Nádej na zmier západu s islamom?

Pribúdajú poznatky, že v islamskom svete sa pozvoľna objavujú prvky nového islamského sekularizmu,  pod vplyvom reflexie škaredostí, ktoré sa robili a robia v mene náboženstva islamu.

Sociálna veda  diskutuje o tom, či môže islam prejsť premenou, akou prešlo kresťanstvo a prestal sa vydávať za svetového náboženského hegemóna ako druhé najpočetnejšie svetové náboženstvo. Ním je aj preto, že arabský svet je širší, než len región Jeruzalema a Izraela.
Ajatolláh Ali Chameneí, najvyšší duchovný vodca Iránu, apeloval na vernosť členov milície islamskej republike v čase demonštrácií proti vláde minulý mesiac, proti silnejúcim sekularizačným túžbam iránskeho ľudu. Väčšinoví Iránci nechcú byť v živote obmedzovaní islamom, ich poškuľovanie po západnom spôsobe života je prirodzené (islam prirodzený nie je).
Mnoho obyvateľov Západu dalo zápornú odpoveď, pretože si myslia, že islam je príliš rigidný a absolútny, aby sa mohol sekularizovať. Veľa moslimov tiež dalo negatívnu odpoveď, ale hrdo: Naša pravá viera by nešla po chybnej ceste bezbožného Západu.
Sú to rigidné reakcie na silnejúce svetské vlny (pozri uvoľňovanie práv žien v SA). ženy v SA).
V ostatných piatich rokoch sa v šiestich kľúčových arabských krajinách „dôvera v islamistické strany“ a „dôvera v náboženských vodcov“ znížila, ako aj návštevnosť mešít.
Niektoré z týchto znakov zachytil Arab barometer, výskumná sieť so sídlom na Stanfordskej univerzite, ktorej prieskumy verejnej mienky mapujú odklon od islamizmu – a dokonca aj samotného islamu.
https://www.arabbarometer.org/2019/12/arabs-are-losing-faith-in-religious-parties-and-leaders/
Príčinou je najmä islamistická politika a „sklamanie z moslimského bratstva v Egypte, šok z ISIS, únava so sektárskymi stranami v Iraku a Libanone, zlosť na islamský režim v Sudáne.“
Keď opustíte arabský svet a pozeráte sa na dve dôležité mocnosti v okolí – Irán a Turecko, môžete vidieť rovnaký trend, ale vo väčšom rozsahu.
V Iráne vládne Islamská republika už 40 rokov, ale neúspešne sa pokúsila znovu islamizovať spoločnosť. „Namiesto toho sa stal opak,“ poznamenal učenec Blízkeho východu Nader Hashemi . „Väčšina Iráncov sa dnes usiluje žiť v demokratickej, liberálnej a sekulárnej republike, nie v náboženskom štáte riadenom klerikmi.“ Mnohí z nich už majú dosť klerikov a odvážne ich vzdorujú v uliciach.
V Turecku sa v posledných dvoch desaťročiach uskutočnil miernejší, ale podobný experiment. Pod vedením prezidenta Recep Tayyip Erdogana sa tureckí bývalí marginalizovaní islamisti stali novou vládnucou elitou. To im umožnilo zviditeľniť a presvedčiť svoju vieru; je to však aj figový list pre ich za islam skrytú nenásytnú túžbu po moci. Ako poznamenal sociológ Mucahit Bilici z Turecka , „islamizmus v Turecku sa dnes spája vo verejnej mysli s korupciou a nespravodlivosťou.“ A mnohí Turci to hanbia viac ako kedykoľvek predtým.
Sklamanie je často iba s islamizmom ako politickým nástrojom, ale môže sa obrátiť proti islamu, náboženstvu samému. Silnie vzostup deizmu, teda viera v boha, pro erdoganovskí islamisti sa obávajú tejto „veľkej hrozby islamu“; tragikomicky ju ale vnímajú ako ďalšie západné sprisahanie, než o svoj vlastný úspech.
Poznámka: Islam v arabských krajinách môže v budúcnosti „padnúť“ podobne, a to pod masívnym tlakom verejnosti, tak, ako náboženstvo a voluntaristická ideológia komunizmu.
Je však potrebné poznamenať, že táto vlna sa líši od druhu sekularizmu uvaleného na moslimský svet pred sto rokmi pod autoritárskymi westernizátormi, ako je Atatürk v Turecku alebo Reza Šah Páhlaví, z Iránu. Išlo o revolúciu zhora nadol, ktorú nariadil štát a ktorá bola všeobecne vnímaná ako neautentická. Tentoraz však ide o opačnom vektore: zdola nahor.
Trend pripomína začiatky osvietenstva, keď Európania, videli hrôzy náboženských vojen a prenasledovania, rozvinuli myšlienku politického sekularizmu a zároveň presadzovali dôvod, slobodu myslenia, rovnosť a toleranciu.
Tieto jemné ideály môžu byť samozrejme zlučiteľné aj s islamom, pretože „islamskí modernisti“ sa hádajú už od konca 19. storočia. Tunisko, vzácne jasné miesto v arabskom svete, navyše naznačuje, že v tejto umiernenej ceste existuje nádej.
Ak sa proti sekularistom postavia islamisti a konzervatívci, môžu čeliť radikálnej verzii osvietenstva, ktorá sa v roku 1789 vo Francúzsku postavila proti hegemónii katolíckej cirkvi.
Prídu ďalšie osvietenské revolúcie.
Preto, ak sa islamisti a konzervatívci skutočne zaujímajú o budúcnosť islamu, tak  namiesto toho, aby hromadili moc v jeho mene, mali by začať premýšľať o ukončení všetkých škaredých vecí, ktoré k tomuto menu pripisujú – občianskym vojnám, autoritárskej vláde, nenávistnému učeniu (najmä sunnitsko-wahábistickému a saláfistickému, ktoré je jadrom sektárskej ideológie islamizmu) a islamistickému terorizmu.
Spracované podľa (zdroj): https://www.nytimes.com/2019/12/23/opinion/islam-religion.html?action=click&module=Opinion&pgtype=Homepage
Čo sa dalo očakávať, islamský štát v Levante porazený nebol, po jeho vynútenom ústupe v Sýrii a Iraku, ožíva znova v Iraku, presťahoval sa do Afriky a silnie v Afganistane.
Cesta k globálnej sekularizácii sveta a osvietenstvu s primeraným oddelením náboženstiev od štátu bude ešte dlhá a krvavá.
Je otázne, ako ju zvládne Európa.
Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan