Má, nemá, škola určovať výzor žiakov (…k jednému názoru slovenskej „ombudsmanky“)?

Pedagógovia (zrejme podľa verejnej ochrankyne práv) môžu od žiakov vyžadovať, aby chodili do školy slušne upravení. Nemali by ich však nútiť do uniformity.
Otázky – čo je slušne upravený žiak, žiačka? Kto určuje kritériá a normy „slušnej úpravy“? Čo to je, kde a aké sú kritériá estetiky odievania, úpravy zovňajšku žiakov v škole? Čo je a nie je uniformita?
Vieme, že estetika odievania podlieha dobovým módnym zmenám a obdobiam, ktoré sú spätne charakteristickými poznávacími znakmi historickej etapy, obdobia, slohu, štýlu… i dneška.
Vieme i to, že pre každú ľudskú činnosť  je prakticky (účel) a spoločensky príznačné osobitné oblečenie, obuv a doplnková úprava zovňajšku (práca, kultúra, umenie, šport, spoločenská udalosť, škola…).
Súčasťou estetiky je aj estetika odievania a medziľudskej komunikácie: Ľudia vzájomne komunikujú verbálne, neverbálne, teda, aj svojím zovňajškom. Pravidlá verejnej a neverejnej spoločenskej komunikácie upravuje spoločenská etiketa a protokol. V prvom prípade všeobecne, v druhom špecificky, trebárs najmä v diplomacii a v komunikácii na najvyšších spoločenských, štátnych a medzinárodných úrovniach. Každý prezident má šéfa medzinárodne daného a prijatého a prísne dodržiavaného protokolu. Protokolu podlieha divadlo, ples, bál, svatba, pohreb…
Základy protokolu a estetiky odievania (vkus, primeranosť k účelu) má dostať dieťa doma, v rodine, rozvíjať ich v škole a uplatňovať vo verejnom živote…
Dobre komponovaný učiteľ a dobre spolupracujúci aktívny žiaci sú základom nekonfliktnej a produktívnej komunikácie, naplnenia účelu školského vzdelávania a výchovy pri splnenej podmienke vzdelávateľnosti a vychovávateľnosti…
Vzdelávanie a výchova má formatívny charakter naprieč všetkými predmetmi, počnúc občianskou náukou a alternatívnym (povinne voliteľným) náboženstvom a etikou, aj výchovnými predmetmi (výtvarná a hudobná výchova). Je nielen vštepovaním poznatkov do vedomia vzdelávaných, ale súčasne aj hodnôt do vedomia vychovávaných…
V škole však žiak nemá iba VYZERAŤ, žiak, žiačka, má najmä VEDIEŤ! Nie predvádzať sa vlasmi, oblečením, obutím, piercingom a tetovaním, ale správaním a vedomosťami, ktoré vie použiť a uplatniť v živote a profesijnej kariére.
Od 17. marca prebiehajú písomné maturity. Kto lepšie zmaturuje? Ten kto vie, alebo ten, tá, čo má na hlave väčší chochol, alebo v nose viac piercingov a v ušiach náušníc?!
Sociálne rozdiely v škole a v triede prezentované kvalitou a cenou obuvi a odevu sú zdrojom frustrácií, deprivácií, demotivácie a zatrpknutosti žiakov zo slabších sociálnych skupín.
Treba ich minimalizovať hoc aj uniformou, ktorá reprezentuje príslušnosť k škole vo vnútri aj na verejných, mestom, obcou organizovaných podujatiach, prestíž žiakov i školy. Nič spoločné s totalitou a uniformitou! V škole trávia „iba“ päť šesť hodín denne! Na súkromie a „originalitu“ majú po celý zvyšok dňa priestoru a času dosť… školské uniformy poznajú nielen v „najdemokratickejšom“ štáte sveta USA, v štátoch západnej Európy a poznali ich aj v totalitnom ZSSR.
Žiak v uniforme je v kolektíve spokojnejší, vyrovnanejší a bezpečnejší. jediné, čím z kolektívu „trčí“, sú vedomosti, alebo ich deficit. Toto nemá šancu poprieť žiadna vedecky korektná psychológia, robí to len za ňu sa vydávajúca pseudoveda a ideológia individuácie a individualizmu. Sebapotvrdzovanie sa (afirmácia) zovňajškom prednostne pred vnútornou osobnou výbavou prejavujúcou sa navonok správaním a obsahmi vedomia, má pozadie v celospoločensky scestnom, ultraliberálnom ľavicovom neomarxizme, ktorým je indoktrinované aj Slovensko…
Pani „ombudsmanka“ a čo takto výchova k estetickému vkusu v obliekaní a zovňajšku žiakov ZŠ?! Dávna „neznáma“ a už zabudnutá veličina?
Je úlohou ombudsmanky stanovovať normy a hranice účelnosti a vkusu v obliekaní a úprave zovňajšku školopovinných žiakov?!
Kde je výchova k spoločenskej etikete (správanie v spoločenskom styku a komunikácii)?!
Kam sa podela výchova k mravnosti, zdržanlivosti, cudnosti? Čo tie dievčenské holé pupky, predky a zadky? K nim majú čo povedať urológovia aj gynekológovia (ľadviny, vaječníky).
Kde je formatívny účel etiky, estetiky a spoločenskej etikety?
O slovo sa oprávnene hlási forenzná psychológia a viktimológia.
To sme už tak zmanipulovaní a indoktrinovaní a plne sme už otupeli voči trvalým a historicky overeným nemenným hodnotám a nechali sa totálne klamať pseudo ľudskými právami?! Kam tie vedú..? Teória a prax ochrany a podpory ľudských práv je ako sopka, ktorá svojou erupciou zasypáva samú seba.
Choďte na audit do siedmych až deviatych tried ZŠ, sledujte priebeh vyučovania a správanie tých „narcisov“ múdrych ako rádio, bez vzťahu a rešpektu k autoritám, kedykoľvek pripravených poslať učiteľa do čiernej diery, vkusu a striedmosti, tých sebcov a egoistov, čo chcú byť súčasne „in“ i „out“, chcú byť jedineční, zvláštni a neopakovateľní, no, väčščina z nich nie je a často mnohí nevedia, čím a kým vlastne sú a chceli by byť (?) – tak s trochou empatie vnímajte a prežívajte rolu súčasných učiteľov…

Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/7701452/dovolene-je-aj-tetovanie-skola-nema-urcovat-vyzor-ziakov.html#ixzz3UoPG4TTq

K ilustračnému obrázku: Tá persóna má na sebe všetko. Je mužom i ženou. I čímsi medzi tým. A dá to časovo zabrať. Možno dve hodiny denne. Otázka – a čo má v hlave žiak, žiačka, pre ktorých je prednejšie vyzerať, než vedieť..? Koľko času, chuti a záujmu im ostáva na učenie a prácu na svojej vnútornej osobnej a osobnostnej výbave? No, ak to všetko má pomôcť prospechu a prestíži žiaka a školy, nech pred tabuľou odpovedajú v stoji na hlave a na tabuľu nech píšu hoc aj nohou… ibaže, výsledky sú výpovedné… tak to nefunguje, a ak, leda ako ojedinelá výnimka z pravidla.
Vedia, že ak ich tetovanie prestane „baviť“, a prestane, je neodstrániteľné ako čísla na predlaktí väzňov koncentrákov?

Pre „ombudsmanku“, a najmä rodinu a školu, odporúčam vzdelávací cyklus: Ladislav Špaček, Etiketa:
http://www.ulozto.sk/xy4UmM6z/etiketa-a-komunikace-ladislav-spacek-videa-komplet-avi-rar