Môže byť prípadný kalíf a veľko vezír z Turecka zastavený?

Turecký vodca je pripravený postaviť sa do centra pozornosti v mnohých konfliktoch a pokročiť v úmysle oživenia islamského kalifátu pod jeho vládou.

Počas posledného desaťročia Erdogan využívajúci chaos na Blízkom východe, založil vojenskú prítomnosť Turecka na mnohých strategických miestach, aj v severnej Afrike a ešte ďalej, bez toho, aby sa stretol s odporom USA, NATO a EÚ…
Zdieľam preklad článku Jerusalem Post:
https://www.jpost.com/opinion/erdogan-is-ready-to-take-center-stage-in-the-middle-east-636144
Svetová pozornosť sa sústredila na úsilie Teheránu o splnenie jeho jadrových ambícií a zároveň na splnenie jeho dlhodobého cieľa, ktorým je vytvorenie šiitskeho polmesiaca zahŕňajúceho všetky krajiny Blízkeho východu a zničenie Izraela.
Nie je žiadnym tajomstvom, že sa považuje za oprávneného dediča storočí osmanských vládcov, a v úmysle má znovu rozšíriť vplyv Turecka na krajiny a územia, ktoré boli pôvodne súčasťou Osmanskej ríše.
Nové mapy Turecka uverejnené v roku 2016 v skutočnosti zahŕňajú severnú Sýriu až po Latakiu, okres Mosul v Iraku, a siahajú za hranice európskej časti Turecka cez úžinu Bosporu až po časti Bulharska a Saloniku v západnej Thrákii. Keď bola v roku 1918 podpísaná dohoda o prímerí, oblasť bola ešte pod osmanskou vládou, ale v roku 1923 bola z Turecka odstránená Zmluva z Lausanne: https://cs.wikipedia.org/wiki/Lausannsk%C3%A1_smlouva
Tieto mapy sú jasným znakom iredentizmu, ktorý by mohol viesť k vojne.
Bolo by to v súlade s doktrínou Ahmeta Davutoglu, bývalého Erdoganovho ministra zahraničia a mentora, ktorý napísal knihu o posvätnej povinnosti svojej krajiny zjednotiť Blízky východ pod jeho plášťom a oživiť islamský kalifát.
Úmysel je v súlade s ambíciami Moslimského bratstva, ktoré našli v tureckom prezidentovi spojenca. V skutočnosti sa tieto putá posilnili potom, čo prerušil vzťahy s Egyptom, keď bol Mohamed Morsi vyhnaný a bratstvo bolo označené za teroristickú organizáciu. Vedúci hnutia, ktorí unikli zatknutiu, utiekli do Turecka alebo do Kataru, dlhoročného podporovateľa, čo viedlo k ďalšiemu zblíženiu medzi Ankarou a Dohou, čím sa podporili ciele Erdogana.
Turecko má dnes silnú politickú a bezpečnostnú prítomnosť v severnej Sýrii, kde koordinuje svoje činnosti s Ruskom a Iránom. Využíva svoje islamské milície proti režimu prezidenta Bashara Assada a bojuje proti Kurdom podozrivým z pomoci tureckému hnutiu PKK pri hľadaní samostatnosti.
Turecké sily napadli severný Irak, kde tiež bojujú s Kurdmi pri výcviku irackých Turkménov – menšiny tureckého pôvodu, ktorá je údajne v nebezpečenstve. Ankara v roku 2010 uzavrela dohodu o bezpečnostnej spolupráci s Katarom, pôvodne súčasťou Osmanskej ríše, a predala mu vojenské vybavenie, drony vlastnej výroby a obrnené vozidlá.
V roku 2015 v Katare zriadila vojenskú základňu a v roku 2017 vyslala ďalších tri tisícky vojakov, aby Ankara preukázala podporu ohrozenému kráľovstvu blokovanému Saudskou Arábiou, Emirátmi, Egyptom a Bahrajnom. Má teda významnú pozíciu v Perzskom zálive (aj Hormuzský prieliv).
Pozdĺž Červeného mora bola v Somálsku zriadená vojenská základňa, ktorá mala údajne trénovať miestne jednotky; pri pobreží sudánskeho ostrova Suakin, ktoré bolo kedysi sídlom osmanského guvernéra regiónu, bolo prenajaté Ankare, hoci jeho osud nie je jasný, keď je sudánsky prezident Omar Bašír uväznený.
Zároveň Erdogan zvažuje palestínsku otázku: zhoršovanie vzťahov s Izraelom s cieľom vychovávať láskavosť voči arabskému svetu, organizovanie stretnutí a konferencií islamských organizácií zameraných na odsúdenie židovského štátu, mobilizácia tureckých asistenčných organizácií – zjavne na zabezpečenie potravín pre potrebných vo východnom Jeruzaleme a obnoviť islamské stránky, ale v skutočnosti vzrušujú a podnecujú Izrael.
Slúži to dvojakému účelu: postaviť Turecko ako obhajcu islamu a napadnúť Jordánsko, ktoré má na základe svojich mierových dohôd s Izraelom osobitné postavenie, pokiaľ ide o islamské inštitúcie a Chrámovú horu.
Pre EÚ je do očí bijúca intervencia Turecka v Líbyi, ktorá prinútila Európu sadnúť si a vziať ju na vedomie, ako priamu hrozbu. Nekonečná občianska vojna v tejto krajine postaví zákonne zvolený Tobrukov parlament a Líbyjskú národnú armádu (LNA) pod vedením generála Haftara, de facto vládcu východnej časti krajiny, proti islamským organizáciám podporujúcim Tripolskú vládu národnej dohody (GNA) Fajeza Sarraja uznaného OSN a vládnucej západnej časti Líbye.
Turecko tajne pomáha GNA od roku 2013 poskytovaním zbraní a streliva v rozpore s embargom uvaleným Radou bezpečnosti OSN. Neskôr, keď sa Haftarove sily objavili blízko k prijatiu Tripolisu, Erdogan otvorene vyslal útočné bezpilotné lietadlá na islamské milície, ako aj na vojenských poradcov a tisíce žoldnierov prijatých z islamských hnutí v Sýrii, čím účinne ukončil Haftarovu ofenzívu, pretože jeho armáda musela ustúpiť a opustiť pozície, ktoré si Haftar podmanil v západnej Líbyi.
Toto vytvorilo zásadný posun v regionálnej politike. Haftar má podporu Egypta, Emirátov, Ruska a dokonca aj Francúzska, ktoré bojuje s džihádistickými skupinami na juhu krajiny a ohrozuje krajiny Sahelu. Pre Egypt je však nová situácia jasným a súčasným nebezpečenstvom.
Haftar zohral hlavnú úlohu pri udržiavaní bezpečnosti ich dlhých spoločných hraníc, pretože pomáha zmariť pokusy islamských milícií vyslať militantov a vojenské vybavenie na islamské povstanie na Sinajskom polostrove.
Po jeho neúspechu egyptský prezident Abdel Fattah el-Sisi vydal „káhirskú deklaráciu“, v ktorej vyzval na zastavenie paľby, stiahnutie všetkých zahraničných jednotiek a prácu na politickom riešení. Fayez Sarraj to odmietol a pokračoval v ofenzíve smerom k Sirte, vstupnej bráne do hlavnej ropnej zásoby a exportnej infraštruktúry Ras Lanuf a Al Sidra.
V tejto chvíli egyptský prezident vydal jasné varovanie: Obsadenie Sirty by bolo priamym ohrozením bezpečnosti jeho krajiny a jeho armáda bola pripravená zasiahnuť, aby tomu zabránila. Turecko sa ponáhľalo odpovedať, že prímerie bolo podmienené stiahnutím LNA zo Sirte.
Tobrukov parlament požiadal Sisiu o pomoc pri obrane Líbye a dostal podporu delegácie líbyjských kmeňov, čím mu poskytol právny základ pre posielanie svojich jednotiek cez hranice.
Ako gesto podpory Egypta Rusko umiestnilo vo východnej Líbyi niekoľko vojnových lietadiel MIG-29.
Nie je jasné, či Erdogan podporí svoje hrozby činmi a či Sísí potom presunie svoje jednotky cez hranice.
Ankara bráni miliónom utečencov zo Sýrie, Iraku a Afganistanu, aby sa dostali na pobrežie Talianska a Grécka – za platbu miliárd dolárov ročne. Haftar doteraz blokuje líbyjských a afrických utečencov, ktorí sa pokúšali utiecť.
Nová izolačná politika prezidenta USA Donalda Trumpa, ktorý naznačil, že sa nechce dostať do nekonečných regionálnych konfliktov, vedie k ubúdajúcemu vplyvu Ameriky. Trump sa ďalej nechce hádať s Tureckom, členom NATO. Už to preukázal opustením svojich kurdských spojencov v Sýrii a bezbranným proti tureckej armáde.
Vzťahy s Európskou úniou sú nanajvýš neisté a Západ sa pravdepodobne nebude spájať s Tureckom.
Erdoganova expanzívna politika ohrozuje ruské úsilie o založenie mierových východísk pozdĺž Stredozemného mora a účasť na obnove vojnou zničených krajín. Malo by čeliť tureckému prezidentovi alebo hľadať kompromis?
Urobilo tak aspoň v Sýrii tým, že do fóra z Astany zapojilo Turecko spolu s Iránom, ktorého cieľom bolo koordinovať kroky v tejto krajine, nechať turecké jednotky prevziať provinciu Afrín a dosiahnuť prímerie v Idlibe.
Čína, zaneprázdnená propagáciou svojho ambiciózneho nového projektu Hodvábna cesta v regióne, sa nechce angažovať, hoci je pre ňu nepochybne potešením, že došlo k úpadku Západu. Okrem toho dokonca prenasledovanie uygurských menšín tureckého pôvodu viedlo iba k vlažným odsúdeniam Ankary a nenarušilo vzťahy medzi týmito dvoma krajinami.
Aj keď Turecko dokázalo rozšíriť svoje chápadlá na Strednom východe, nezdá sa, že by ktokoľvek na medzinárodnej scéne bol pripravený zasiahnuť. Je však pochybné, že je pripravený na priamu konfrontáciu v Líbyi s Egyptom a Ruskom. Pravdepodobne sa budú usilovať o nájdenie dočasného kompromisu, pričom obe armády si udržia svoje súčasné pozície s Haftarom a Lybianským premiérom Fayezom al-Sarrajom a dohodnú sa na zdieľaní výnosov z ropy.
Takýto kompromis by v žiadnom prípade neoznačil koniec občianskej vojny, ale preukázal by, že kľúčom k ďalšiemu vývoju je Erdogan.
To, čo by mohlo spôsobiť, že by mal byť kalif z istanbulu, by sa však mohli vyskytnúť doma. Hospodárska situácia je zlá, devízové rezervy sú vyčerpané, turecká líra klesá a inflácia sa zvyšuje. Je to čiastočne z dôvodu prehnaných nákladov na expanzívne politiky prezidenta v čase, keď je rast silne ovplyvnený pandémiou COVID-19.
Turecko sa obracia na Medzinárodný menový fond s cieľom získať pomoc v núdzi, hoci sa ešte nedosiahla dohoda. Opozícia voči Erdoganovi rastie a členovia parlamentov z vlastnej strany sa rozhodli vstúpiť do nového opozičného hnutia – Al Mustaqbal „Budúcnosť“, ktoré vytvoril iba bývalý turecký premiér Ahmet Davutoglu s cieľom bojovať proti tomu, čo označujú ako skorumpovaný a diktátorský režim.
Erdoganova strana pre spravodlivosť a rozvoj stratila v roku 2018 parlamentnú väčšinu a musela vytvoriť koalíciu s malou nacionalistickou stranou. Oslobodený prezident je na križovatke.
Môže požadovať predčasné voľby v nádeji, že budú mať lepšie výsledky, alebo môže v Líbyi použiť konflagráciu (výbuch vojenského konfliktu) ako diverznú taktiku. Nie je pochýb o tom, že je odhodlaný dosiahnuť svoje ciele, možno aj za cenu vojenského prevratu, aby si udržal svoju pozíciu.

Autor článku je bývalý veľvyslanec Izraela v Egypte, Rumunsku a Švédsku a vedecký pracovník v Jeruzalemskom centre pre verejné záležitosti.

Turecko, ako členská krajina NATO z druhou najsilnejšou armádou po USA,  je bezpečnostnou hrozbou jednak pre záujmy USA a EÚ…
Rusko sa k mocenským ambíciám Turecka ale aj Číny stavia bokom, pestuje len ekonomickú spoluprácu, ku ktorej bolo prinútené sankciami USA a EÚ…
Aktuálne čelí sankciám pre Nordstream 2 a Turkstream, čo je v rozpore so zásadami WHO aj medzinárodným právom. Koľko metrov má medzinárodné právo? O čom to „točí“ EÚ a slovenská vláda?
Ako by ste na strane Ruska konali vy?

Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan