Manipulácia verejnou mienkou aká tu od čias likvidácie Dzurindu nebola.

Servírovanie „chrobákov do hláv“ voliča v prezidentskej kampani servilnými predstihlo aj Gorilu. Slovenskú Gorilu, pri ktorej masmediálne nástroje prichádzali s „banánmi“  po záruke, no s poznaním, že každá para v kritickom bode si nájde svoj ventil na vytvorenie potrebného oparu. Krátkeho okamihu, kedy „tajomné množstvo rúk“ nebadane na šachovnici moci vymení muža ovládajúceho nástroje moci za figúrky všetkého schopné. S poznaním fyzikálnych vlastnosti pary a ľudských súdov o iných ľudských činoch, súdu o spravodlivosti a ničote. Márnosť nad márnosť ? Nie, iba pred zrakmi všetkých a za ich aplauzu bola a je zabíjaná spravodlivosť v priamom prenose financovaná obeťami, aby ničota mohla byť vystavená na oltár zbytočného samo-obetovania.

Jedenásť rokov som čakal na okamih, v ktorom „zabijak“ sa vracia na miesto činu. Božská trpezlivosť. „Šli sme do toho naplno“ ! Povedala takmer pred rokom voľakedajšia hlava jedného média. Veta, ktorá odhalila mechanizmu, na konci ktorého sa udiali dve zásadné udalosti. Prerušil sa proces smerovania spoločnosti k princípom demokracie vyspelých krajín a otvoril sa priestor na zastavenie ďalšieho ekonomického rastu Slovenska. V záujme tých čo potrebovali vymeniť muža činov za bábku zločinov.

Kým na začiatku, ktorý spustila proces deštrukcie, bola suma 320 miliónov korún, dnes sa účet vyšplhal na sumu prevyšujúcu 11 miliárd. Nárast v jednom jedinom „verejnom“ obstarávaní, ktorý udal tón nemravnostiam spojených so sedemročným vládnutím Róberta Fica. Na jeho konci občania pomyselne vstupujú do sveta kedysi slávneho Grécka. Dnes v ruinách. Rovnako ako Slovensko. S batohom cielene vytvoreného dlhu vo výške presahujúcej 50 miliárd eur. Dlhu vytvoreného pre blahobyt tých, ktorí namodelovali pred jedenástimi rokmi bábku zločinnosti.

Kým občan Slovenska, mladý občan, klope na brány v cudzine, aby si sám vrátil dôstojnosť do svojho života, Róbert Fico sa dobíja do brány Grassalkovičovho paláca, aby si splnil dávny a záverečný sen.

Sen o kresle prezidenta a svojskej predstave o spravodlivosti a túžbe vytvoriť svet, v ktorom definitívne ochráni občanov Slovenska pred demokraciou.

Servilnosť médií a prieskumných agentúr aj dnes napĺňa prostredie parou v presvedčení, že znova vytvorí nad sobotňajším aktom voľby prezidenta republiky „opar“, v ktorom bábku zločinnosti prepašuje cez bránu Grassalkovičovho paláca.