Mamka, ochrankyňa

…viete, kým som mala mamu, všetko bolo inak.
„Ako inak?“ – spýtala som sa.
Tak jednoduchšie. Spoliehala som sa na ňu, vedela si vždy rady. Ak nevedela, pýtala o pomoc iných. A mne stále pomáhala.
„No vidíte, predsa sa máte od koho učiť, vždy si spomeňte na ňu a predstavte si, ako by riešila problémy ona, keby bola na vašom mieste.“

Bol letný slnečný deň a v ňom veľa sĺz, ktoré nevedela zahatať. Aj som ju nechala vyplakať sa, hoci na môj vkus plakala pridlho. Vlastne plakala, odkedy ju poznám a poznám ju rok a pol. Keby tých problémov nebolo toľko, ani by som neverila, že toto všetko človek – žena dokáže na svojich ramenách nosiť.

Začalo sa to dedičským konaním, poručiteľkou bola jej mama, ktorá nevedno prečo, náhle, bez rozlúčky odišla do inej dimenzie a ju nechala samu trápiť sa. Dedičské konanie prebehlo úplne formálne a normálne, nemala síl ani počúvať úradné frázy. Až s odstupom času, keď ticho v dome bolo tichšie ako noc a nútilo človeka upratať doklady a podklady k životu, zistila, že tu niečo nesedí. Síl mala tak za lyžičku, aj káva by bola horká od toľkého cukru. Aby pochopila zmysel a nezmysel dokladov a svojho konania, musela sa k ním vrátiť niekoľko krát a porovnávať. Porovnaním porovnaného prišla na to, že do dedičského konania nebol zahrnutý celý jej majetok, ktorý na ňu spadol ako jasná hviezda v jednu tmavú noc. Horko ťažko zvládala niesť ťarchu, ktorú nosila vo svojom srdci, nieto ešte nehnuteľné hory. Či chcela alebo nie, ťarcha sa zväčšila, rozšírila. Niekto by sa potešil, jej sa očí smútkom zaliali.
„Toľko majetku, čo s ním bude robiť?“ – pýtala sa seba, hviezd na nebi, nikto jej nevedel dať odpoveď.
Požiadala o obnovu dedičského konania, počas ktorého sa zistilo, že majetok ostal na tretej generácii opustivších túto zem.
Bolo potrebné konať, navštevovať verejné a štátne inštitúcie, na ktoré nebola zvyknutá vôbec chodievať. Všetko dovtedy vybavovala nebožka, mamka.
Ale, ako to už chodí, šetrením sa zistilo, že jej predkovia zverili časť nehnuteľného majetku do správy iným inštitúciám, iným subjektom, ktorí majú majetok spravovať a výnos z majetku mal prináležať menovanej dedičke. Zmluvnú povinnosť si bohužiaľ neplnili.
Roky plynuli ako voda, jedna strana mlčala, lebo vedela prečo. Druhá mlčala, lebo musela ale ako to už chodí, s džbánom sa chodí pre vodu, kým sa uško neurve.
Uško sa odtrhlo a ona „opustená, životom bitá žena“ začala konať. Bolo potrebné sa obrátiť na orgány činné v právnom konaní.

Prišla prvá reakcia a lichotivá nebola, no aj napriek tomu, sa teším, že dedičstvo aj keď po rokoch nespravodlivého postoja vtedy obdarovaných, sa vráti do rúk pravým dedičom.

…keď mi zavolala, slová pretkával plač a ja som ticho počúvala ponosy, vychádzajúce z hĺbky jej duše, prečo je taká nespravodlivosť na tom svete. Prečo musela toľko krivdy prekonať?

Rozvíjať mobilnú diskusiu na takú ťažkú tému bolo vtedy úplne zbytočne. Jedna veta jej vyliateho srdca mi však bude rezonovať ešte dlho: „kým žila mama, bola som taká sebaistejšia, vedela som, že pri mne niekto stojí, že ma podrží, cítila som istotu. Teraz sa cítim veľmi opustená.“

„Je s vami váš anjel strážny, ten vás vždy ochráni,“ – zakončila som rozhovor, dúfajúc, že sa tak naozaj stane.

…nech je s každým anjel svetla…