Nechcená 1.č

1.časť
Všetky romány sú o jednej a tej istej veci. O láske. Dvaja mladí ľudia sa zrazia v knižnici, dievčaťu vypadnú knihy a chlapec jej ich pomôže pozbierať. Bum, je z toho láska na prvý pohľad. Lenže môj život nie je román. Je to skôr jedna veľká katastrofa.

Detský domov, ktorý sa stal mojim dočasným útočiskom, je len jedna veľká budova, z ktorej sa olupuje farba, plná detí, podobných mne samej. Všetky sa cítime nechcené. Páni, vážne som tu vydržala už jeden, dva, tri, skoro štyri roky?! Tlieskajte mi. Obdivujem tých, ktorí sú tu od detstva. I keď, v niektorých smeroch to majú, samozrejme, ľahšie. Lenže, aj v detskom domove, kde by mali vyť všetci seberovní, sa ľudia delia na skupiny. Horná a dolná. Nemusíte mať IQ vysoké ako Einstein, aby ste uhádli, v ktorej som ja. V dolnej. Na samom spodku tej najnižšej skupiny. Do mojich sedemnástych narodenín som žila so svojou matkou a otčimom. Mama zomrela. Rakovina. Potom som žila na ulici. Vonku. Spávala som na lavičkách v parku a jedlo vyberala z kontajnera za svojou dovtedy najobľúbenejšou reštauráciou, kde sme s matkou často chodievali. Život je krutý. Alebo som kradla. Cítila som sa ako ten najškaredší a najnižšie postavený chrobák v zvieracej ríši. Často som plakala a myslela na mamu. Inokedy som postávala za reštauráciou s ľuďmi, ktorých som nepoznala. Fajčila som a pila alkohol. Chcela som zabudnúť. Na všetko. Na druhý deň ma bolela hlava a zaprisahávala som sa, že už nikdy nebudem piť. Ale večer som pila znova. Fajčenie mi zostalo doteraz, ale piť som prestala. Na alkohol som ani nepomyslela. A to som na ňom bola doslova závislá. Sakra, prezrádzam vám veľa. Všetko bolo v poriadku, až na jeden osudný deň.

*
Stála som v parku neďaleko lavičky, na ktorej som spávala a triasla sa od zimy. Zuby mi drkotali. Jediné, čo ma mohlo aspoň ako-tak zahriať, bola posledná cigareta v zadnom vrecku mojich džínsov. Vytiahla som ju a zapálila jej koniec. Okamžite sa rozhorel oranžový plameň. Vložila som si ju do úst a potiahla. Dym som chvíľu držala v sebe a premýšľala, ako sa mi cez dýchacie cesty prediera až do pľúc. Potom som ho vyfúkla. Sledovala som ako dym a obláčiky pary z mojich úst, stúpajú k oblohe. Ku hviezdam. Spoza fontány sa vynoril muž. Muž v policajnej uniforme. Chcela som rýchlo zdupkať, ale zastavil ma.
„Čo tu robíš sama, dievčatko?“
„Už dávno nie som dievčatko,“ odvrkla som.
Musela som žiť sama. Vonku. V strachu, že zajtra si nebudem mať dať čo do úst.
„Ešte nemáš osemnásť. Nemôžeš sa vonku potĺkať sama o tomto čase.“
„Môžem si robiť, čo sa mi zachce!“
„Na to, že ešte nie si plnoletá, si pekne drzá,“ zamračil sa.
Pery stisol do úzkej čiarky. Bol dvakrát taký vysoký ako ja sama. Stál predo mnou a tváril sa ako malé dieťa.
„Pôjdeš so mnou. Zavediem ťa domov.“
„Ja nemám domov,“ namietla som.
Bola to pravda.
„Rodičia sú kde?“
„Sú mŕtvi,“ šepla som a prehĺtala slzy.
Cez závoj sĺz pred očami som nič nevidela. Na naše hlavy dopadali krehké snehové vločky a pokrývali všetko naokolo. Zaklonila som hlavu a sledovala tú najväčšiu, ktorá mi dopadla na mihalnice. Roztopila sa. Začínala mi byť čoraz väčšia zima. Pery som mala už celkom modré.
„Vezmem ťa do auta. Bude ti teplejšie.“
Pomaly som kráčala za ním. Dovolil mi nasadnúť na miesto spolujazdca a on sám sa usadil za volant.
„Chceš mi povedať, čo sa stalo?“
„Nemám vám čo povedať.“
„Ja si myslím, že je toho dosť veľa.“
„Nepoznáte ma. Neviete, čím som si prešla, ani prečo som tu. Veď neviete ani ako sa volám,“ prstami som si frustrovane prehrabla vlasy. Po tele sa mi rozlievalo teplo, rovnako ako v celom aute. Prikúril.
„Môžeš mi prezradiť svoje meno.“
„A čo keď nechcem?“ bojovne som vystrčila bradu.
„Tak ťa budem musieť odviezť na políciu.“

„Volám sa Jana,“ šepla som zlomene, „ale mám radšej, keď ma volajú  Jani.“
„Teší ma, Jani .“