Neetická etika v zdravotníctve

So záujmom som si prečítala príspevok na blogu sme pána Jozefa Zahumenského s názvom Neetické chovanie primára Sovu. Je odborný a zároveň zrozumiteľný aj širokej laickej verejnosti.

Jozef Zahumenský je lekár a vysokoškolský učiteľ, ktorý po mnohých rokoch pôsobenia v Prahe vrátil sa na rodnú hrudu, do Bratislavy. V príspevku zhrnul poznatky, ktoré získal na Malých doškoľovacích dňoch (MDD) pre gynekológov a pôrodníkov, ktoré organizovala spoločnosť Levret a na ktorých aj on prednášal. MDD sa konajú v Českej republike a ako sám autor hovorí, sú na vysokej odbornej úrovni. Autor sa na tomto turné prednášok venoval problematike výskytu infekcií u tehotných žien.

Každý z nás sa mnoho krát ocitol v roli pacienta, na odbornú pomoc bol odkázaný a na vlastnej koži cítil aj vanúci chlad „tých oproti“, aj teplo ľudského srdca odborníka. Ale poďme pekne po poriadku. Pán doktor, okrem plnenia si povinnosti prednášajúceho, počúval aj svojich kolegov. Aké vznešené, ak sa človek môže učiť od skúsenejšieho v inom odbore a tých, ktorí sa netaja uplatňovaním viacerých alternatívnych postupov pri riešení problémov v prospech pacientov… a tých je mnoho krát viac, ako si človek dokáže predstaviť. Bol ním docent Šimko, ktorý prednášal o etike v medicíne. Už len samotné pôsobenie pána docenta v oblasti medicíny je zaujímavé. Najprv pôsobil ako internista, potom prešiel psychiatriou a zakotvil pri etických a morálnych aspektoch pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti.

O zdravotníctve sa toho popísalo kvantum, pohovorilo na mraky, viac v negatívnom slova zmysle ako pozitívnom. Tento príspevok bol asi napísaný preto, aby vyvážil misku váh tých negatívnych. Možno len z môjho uhla pohľadu, lebo v závere uvediem skúsenosť, ktorú som zažila nie tak dávno v dvoch zdravotníckych zariadeniach. Ale ešte predtým pár slov z prednášky pána docenta Šimka.

V zdravotníctve vraj dominuje snaha o tzv. konsenzuálnu etiku. Konsenzus je súlad medzi názormi oboch zúčastnených strán, čiže v zdravotníctve by malo byť morálne a etické to, na čom sa zhodnú alebo s čím súhlasia obe strany, lekár a pacient. Z postavenia oboch strán vyplýva, že jedna strana z hľadiska svojej odbornosti má právo (ale aj povinnosť) oboznamovať – informovať a druhá strana v rámci svojho chápania má možnosť rozhodnúť sa. Ak by išlo o poškodenie práv, záujmov alebo podanie informácií pre iný, zištný záujem, už to nie je morálne ani etické. Vzhľadom k tomu, že zdravotníctvo do značnej miery závisí od spoločenských, politických a iných záujmov, etické princípy zdravotníctva sú v dnešnej dobe do značnej miery potlačené.

Vzhľadom k tomu, že medicína skúma chorobu, má pre chorobu presné pomenovania a neskúma zdravie človeka, ani jedna definícia zdravia nie je úplná. Nejde iba o definíciu. Ide o stav, ktorý v spoločnosti prevláda. Spoločnosť je v rozklade a národ chorý. Prečo? Dôvodov je viac. Prazáklad spočíva v tom, že medicína skúma chorobu a potom zákonite v zdravotníctve sa hovorí o chorobe, príznakoch, symptómoch, metódach liečby. Zdá sa, akoby zdravotníctvo a farmácia potrebovala iba jednotlivé orgány chorých pacientov. O zdravých, o zdraví človeka, o prevencii sa hovorí podstatne menej.

Vráťme sa teda do zdravotníckeho zariadenia.
Aby boli obe strany právne chránené, pred niekoľkými rokmi múdri páni zaviedli do zdravotníctva pojem „informovaný súhlas“.
Informovaným súhlasom by mal lekár pacienta informovať o všetkých alternatívach liečby, o ich úspešnosti, ale aj o ich prípadných následkoch a pacient by sa mal na základe toho rozhodnúť pre najvýhodnejšiu alternatívu, pričom by mal brať do úvahy všetky možné hľadiská. Informovaný súhlas chráni aj lekára a to vtedy, ak pacient úplne odmietne navrhovanú liečbu.
Lenže je to naozaj tak? Aj informovaný súhlas má háčik.
Po prvé, kde je napísané, že lekár vie, ovláda všetky možné alternatívne postupy. Kde je napísané, že nezvolí práve ten, ktorý je bodovo najviac ohodnotený zdravotnou poisťovňou a pritom nemusí byť najvhodnejším práve pre daného pacienta? Ale predpokladajme, že všetci alebo väčšina lekárov pravidelne sledujú aktuálnu odbornú literatúru, nové publikácie, postupy v rámci princípu EBM (Evidence based medicine).
Po druhé, kde je napísané, že lekár má dostatok času komunikovať s pacientom. Často, veľmi často sa stáva, že pacient ani nemá čas položiť pár otázok lekárovi, nemá čas objasniť si veci, ktoré s jeho zdravotným problémom súvisia. V praxi sa neraz vyskytujú aj také situácie, že lekár podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia informuje pacienta o všetkých možných alternatívnych postupoch, možnostiach liečby a rizikách, no aj napriek tomu sa pacient tvrdohlavo rozhodne pre ten najnevhodnejší postup, pretože JPP.

Informovaný súhlas a prax

Mám s ním bohaté skúsenosti a pre ilustráciu uvediem prípad z posledného obdobia dvoch zdravotníckych zariadení.
1. NsP v okresnom meste, ktoré radšej nebudem menovať. Gastroenterologická ambulancia lekára, v ktorej zdravotnícki personál konal svoju povinnosť podľa svojho svedomia. Na vyšetrenie som bola objednaná a prišla naň niekoľko minút pre vyšetrením a keďže je ambulancia monitorovaná kamerovým systémom bola som hneď oslovená pre odovzdanie zdravotnej karty a zdravotnej dokumentácie. Po vstupe a „unavenom“ pozdrave som bola vyzvaná na podpísanie informovaného súhlasu. Na kraji stola ležal kancelársky papier tak husto popísaný, že ani lupa by nebola zachytila vety, predpokladám napísané v slovenskom jazyku. V očakávaní, v strachu a neviem ešte čom som ten doklad podpísala… dodnes neviem, čo som podpísala. Ale predpokladám, že nikdy nebude zneužitý proti mne. Font, ktorým bol popísaný jednoznačne mal úlohy tri:
1. chrániť lekára
2. informovať pacienta a
3. šetriť kartrič v tlačiarni.
Vyšetrenie prebiehalo klasicky, po niekoľkých úvodných informáciách, odkedy mám príznaky svedčiace o možnom ochorení, ako sa prejavujú a pod., som sa viac riadila pokynmi a dala sa viesť len preto, že som podpísala akýsi informovaný súhlas, ktorý mal informovať, ale informoval nedostatočne.

2. Zdravotnícke zariadenie v okresnom meste vysoko erudované – Ústredná vojenská nemocnica v Ružomberku. Tu by som niekoľkými slovami zhrnula nielen skúsenosť s informovaným súhlasom, ale aj samotného vyšetrenia. Na vyšetrenie som prišla so značným časovým predstihom. V prihlasovacej kancelárii som odovzdala dokumentáciu a zdravotný preukaz. Na ďalšie pokyny som mala čakať na chodbe. Asi po 15 minútach prišla za mnou sestra z prijímacej kancelárie a sadla si ku mne so slovami:
– Viete, aké vyšetrenie vám budeme robiť?
– Bola, ale aj vy mi môžete niečo o ňom povedať.
– Bude to vyšetrenie zhruba také, ako ste absolvovali, len prístroj je … . Tu nasledoval podrobný popis toho, čo som absolvovala a popis toho, čo budem absolvovať u nich. Sestra ďalej pokračovala: vyšetrenie trvá asi pol hodinku, plus mínus niekoľko minút v závislosti od toho, čo lekár zistí. Po vyšetrení vás hneď nepustíme domov, budete asi hodinku ležať v izbe pre pacientov na odpočinutie. Dovtedy vám lekár pripraví správu pre vášho lekára. Tu je informovaný súhlas, môžete si ho podrobne prečítať a pýtať sa, ak niečomu nebudete rozumieť.
Informovaný súhlas bol napísaný bez šetriaceho modulu kartriča, na dvoch stranách, vo fonte, ku ktorému som si nemusela vybrať ani okuliare, napísaný jasne a zrozumiteľne. Samozrejmé, v slobodnej vôli a s dobrým pocitom som ho podpísala. Mala som veľmi dobrý pocit z „rovnocenného a priateľského“ vzťahu: zdravotnícky pracovník a pacient.

Dobu čakania mi spríjemňoval manžel. Mal úlohu anjela strážneho, ktorý si neodpustil všimnúť čas prijímania do vyšetrovačky. Až hádam doma sa mienil, „vieš, že ťa volali presne, ako u vojakov“? Aj ja som bola presnosťou zaskočená… a udivená pokojom a teplom ľudských duší. Do vyšetrovacej miestnosti ma uviedla jedna zdravotná sestra a pripravila na vyšetrenie. Po chvíľke čakania na lôžku zavítala do miestnosti druhá, s príjemným úsmevom a slovami: „ako vám je“? A nezabudla odhrnúť pramienok neposlušných vlasov. Môže sa pacient cítiť nepríjemne pri takej ohľaduplnosti a starostlivosti? Asi sotva. A keď prišla tretia v poradí pre podanie preparátu na znecitlivenie to už strach úplne opadol…, a bez náhlenia, s kľudom Angličana, pokračovala ako pani doktorka, tak asistujúci personál. V ich očiach bolo možné čítať, že si nielen vykonávajú prácu, ale konajú ju s láskou a v prospech pacienta.

V druhom zdravotníckom zariadení bol personál hodnotený známkou výborný.