktorú sami Američania pomáhali pred rokmi vytvoriť v boji proti Rusom, stála životy státisícov civilistov. Po rokoch útrap sa bradatého muža podarilo nájsť, nešikovne popraviť, spáliť a následne utopiť, pretože si „nič lepšie nezaslúžil“.

A následne sme boli tolerantní voči ďalšej krutej invázii spojeneckých vojsk, tentokrát a opäť  do Iraku pod smiešnymi a ako sa ukázalo, od začiatku vykonštruovanými zámienkami. Irak trpel v mene svojho diktátora, ktorého na povel všetci nenávideli, ropa horela a civilisti sa liali. Nečudo, keďže krajinu nemal kto brániť a bombardovala sa len taká radosť. Veď nevadí, zákazky na opravu infraštruktúry v krajine už boli dohodené kamarátom. No a aj tu sa po urputnom hľadaní podarilo iného bradatého muža nájsť. Bol to diktátor, masový vrah a podporovateľ teroristov, predtým ale verný spojenec a kamarát USA. Tohto nestihli zabiť hneď, ale netrvalo im to príliš dlho. So všetkou noblesou počas súdu, keď ho vytiahli z cely a pekne postarom pod rúškom tmy, povesili na lano. Tomu sa vraví medzinárodné právo a my sme naďalej, tolerantní.

Všetci unavení vojnami a stále tolerantní, sme si akosi zvykli na nových nepriateľov a tak nás veľmi neprekvapilo, keď svetoví lídri vytiahli ako z rukáva ďalšieho diktátora, s ktorým si radi podávali ruky a obchodovali, lenže na jeho škodu a škodu jeho krajiny, mal šialené nápady ako podporovať jej ekonomiku. A tak Líbya, krajina s jednou z najvyšších životných úrovní v Afrike bola krátko na to zbombardová, pretože akýsi rebeli boli nespokojní, že v krajine vládne mier a diktátor už 40 rokov. A tak sa opäť raz stal z priateľa nepriateľ a vodca krajiny skončil, ako inak, v hromade mŕtvol v smrteľnom kŕči. Opäť raz sme organizovane v štyroch písmenkách humanitárne zbombardovali cudzie mestá v mene slobody, v mene pomoci oprávnenej revolúcie. To, že ďalšia krajina zostala destabilizovaná, zničená, v rukách ozbrojených klanov, to, že ďalší vodca bol odsúdený skôr ako zasadol akýkoľvek súd, nevadí, pretože my sme tolerantní. My na Západe sme tolerantní a plne dôverujeme v spravodlivosť vykonanú na povel našich najvyšších, a zároveň aj našich (morálne) najnižších.

A čas plynul ďalej, len v povetrí bol stále cítiť pach vojny a smrti. Netrvalo to dlho a začala sa skloňovať ďalšia krajina, Sýria. Krásna a bohatá, no nanešťastie zase v rukách diktátora. A ako na zavolanie ďalšie protesty, ďalšie násilné strety a tvrdé vyhlásenia Západu, že nebudú tolerovať toto monštrum, s ktorým pred pár dňami večerali za jedným stolom. Už ako zo starej známej divadelnej hry … no tentoraz vstúpil na scénu iný veľký hráč, hra sa pozmenila a ostatným nezastalo nič iné, iba využiť pre svoj cieľ nepriateľov, proti ktorým oficiálne už desaťročie viedli svätú vojnu. Teroristi. Tí sa začali do tejto starobylej krajiny zbiehať zo všetkých strán, zrazu im boli všetky dvere otvorené a hľa, naša tolerancia sa vyšplhala na morálne maximum. V mene slobody a demokratizácie, ktorú si vysnívali a hlásali pokrytci v sakách, ktorým išlo vždy len o peniaze a moc, sa nielen prizeráme hroznému krviprelievaniu, ničeniu krajiny a  kultúrneho dedičstva, ale priamo sa na tomto beštiálnom konaní zúčastňujeme. My, hrdí ľudia „vyspelého sveta“, my sme tak tolerantní, že sme legitimovali našich predstaviteľov, aby poskytovali  vojenskú a inú pomoc „ľuďom“, ktorí vyhadzujú malé deti z okien, upaľujú cirkevných hodnostárov, sekajú ľuďom hlavy, znásilňujú a mrzačia ženy. Všetko však v mene oprávneného boja za demokratizáciu krajiny. Lenže ktorej, keď z nej veľa neostalo? 

Medzičasom vypukli revolúcie v celom Arabskom svete, najvýraznejšou bola revolúcia a vojenský puč v Egypte. Vlády sa menili tak často, že to už nikoho nebralo, hádam až na výnimku dovolenkárov, ktorých zaujímalo, kde sa môžu v pokoji opaľovať. No a keď sme pri Arabskom svete, nedá mi nespomenúť vskutku ohromnú dávku tolerancie, ktorá trvá vyše polstoročie a samozrejme sa týka Palestíny a izraelskej okupácie tohto územia. O tom vie predsa každý, rovnako ako o vraždení civilistov, bombardovaní fosforom, únosoch a mučení detí, šikanovaní, segregácii a rasizme, o ničení majetku, zaberaní ďalšej a ďalšej pôdy. Sme tak tolerantní voči politike Izraela, že prehliadame vojnové a humanitárne zločiny, ktoré nemajú na svete obdobu, hádam len, keby sme sa presunuli v čase do obdobia Juhoafrického apartheidu.

No a dnes nám naša tolerancia klepe na dvere. Legitímne prejavy nevôle občanov na Ukrajine sa zmenili na násilné počínanie ultrapravicových a inak šialených žoldnierov, posilnených ostrými vyjadreniami európskych a amerických politikov. Legitímny prezident, dnes označovaný za masového vraha, predtým „len“ zlodeja, sa musí skrývať, pretože je temer isté, že by bol popravený, rovnako ako niekoľko príslušníkov poriadkových síl a protestujúcich priamo v uliciach. „Víťazi Majdanu“ si uzurpovali právo prevziať moc v krajine a naši predstavitelia nič nenamietajú voči polofašistickému razeniu niektorých z nových predstaviteľov, ktorí nemajú žiadny mandát, nezastupujú ani v najmenšom celé spektrum ukrajinskej spoločnosti a nedodržali platné dohody. Sme tolerantní voči tomu, že krajina sa ocitá v rozklade a je na ceste k skutočnej radikalizácii.

Sme tolerantní k toľkému bezpráviu vo svete, na ktoré sa nečinne prizeráme a k toľkému násiliu, na ktorom sa sami podieľame, keď vo svojom mene, necháme konať iných, v ich vlastných záujmoch, že sme došli k hranici. Skutočnej i pomyselnej. Tolerancia prekročila náš intelekt a vnútornú pravdu, sme tolerantní na počkanie a na rozkaz, naša tolerancia má presne vymedzené hranice i svetovú stranu.