Multikulturalizmus ako rasistická doktrína

Jiří Kinkor – český ekonóm a filozof

Islam v Európe je obohatením alebo nebezpečenstvom? Moja odpoveď na túto otázku je jasná a jednoznačná: je nebezpečenstvom. A táto odpoveď nie je nejakou emocionálne reakciou na teroristické útoky islamských fanatikov. Je výsledkom seriózneho štúdia a premýšľania o podstate islamu.

Dnes sa za hrozbu považuje militantný islam (nazývaný „islamizmus“, alebo tiež islamský fundamentalizmus), nie však islam ako taký, ako náboženstvo. Inými slovami, za nebezpečenstvo sa považuje nie náboženská ideológia, ale jej fundamentálne, teda dôsledné uplatňovanie. Prečo by sme však mali vidieť problém v dôslednosti? Prečo by sme mali predpokladať alebo očakávať, že ľudia budú alebo by dokonca mali uplatňovať svoje presvedčenie nedôsledne? Prečo by sme mali predpokladať, že nebudú brať idey príliš vážne? Ak sú napríklad poctivosť a spravodlivosť pravdivými a ušľachtilými morálnymi zásadami, prečo by sme ich mali sledovať nedôsledne, teda nebyť príliš poctiví alebo byť spravodliví len niekedy? Jediným dôvodom, prečo by určité idey nemali byť dôsledne uplatňované, je prípad, keď tieto idey sú falošné, nepravdivé, a rozhodovanie podľa nich je pre človeka škodlivé. Ak náboženstvo ako určitý svetonázor a morálne vodítko ľudského konania je správnym a platným poznaním, prečo by malo byť nebezpečenstvom jeho dôsledné, ortodoxné uplatňovanie? V skutočnosti však akékoľvek náboženstvo, a osobitne islam, platným poznaním nie je, a preto sa ľudia obávajú jeho dôsledného uplatňovania a tých, ktorí sa ním riadia vážne, nazývajú extrémistami a fundamentalistami. Problém teda spočíva primárne v chybnej ideológii – a práve preto, že je chybná, je aj nebezpečná. Je nebezpečná sama o sebe, nie až vtedy, keď ju niekto uplatňuje dôsledne.

Argument, že väčšina moslimov je umiernená, je pre hodnotenie islamu ako ideológie, nepodstatný. Islam nemôžeme hodnotiť podľa toho, že väčšina moslimov nesúhlasí s militantnými prúdmi vnútri svojej kultúry, ani podľa toho, že medzi moslimami je možno celý rad veľmi vzdelaných a múdrych ľudí. Vzdelaní a múdri sú napriek islamu, nie vďaka nemu. Ak považujem napríklad krádež za nemravný čin len preto, že to zakazuje písmo sväté, rozhodne nie som múdry. Len slepo nasledujem autoritu a neviem prečo. Ak však dokážem rozumovo zdôvodniť, prečo je krádež zlom, a preto nekradnem, až vtedy sa správam múdro – bez ohľadu na to, čo hovorí náboženská viera.

Dôsledným uplatňovaním islamu zďaleka nemám na mysli len vykonávanie brutálnych inštrukcií obsiahnutých v tých či oných konkrétnych izolovaných veršoch Koránu. Mám na mysli aj bežné, nie militantné, konania moslimov, ktoré sú v súlade s ortodoxnou teológiou, teda v súlade s mystickou podstatou islamu ako sústavou dogiem náboženskej viery. Mám na mysli fakt, že rozum nemôže fungovať ak je spútaný a musí sa zastaviť kedykoľvek, keď narazí na otázky, ktoré sú vopred uzavreté v ríši dogiem. Nie je zhoda okolností, že slovo islam znamená „podriadenie sa“. Islam skutočné žiada úplnú a bezvýhradnú poslušnosť voči božej vôli, plnú podriadenosť a odovzdania sa Allahovi a to vo všetkých aspektoch ľudského života. Podstatou islamu je teda totálna intelektuálna závislosť, orientácia na autoritu, na ostatných ľudí. Islam jednoznačne zavrhuje rozum ako nezávislé vlastné vodítko a konečnú inštanciu posúdenie správneho konania. A ako každé náboženstvo aj islam jasne vyzdvihuje domnelý posmrtný život nad skutočným životom na tomto svete, ktorý je len pominuteľný a teda nepodstatný. Teroristi z 11. septembra uniesli niekoľko lietadiel, rozhodne to však neboli „únoscovia veľkého náboženstva“, ako ich nazval americký prezident Bush. Postavil sa tak na stranu tých, ktorí tvrdia, že medzi islamským terorizmom a islamom nie je žiadna súvislosť. Opak je pravdou. Vo všetkých podstatných aspektoch teroristi konali v súlade s postojom islamu voči neveriacim sekulárneho Západu a voči pominuteľnému životu na tomto svete.

Uviaznutie islamskej filozofie v bahne stredovekej scholastiky

Dôslednosť, s akou vyzdvihuje vieru a zavrhuje rozum, sa islam výrazne líši od moderného kresťanstva a judaizmu. Islam morálne oceňuje mučenícku smrť a degraduje všetko, čo robí jednotlivca samostatným a intelektuálne nezávislým na božie autorite. Preto je islam jednoznačne nebezpečnú ideológiou. Neprešiel totiž zásadným sekularizačnom procesom, ktorým prešlo kresťanstvo. Kľúčovou postavou v kresťanskom vývoji bol Tomáš Akvinský, ktorý svojím dielom vážne narušil absolútny diktát (tj dôsledné uplatnenie) viery, keď vedľa nej postavil rozum ako dôležitý a suverénny nástroj poznania pozemských zákonov. Vzkriesil storočiami pochované antické myšlienkové dedičstvo a predovšetkým Aristotela. Výsledkom bola renesancie a jej kulminácie v osvietenstva.

Paradoxom je, že sa do kresťanskej Európy dostali antické diela prostredníctvom arabských mysliteľov, ktorí ich stáročia pred tým z gréčtiny a iných jazykov prekladali, čím významne pozdvihli kultúru vtedajšieho islamského sveta. Niekoľko sto rokov bola táto časť sveta civilizovanejšou, intelektuálne úspešnejšou kultúrou, ktorá vyčnievala nad stagnujúcou stredovekou Európou. A práve toto historické obdobie sa dnes, nanešťastie, uvádza ako jeden z dôležitých argumentov, prečo by sme mali rešpektovať a uznávať islam ako úctyhodnú ideológiu. Ide však o úplne neoprávnený argument a najväčší mýtus o islame. Relatívna vyspelosť vtedajšej kultúry bola výsledkom antického vplyvu, vplyvu sekulárnych kultúr, civilizačného pôsobenie rozumu a vedy, nie islamu. Nešlo o žiadny „zlatý vek islamu“, ale o zlatý vek rozumu, ktorému sa dočasne podarilo zatlačiť vieru do pozadia. Islam mal v tejto epoche významné teológov a filozofov, ktorí sa snažili o istú formu „syntézy“ rozumu a islamu, avšak žiadny z nich nemal tak prevratný vplyv, ktorý by z ortodoxného islamu urobil to, čo urobil tomismus (filozofia Akvinského) z kresťanstva. Naopak v čase, keď v kresťanskej Európe silnie vplyv rozumu a ustupuje dôslednosť viery, upadá islamský svet do temného mysticizmu, k dôslednému islamu. Preto islamská kultúra stagnuje na intelektuálnej úrovni stredoveku, zatiaľ čo okolo nej sa odohrala a stále pokračuje priemyselná revolúcia.

Zášť voči Západu zďaleka nepanuje len medzi militantnými islamskými radikálmi, je charakteristická pre celý islamský svet. Rastúci kultúrny a technologický vplyv západného sekularizmu prehlbuje priepasť medzi moderné priemyselnou civilizáciou na Západe a stredovekým životom v islame a čoraz viac podkopáva autoritu islamskej ideológie. Moslimovia nemôžu nevidieť, že západná kultúra preferuje šťastný život a blahobyt na tomto svete, že náboženstvo na Západe už dávno nie je brané vážne a nie je kultúrnou silou, ktorá by formovala myslenie a správanie ľudí. To všetko je v priamom protiklade s ich hodnotami a s islamom. Imámovia a ostatní islamskí intelektuáli si to dobre uvedomujú. Tí radikálnejší a dôslednejší žiadajú posilnenie autority islamu a jeho prísnejšie uplatnenie v súkromnom a verejnom živote. Čím väčší vplyv budú ortodoxní moslimovia mať, tým väčšou hrozbou islam bude.

Hrozba multikulturalizmu

Pre Západ by islam nebol tak vážnym ohrozením, ak by Západ sebavedome, hlasno a s plnou morálnou istotou vyzdvihoval svoju kultúru a hodnoty, na ktorých spočíva. Najväčšie nebezpečenstvo hrozí Západu zvnútra. Je ním ideológie multikulturalizmu, podľa ktorej nie sú rozdiely medzi rôznymi kultúrami morálne významné, žiadna kultúra údajne nie je lepší než ostatné kultúry a je potrebné všetky rovnako rešpektovať as porozumením tolerovať. Multikulturalizmus neznamená ústretovosť voči imigrantom a odmietať multikulturalizmus neznamená byť voči nim xenofóbny. A kto kritikou multikulturalizmu obviňuje z nacionalizmu alebo dokonca z rasizmu, nechápe čo je rasizmus. (Rasista je ten, kto morálne hodnotí na základe rasy).

Naopak sám multikulturalizmus je fundamentálne kolektivistickou a rasistickou doktrínou. Pozerá na človeka ako na príslušníka rasy či etnika, ako na produkt spoločnosti, nie ako na jednotlivca plne zodpovedného za voľbu svojho správania. Kultúru poníma ako súbor hodnôt, tradícií a zvykov závislých na rase, etnickej príslušnosti či dokonca zemepisnom regióne – teda na atribútoch, ktoré nijako nesúvisia s individuálnou ľudskou voľbou a teda s morálkou. Multikulturalizmus chápe islamskú či akúkoľvek inú kultúru ako hodnoty, spôsob myslenia a správania, ktoré „akosi historicky patria k danému náboženstvo, regiónu, k danému národu, rase“. Ktokoľvek k takto definovanej skupine patrí, chová sa jednoducho istým spôsobom, a nemôže si pomôcť. Jeho hodnoty sú determinované skupinou, kolektívom. A teda by sme ho nemali morálne hodnotiť.

Multikulturalizmus tak úplne ignoruje, že človek je voľnou slobodnou bytosťou a jeho myslenie a správanie nie je determinované vyššie uvedenými atribútmi. Je ľahostajné, či Arab, černoch, Hispánec alebo beloch žije vo Francúzsku, Sýrii alebo Amerike. Podstatné je, že si volí, či je alebo nie je moslim. Či nezávisle používa vlastný rozum alebo sa poslušne podvoľuje inštrukciám imámov. Či sa niekoľko hodín denne modlí v odovzdanom očakávaní „posmrtného raja“, alebo či vedecky skúma účinky vakcíny zachraňujúce ľudské životy. Či volá smrť „imperialistickej“ Amerike alebo obhajuje individuálne práva a slobodu. Každý človek si volí, nakoľko (a či vôbec) používa rozum, a z toho vyplýva, aké hodnoty sleduje a či sa chová tak či onak. Kultúra vzniká tak, že si významne početná skupina jednotlivcov volí rovnaké alebo podobné fundamentálnej hodnoty a podľa toho koná. Islamskú (rovnako ako akúkoľvek inú) kultúru potrebujeme a musíme hodnotiť, a to nie podľa toho, kde vznikla, akú dlhú má históriu a ktorý národ ju vyznáva, ale podľa toho, aké hodnoty tvoria podstatu tejto kultúry. Ak sú tieto hodnoty v súlade s životom, sú dobrom a taká kultúra je dobrom. Ak sú naopak v rozpore so životom, sú zlom, a taká kultúra je zlom. Multikulturalizmus však odmieta legitimitu morálneho hodnotenia, odmieta morálne rozlišovať objektívne dobré od objektívne zlého, odmieta fakty.

Pôvod multikulturalizmu

Multikulturalizmus nespadol z neba, nie je primárnym ideovým východiskom. Mnohí pravicovo orientovaní komentátori považujú multikulturalizmus za módnu ľavicovú ideológiu, pretože jej zástancovia presadzujú ďalšie a ďalšie štátne regulácie (kvóty a pod). To je veľmi povrchná, politická klasifikácie multikulturalizmu. Multikulturalizmus je nutné chápať ako jeden z výhonkov zničenej filozofie, filozofie skepticizmu, subjektivizmu a morálneho agnosticizmu. Je to doktrína, ktorú hlásajú nihilistickí profesori prestížnych západných univerzít (o nimi infikovaných politikoch ani nehovoriac). Títo intelektuáli tvrdia, že fakty reality nemožno objektívne poznávať, že „nikto nie je majiteľom pravdy“, žiadne jednoduché riešenia neexistujú, svet nie je „čiernobiely“ (rozumej dobro a zlo nemožno objektívne rozlíšiť, nemožno vynášať jednoznačné morálne súdy). (S týmto hodnotením nesúhlasím, podľa mňa je vplyv neomarxistickej filozofie frankfurtskej školy jasne dokázateľný, viď článok O pôvode multikulturalizmu – pozn. prekladateľa) Z tohto intelektuálneho úpadku potom pramení morálna neistota, sebanedôvera, obava z jednoznačných, razantných tvrdení a súdov.

Nič než multikulturalistická ústretovosť a zmierlivosť nemôže viac živiť snahy o dôslednejšie (tj fundamentálnejšie) uplatňovanie islamu, jeho expanziu a jeho ambície k svetovej dominancii. To, čo nedokážu teroristi, bezpečne dokáže multikulturalizmus, pretože intelektuálne odzbrojuje našu kultúru a eliminuje možnosť sebaobrany proti deštruktívnemu mysticizmu islamu. Čo viac môže imámom aj radovým moslimom pomôcť v sebavedomom šírení islamu ako zdržanlivosť Západu v morálnom hodnotení ich nebezpečnej ideológie? Čo ich môže viac povzbudiť, než pochybovanie Západu o správnosti vlastnej kultúry? Nedávno to veľmi výstižne zhrnul americký publicista Robert Tracinski v súvislosti s francúzskymi výbuchy násilia: „Nejde len o to, že francúzski moslimovia musia asimilovať s francúzskou kultúrou. Najskôr musí existovať sebavedomá kultúra, s ktorou by bolo možné sa asimilovať. Nedá sa asimilovať s kultúrou, ktorá sama seba ničí a vymazáva „.

Napriek iracionálnym intelektuálom stále platí, že západná sekulárna kultúra je objektívne lepšia ako stredoveká kultúra islamskej viery. A kým rozum zostane na Západe dominantným nástrojom poznania a vodítkom rozhodovania, bude to platiť aj naďalej.

„Mohol by sa dobre uživiť ako imám v mešite“ komentoval moje vystúpenie na nedávnom seminári Centra pre ekonomiku a politiku jeden z rečníkov, čím reagoval na moje razantné morálne hodnotenie islamu. Áno, istota, s ktorou hájim myšlienky a morálne ich hodnotím, je možno podobná istote, s akou imámovia hlásajú svoje kázne. Ako imám by som sa však neuživil, pretože v tom podstatnom sa od imámov zásadne líšim. Ja hájim životodarné idey, oni smrtonosné.

Jiří Kinkor,
Galtův inštitut

Originál :
http://www.aynrand.cz/view.php?cisloclanku=2006012201

Zdroj :
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/08/politicka-korektnost-alebo-ako-vznikli.html