Memorandum slobodného ovčana

Počet zobrazení: 4

Na internete sa objavila výzva (memorandum.sk) spolu s konkrétnymi bodmi, na ktoré odkazovali viacerí organizátori protestnej akcie 17. novembra, ktorá niesla názov „Berieme si späť svoju krajinu!“. Musím povedať, že ak je toto memorandum základnou a širokoakceptovanou tézou potenciálneho prevratu, potom sa naša spoločnosť skutočne nachádza vo veľmi hlbokom morálnom bahne.

Celé toto „memorandum slobodného občana“ sa nesie v mnohých tvrdeniach v duchu zavádzajúcich až klamlivých tvrdení, demagógie a protirečení.

Úvodná veta „žijeme v najšialenejšom a pravdepodobne najhoršom veku ľudských dejín…“ celkom opisuje celý burcujúci obsah tejto výzvy, pritom sa to nedá nazvať ináč, než bohapustá lož. Aký ignorant histórie musí človek byť, aby toto tvrdil? Dostupnosť akýchkoľvek zdrojov nebola pre širokú verejnosť nikdy na takej úrovni, ako dnes. Naopak, môžeme smelo tvrdiť, že nikdy sa ľudia nemali materiálne lepšie, ako sa majú dnes.

Skutočne je Slovensko v najhoršom období svojej histórie?

Reči sa môžu hovoriť akékoľvek, no podstatné je to, čo hovoria čísla. Ak majú autori memoranda na mysli práve Slovensko, potom sa môžeme pozrieť na to, čo hovoria čísla z Eurostatu za posledných cca 15 rokov.

V grafe znázornený hrubý domáci produkt (HDP) krajín v štandarde kúpnej sily Česka, Slovenska, Poľska a Maďarska od roku 1995 (EU27 = 100). V grafe jasne vidno, ako HDP Slovenska (červenou) od roku 1995 kontinuálne narastal z hodnoty 47% až na najvyššiu úroveň 73% kúpnej sily EU27 v roku 2008. Odvtedy vývoj stagnuje (čo ale pri súčasnom vývoji v EÚ nie je nič nezvyčajné). Z grafu teda vyplýva, že Slovensko malo z okolitých krajín za dané obdobie najvyššiu mieru rastu kúpnej sily.

Memorandum slobodného občana odmieta historické fakty

Skutočná otázka, ktorú mali organizátori a autori memoranda nastoliť, mala namiesto burcujúcich arbitrárnych konštatovaní a konšpirácii znieť: „Prečo sme dnes najchudobnejšou krajinou Eurozóny?“ alebo „Prečo naši obyvatelia dnes zarábajú skoro najmenej v Európe?„, alebo „Prečo naši dôchodcovia majú 300 eurové dôchodky?„.

Ak by padli takéto otázky, mohli by sme sa krátkym skúmaním faktov dopracovať ku skutočnému zdroju našej relatívnej mizérie. Ako ukazujú historické dáta od Inštitútu finančnej politiky (IFP), pôvod nášho aktuálneho stavu v Európe nie je otázkou posledných rokov:

V grafe znázornený vývoj HDP na obyvateľa (EU27=100) počas obdobia od roku 1948, až do roku 1988, teda približne do konca obdobia socialistického (resp. minulého) režimu. Z grafu jasne vyplýva, že ešte v roku 1948 bolo Československo (červenou) hospodársky najvyspelejšou krajinou, pričom počas obdobia socializmu jeho hospodársky výkon neustále klesal, až na úroveň približne polovice HDP v EU27!

Fakty nám teda jasne hovoria, že Slovensko nie je ani z ďaleka vo svojom „najhoršom veku ľudských dejín“, práve naopak. Na základe dostupných údajov sa dá navyše usudzovať, že ak by sme si neprešli obdobím socializmu, (Česko)Slovensko by bolo dnes jednou z hospodársky najvyspelejších krajín sveta.

Medzi hlavné piliere socializmu pritom patrilo znárodňovanie (a zatracovanie súkromného vlastníctva), tzv. verejná kontrola, silné regulácie a potravinová sebestačnosť. V podstate to, čo dnes požadujú autori memoranda!

Výzva sa zameriava hlavne na hrôzostrašný opis aktuálneho stavu spoločnosti a hospodárstva, pritom realita hovorí úplne o niečom inom. Jediné čísla (bez uvedenia zdroja) ktoré výzva uvádza, sú nasledovné:

Potravinová sebestačnosť je len 47%
Pokles poľnohospodárskej produkcie o 42%
Pokles produkcie mäsa o 76%
Pokles produkcie mlieka o 48%
Nárast kriminality o 300%
Nárast zahraničného dlhu o 2500%

Potravinovou sebestačnosťou k potravinovému nedostatku

Potravinová sebestačnosť, pokles poľnohospodárskej produkcie, mäsa alebo mlieka je v zásade nepodstatný, takže sa týmto bodom ani nejdem obšírne venovať. Podstatné je to, čo vidím keď idem do obchodu a či si viem bez problémov kúpiť to mäso, mlieko alebo všetky ostatné poľnohospodárske produkty. Mňa ako spotrebiteľa nezaujíma spôsob výroby, úroveň sebestačnosti určitého územia v danej komodite, no len to, či si daný produkt môžem kúpiť alebo nie. Teda či sú moje potreby uspokojené. Empirici musia jasne konštatovať, že aj keď slovensku poklesla v tejto oblasti produkcia (aj keď dôveryhodnosť tých dát neviem overiť, keďže nepoznám zdroj a metodiku), dostatok tovarov a služieb je omnoho vyšší ako v minulosti (kedy bola produkcia údajne vyššia).

Čim to teda bude, že ak sme mali za „sociku“ vysokú potravinovú sebestačnosť a prázdne regále, pričom dnes je tá sebestačnosť údajne menšia a všetkého je napriek tomu dostatok? Odpoveď je jednoduchá – zabezpečil to voľný trh. Logický záver tohto je aj ten, že potravinová sebestačnosť znamená v konečnom dôsledku skôr nedostatok. Najlepšie to popisuje na blogu Martin Vlachynský, ktorý jasne a logicky vysvetľuje, prečo ak by Slováci uprednostnili pred cudzím domáce, mali by sa horšie (link).

Kriminalita na Slovensku brutálne narastá?

Uvádzaný údaj o kriminalite na prvý pohľad naháňa hrôzu, no keďže nie je uvedený zdroj, nedá sa overiť pravdivosť tohto údaju. Podľa štatistík od Eurostatu to ale vyzerá úplne ináč. Podľa nej totiž po roku 1993 (prvý meraný rok) na Slovensku kriminalita skôr klesala:

V grafe vývoj zdokumentovanej kriminality nominálne podľa štatistík Eurostatu od roku 1993 do roku 2009. Zo štatistiky jasne vyplýva, že miera zdokumentovanej kriminality na Slovensku sa počas obdobia za posledných cca 20 rokov zmenšovala. Pokiaľ ešte v roku 1993 predstavoval počet zdokumentovaných kriminálnych činov úroveň 146’125, v roku 2000 to už bolo s minimom 88’817, s nárastom v roku 2003 na 131’244 a postupným klesaním až na hodnotu 104’905 kriminálnych činov v roku 2009.

Slovensko je extrémne zadĺžené?

Uvádzaný nárast zahraničného dlhu (2500% – tiež neviem podľa akého zdroja) je podľa všetkého znovu značne nadhodnotený. Je pravda, že nám vďaka socialistickým krokom aj vďaka socialistickému razeniu v dnešnej Európe v porovnaní s minulými rokmi značne stúpol dlh, čo určite nie je v poriadku, no myslím si, že strašiť s tisíckami percent bez uvedenia zdroja je skôr prejavom jasnej demagógie. Najmä pri pohľade na Slovensko, ktoré je stále jednou z najmenej zadĺžených krajín v EÚ.

V grafe zadĺženie krajín Európskej únie k HDP za rok 2011 podľa Eurostatu. Na grafe vidno, že Slovensko patrí ku krajinám s najnižším verejným dlhom v Európskej únii. (kliknite pre zväčšenie grafu)

V grafe vývoj zahraničného dlhu Slovenska k HDP od Eurostatu od roku 2000 po rok 2011. Na grafe vidno, ako verejný dlh k HDP najskôr z hodnoty 50,3% prudko klesal, až na úroveň 27,9% HDP, po čom následne začal narastať, až na úroveň 43,3% v roku 2011. Podľa týchto údajov je zrejmé, že zahraničný dlh k HDP za posledných 11 rokov celkovo klesol.

Ku zvyšku textu, kde sa popisuje napr. katastrofálne utlmovanie produkcie, obrovská nespokojnosť (cez 80%) ľudí s aktuálnou situáciou, alebo ako čerešnička na torte Bilderberg group, ktorá za zatvorenými dverami tajne rokuje o našich osudoch, sa vyjadrovať asi ani netreba. Poďme ale k samotným bodom požiadaviek tohto memoranda.

Body memoranda ako status quo a krok späť

Slobodný občan je základom slobodnej občianskej spoločnosti založenej na princípoch priamej demokracie.

Priama demokracia je dnes veľkým hitom, no v podstate nie je mierne povedané žiadnou výhrou. Empiricky, teoreticky ani prakticky. Priama demokracia nikdy nebola a ani nebude prínosom pre väčšie bohatstvo alebo spokojnosť ľudí. Spokojná môže byť maximálne len väčšina, no aj tá väčšinou spokojná nie je, keďže sa častokrát jedná len o voľbu menšieho zla. Zástancovia priamej demokracie často argumentujú Švajčiarskom, pričom Švajčiarsko vôbec nie je úspešným príkladom priamej demokracie, no skôr príkladom decentralizácie a ochrany súkromného vlastníctva. Stačí si pozrieť občianske návrhy, ktoré smerujú skôr k poškodzovaniu hospodárstva na úkor nejakých „istôt“. Demokracia je len hlúpou voľbou väčšiny. Ako povedal bývalý kandidát na prezidenta a guvernér Ron Paul: „Demokracia je vôľa väčšiny na úkor menšiny.“, nič viac za tým nehľadajte.

To ako funguje priama demokracia na Slovensku, sme sa mohli presvedčiť už pri voľbe prezidenta. Najskôr sme „do finále“ doviedli Mečiara s Gašparovičom a v reparáte o päť rokov neskôr sme si zvolili toho istého starého uja, ktorý dnes nadáva novinárom do analfabetov.

Slobodný štát je suverénnym spoločenstvom slobodných občanov vyznávajúcich ústavou chránené hodnoty, pričom jeho suverenita a zákony sú nadradené všetkým ostatným medzinárodným zákonom. Výrazom štátnej suverenity a zvrchovanosti je vlastná mena ako základný pilier hospodárstva.

Zaujímavé časti tohto bodu sú ústava a vlastná mena. Vždy ak sa kreuje nejaký verejný dokument, je to len doménou politikov. Ináč to ani nemôže byť, aj keď si ten človek bude hovoriť len „občan“. Nedajú sa vytvoriť pravidlá, kde by boli zohľadnené požiadavky všetkých ľudí z celej krajiny. Prakticky to vždy vychádza z pera úzkej skupiny ľudí, ktorá má možno v danej veci aj vlastné záujmy a ktorá to následne môže predložiť verejnosti na odhlasovanie – znovu demokraticky (väčšinovo). Jediný logický priebeh je teda v zásade možný takto, pričom sa znovu dostávame do situácie, kedy rozhoduje väčšina a menšina sa nedobrovoľne prispôsobuje (resp. aj väčšina možno len volí menšie zlo).

Zaujímavým bodom je aj vlastná mena. Peniaze ako také sú len prostriedkom výmeny, pričom jediná požiadavka je, aby mali stabilnú úroveň. Peniaze nemusia byť vo vlastníctve daného štátu. Štát, resp. spoločnosť kľudne môže používať aj peniaze inej krajiny alebo zahraničnej spoločnosti, pričom ak by bolo riešenie vlastnej meny výhľadovo menej stabilné, bolo by to vždy lepším riešením.

Základnou povinnosťou slobodného štátu je vytvárať a permanentne udržiavať úplnú potravinovú sebestačnosť…

Mýtus potreby potravinovej sebestačnosti som už popisoval vyššie a z princípu je to jeden veľký nezmysel. Ak vie napr. maďar vypestovať kvalitnejšiu a lacnejšiu papriku ako slovák, hlavne vďaka územnej polohe a podnebiu, nemá význam vytvárať nejakú „sebestačnosť v paprike“, keď si tú papriku môžeme vždy lacnejšie doviezť a venovať sa radšej produkcii toho, čo je pre nás skutočne efektívne.

Slobodní občania sú vlastníkmi štátnej banky, ktorá každému občanovi slobodného štátu poskytuje úvery s garanciou nulového úroku.

Naozaj komický bod, ktorý odzrkadľuje totálne ignoranstvo reality autorov. Všetky spoločnosti vo verejnej správe ktoré poznáme, fungujú neefektívnejšie a poskytujú horšie služby ako tie súkromné. Prečo sa nepoučiť z tohto holého empirického faktu a nezačať sa podľa toho aj správať?

Slobodní občania sú vlastníkmi strategických podnikov, pričom tieto musia byť spravované s úmyslom najväčšieho úžitku pre všetkých občanov.

Veľmi podobný bod, no navyše zaujímavý v tej „strategickej“ rétorike, ktorú s obľubou používa aj súdruh Fico. Otázka: Ak je strategická výroba elektriny, aká strategická je pre ľudí potom výroba potravín? Zoštátnenie potravinárskeho priemyslu by malo byť teda podľa tejto logiky prvoradé.

Verejné školstvo na všetkých úrovniach je v plnej výške hradené zo štátneho rozpočtu…

V princípe status quo… a budeme tam, kde sme dnes.

Každý slobodný občan má ústavou zakotvené právo na prácu. Štát je preto povinný vytvárať podmienky pre dostatok pracovných miest na to, aby žiadnemu občanovi nebolo toto právo odopreté…

Právo na prácu? Návrat pred 89. rok. Gratulujem súdruhovia, Marx by bol na vás hrdý.

Každý občan slobodného štátu má právo na zdravotnú starostlivosť, pričom štandardná zdravotná starostlivosť vo všetkých štátnych zariadeniach, vrátane liekov a zdravotníckych pomôcok je v plnej výške hradená z verejných zdrojov.

Rovnako principiálne status quo, s rozšírením platieb, teda aj nárokov na platby od poistencov.

Prístup k informáciám zabezpečuje verejnoprávny informačný kanál televízie a rozhlasu pod priamou kontrolou občanov.

Status quo.

Slobodný občan je základom mierumilovnej spoločnosti so štatútom trvalej neutrality, ktorá nevstupuje do žiadneho ozbrojeného konfliktu…

Toto je bod, s ktorým by som sa aj stotožnil. Práve v tomto prípade by sme si mohli zobrať príklad od Švajčiarska, ktorých občania sú zároveň aj jednými z najvyzbrojenejších na svete. Po základnej vojenskej službe sú povinní si zobrať svoju (plnoautomatickú) zbraň domov. Ich kriminalita je najnižšia na svete.

Ako z bodov jasne vyplýva, memorandum slobodného občana neposúva v žiadnom smere spoločnosť a hospodárstvo dopredu. Naopak, vo výzve prináša body, ktoré nás vracajú do časov socializmu a sú veľmi podobné s myšlienkami komunistu Roberta Fica, ktorý si 17. november ani nevšimol. Smutné je aj to, že memorandum používa pojem slobody v kontexte, ktorý so slobodou jednotlivca nemá ani náznakom nič spoločné. Tieto body by pri realizácii uvrhli Slovensko do hospodárskej izolácie, totálneho hospodárskeho a spoločenského marazmu a tým aj výraznému poklesu životnej úrovne.

Týmto článkom a kritikou memoranda som si nedal za cieľ obhajovať súčasný systém alebo súčasné politické elity, no pokiaľ vidím, že sa niekto snaží zavádzať naspäť socialistické prvky, teda prvky doby, ktorá nás za desiatky rokov priviedla na hospodársky chvost Európy, potom si myslím, že na to treba adekvátne reagovať a pokusy o tieto kroky rázne v spoločnosti odsúdiť.

Na záver sa k snahám o nový štýl vládnutia rozlúčim s jedným citátom a pekným videom:

„Moc robiť dobro je takisto mocou ubližovať.“
~ Milton Friedman