Naruší sa strategická rovnováha USA a Ruska?

Túto otázku som si položil, pri diskusii o raketových zbraniach a možnostiach ochrany pred nimi. Myslím, že sme dnes veľmi blízko k tomu, aby rovnováha dvoch najväčších jadrových veľmocí začala  kolísať s netušenými následkami pre mier na celom svete. Zbrojenie a napätie, ktoré je následkom vychýlenia rovnováhy, bude zdrojom nestability, konfliktov, ale aj chudoby. Doterajšie skoro tri dekády môžeme nazvať relatívnym obdobím strategického mieru, keď sa Spojené štáty cítili neohrozené na vrchole potravinového reťazca veľmocí po vyčerpaní a následnom zrútení sovietskeho impéria. Táto doba skončila.

Problém je v tom, že ľudia nezaujímajúci sa o zbrane a raketovú techniku to vidia veľmi jednoducho – myslia si že pred raketami neexistuje obrana. To je veľký omyl. Na každý meč existuje štít a takýmto štítom je protiraketová obrana. Amerika má nepriateľov, resp. potenciálnych konkurentov po celom svete – v podstate sú to tzv. darebácke štáty (Irán, Severná Kórea, Sýria) potom Čína, a Rusko. Starostlivo treba sledovať aj Indiu a Pakistan, ktoré tvrdo pracujú na vývoji vlastnej raketovej techniky. Okolo týchto štátov musí byť rozmiestnená sieť radarových staníc, ktoré vedia detekovať vypustenie rakiet spolu s raketovými základňami, ktoré navedú antirakety a zostrelia balistickú raketu na stúpajúcej trajektórii. Akonáhle totiž raketa prejde počas strednej dráhy letu do apogea a vypustí kŕdeľ samostatne navádzaných hlavíc, už je len malá pravdepodobnosť zastaviť útok.

Hlavným globálnym protivníkom USA je Rusko, postupne má túto ambíciu stať sa aj Čína. Je to jediná krajina na svete, ktorá má jadrový potenciál dostatočne veľký na zničenie USA a zároveň má aj dostatočne veľký počet nosičov starostlivo ukrytých pred sliediacimi očami USA na jadrových ponorkách krúžiacimi pod hladinami oceánov. Súčasne typy ponorkových rakiet Bulava sú veľmi výkonné a presné. Majú úžasné manévrovacie schopnosti aj v strednej dráhe letu, ochranné a maskovacie vlastnosti takisto ďaleko prekračujú to, čo bolo v raketovej technike doteraz bežné. Tým že ich je možné odpaľovať zo skrytých pozícii, nie je voči nim možná obrana. Sú to jadrové zbrane prvého úderu. Okrem toho majú Rusi vo svojom strategickom arzenáli zbrane tzv. odvetného úderu. V prípade napadnutia svojho územia jadrovými zbraňami alebo smrteľnou silou, Rusi odpovedia svojim vlastným arzenálom balistických rakiet umiestnenými na vlastnom území. Sú to poväčšinou mobilné rakety RS-24 Jars a statické Topoľ-M ktoré sú suchozemským ekvivalentom Bulavy s rovnakými vlastnosťami manévrovanie a ochrany. Rakety sú typu MIRV, t.j. so samostatne navádzanými hlavicami.

Američania vedia že nie je možné efektívne zastaviť rakety vypúšťané z ponoriek a preto je nutné sa koncentrovať na zničenie rakiet odvetného úderu, ktoré tvoria akýsi ruský jadrový štít. Na to slúžia dvojičky radar-raketová základňa po obvode Ruska, ktoré narúšajú strategickú rovnováhu, keďže sú zamerané na likvidáciu „štítu“. To bol dôvod, prečo Rusko jasne deklarovalo, že umiestnenie radaru v Česku a raketovej zakladne v Poľsko považuje za nepriateľský krok, ktorý bude mať za následok pád celého systému odzbrojovacích dohôd – minimálne tých o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu. Tieto radary a rakety neslúžia na ochranu členských krajín NATO. Ako som napísal, zostreliť samostatne manévrujúcu hlavicu mnohonásobne prekračujúcu rýchlosť zvuku je prakticky nemožné. Tieto základne majú význam len pre obranu USA.

Z logiky veci vyplýva, že rovnováha je veľmi citlivá. Rusi nemajú možnosť okolo Ameriky postaviť obdobný systém protiraketovej obrany, takže Amerika môže v kľude rozmiestniť svoje rakety na vlastnom území a vypúšťať ich podľa vlastnej ľubovôle buď ako zbrane prvého úderu, alebo ako zbrane odvety. Preto Rusi veľmi nervózne reagujú na akúkoľvek snahu USA nachýliť misku váh na svoju stranu.

Toto je, bol a bude prípad Ukrajiny. Jej dôležitosť je definovaná relatívnou veľkosťou, blízkosťou k jadru Ruskej federácie a spoluprácou s Ruskom na zbrojnom priemysle. Plánovanie jej zapojenia do NATO, z čoho by vyplývalo umiestnenie vojsk USA na svojom území, radarov a rakiet protiraketovej obrany v doteraz nevídanej blízkosti odpaľovacích síl strategickej obrany Ruska by jednoznačne vychýlilo misku váh na stranu USA. Špecifikum Ukrajiny bolo aj umiestnenie jedinej južnej námornej základne ruskej armády. Túto chceli radikáli tzv. dočasnej vlády zrušiť na základe ukrajinskej ústavy, ktorá nedovoľuje umiestnenie cudzích vojsk na ukrajinskom území.

Z uvedených dôvodov považujem snahy USA bezpodmienečne pretiahnuť Ukrajinu do NATO za znásilnenie politickej reality. Ukrajina by mala ostať vojensky neutrálna, v opačnom prípade sa USA a Rusko budú sústavne preťahovať o to, kto získa vplyv a krajina bude neustále destabilizovana. Zdá sa, že posledné udalosti nahrávajú USA, ktoré podporou kyjevského p u č a  presadili „dočasnú“ vládu, ktorá robí výrazne nedočasné kroky. Bleskovo sa podpísala Asociačná dohoda s Úniou (zaujímavé, že bežne sa takéto zmluvy pripravujú roky, teraz stačili týždne). Schvaľuje sa ústavný zákon, ktorý umožňuje zotrvať cudzím vojskám na území Ukrajiny, čím sa má elegantne obísť členstvo v NATO a zároveň nevytvára nevyhnutnosť zapojiť sa do útoku silami Aliancia podľa článku V. v prípade ohrozenia Ukrajiny. Myslím, že uvedené kroky sú po diplomatickej stránke ekvivalentné obsadeniu Krymu ruskými vojskami a vytvárajú zárodky napätia a krvavej nestability. Rusko nemalo byť nikdy vylúčené z diskusii o budúcnosti Ukrajiny. To sa dialo a deje. Preto pri pokračovaní súčasného trendu „O nás bez nás“ považujem budúcnosť regiónu ale aj celej Európy za nie príliš ružovú.

Opätovné návrhy o umiestnení radaru do Čiech, rakiet do Poľska, reaktivácia radarových staníc v Európe a intenzívne diskusie o posilnení investícií do zbrojnej techniky a navýšení armád NATO vytvárajú potenciál na zmenu strategickej rovnováhy. Odstúpenie od zmlúv, ktoré boli výsledkom dlhoročného vyjednávania,  chladných kalkulácií a politického realizmu začne ideologickú  politiku, plnú nepredvídateľnosti, voluntarizmu a hrozivo stúpaci nárast pretekov v zbrojení po celom svete.

Spolu s pádom strategickej rovnováhy, ostrakizácie Ruska vznikne nová os „darebáckych štátov“. Ruské technológie a podpora sa dostanú minimálne do Iránu. Spolu s vývojom iránskej atómovej bomby a raketovej techniky, bude aj Saudská Arábia pracovať na vytvorení vlastného jadrového potenciálu a s veľkou pravdepodobnosťou aj Turecko. Jadrová hegemónia Izraela na Blízkom východe skončí a to môže byť veľkým lákadlom pre islamské krajiny ukončiť túto potupu na tvári islamského sveta.

Ešte je čas vrátiť sa z nastúpenej cesty. Spojené štáty a spojenci USA by mali akceptovať opäť vytvorený multipolárny svet a nesnažiť sa za každú cenu presadiť „Pax Americana“. V prípade Ukrajiny sa vrátiť k rokovacím stolom a spolu s Ruskom pragmaticky dohodnúť pravidlá koexistencie. V opačnom prípade totiž nemusí byť výsledkom nielen Pax, ale spolu s okolitým svetom ani Americana…