Ľudská spiritualita a viera, mýty a pravda

Ak oddelíme spiritualitu a vieru od náboženstva zistíme, že spiritualitou a vierou disponujú všetky normálne ľudské bytosti, vlastnosťami a vnútornou výbavou spĺňajúce kritériá, stanovené definíciou pojmu ľudská normalita v telesnom a psychickom rozmere (hardvér, softvér), bez závislosti na ich svetonázore. Webové zdroje popisujú a reflektujú ľudskú spiritualitu a vieru zväčša a prevažne z náboženského pohľadu…
Pokúsim sa o vyváženú reflexiu a súvahu hmotného a duchovného rozmeru človeka a ľudstva z pohľadu filozofického dualizmu.
K vlastnej úvahe ma inšpiroval ma článok, v ktorom autor načrtáva rozpory katolicizmu s pravým kresťanským učením a vierou a dôsledky spôsobené herézami a najmä, uzurpáciou moci katolíckeho Vatikánu, v európskom a svetovom rozmere, ako „najrovnejšieho medzi rovnými“ kresťanmi:
http://www.rukojmi.cz/clanky/1503-verit-katolicke-cirkvi-nesmysl-katolicismus-je-podvod-posveceny-papezem?utm_source=dlvr.it&utm_medium=facebook

Najskôr k nepravdivému tvrdeniu v perexe článku: Európa nie je väčšinovo kresťanská, skôr väčšinovo pseudo (!) kresťanská. Podľa islamu neverecká. Rovnako nie je pravdou, že Česko je prevažne ateistické a Slovensko kresťanské. Je skôr katolícke a mariánske: nové náboženstvo, založené na kulte, obzvlášť uctievané v katolíckom Poľsku bez opory o kresťanské Písmo).

Údaje o 2,2 miliarde kresťanov sú extrémne nadsadené  odhadové štatistiky evidencie Vatikánu. Počty skutočných a pravých (čistých) kresťanov, ktorých možno považovať za kresťanov, sú iba zlomkové. Kresťanským sa stáva každé novorodeňa momentom krstu a vystavením krstného listu (katolícka heréza: rozpor s pravým kresťanským učením: „krádeže“ detí katolíkmi a „štatistiky“…).

O tom, kto je kresťan/kresťanka, nerozhodujeme my, ani štatistiky kresťanských farností , diecéz ani ústredná evidencia Vatikánu v rámci svetského systému vecí. Presnejšie: Nie je kresťanom/kou, kto sa ním, ňou označí, nie sú nimi ani pokrstení/é ale, kto plní podmienky a pravidlá kresťanského učenia a viery. Ale, nie podľa katolíckeho katechizmu. Iba podľa kresťanských písiem (Biblie). Iba krst a prijatie ostatných sviatostí nestačí.

Rozhodnutia Vatikánu o svätosti jednotlivcov nie sú záväzné z pohľadu kresťanskej náuky. Kto bude (bol) zapísaný do Knihy života, o tom nerozhoduje Vatikán, ale Ktosi Iný…

Pravé, čisté a autentické kresťanstvo je ťažký, veľmi ťažký, až extrémne ťažký, málokým zvládnuteľný nástroj…
Lebo: „Veľa povolaných, málo vyvolených.“.
Iba taká „maličkosť“: Praví kresťania nie sú z tohto sveta a do svetských politík sa nemiešajú, lebo dodržiavajú známe, ale ignorované, Ježišovho podobenstvo o minci…

História Vatikánu a pápežstva je poznačená pochybnosťami o jeho oprávneniach a povereniach byť centrálnym cirkevným úradom a nástupcom Ježiša na Zemi (Matúš 16:18). Knižničné regály sú plné histórie kresťanskej cirkvi a dejín pápežstva.
Augustín nejaký čas tvrdil, že cirkev bola vybudovaná na Petrovi, čo neskôr odvolal a potvrdil v čele cirkvi (kresťanských zborov) Ježiša.
Pápežstvo spočíva v „nesprávnom porozumení“ Ježišovho výroku o Petrovi ako „skale“: meno Kéfas a Petros znamená skala (kameň, uholný kameň) a Ježiš myslel Petra len obrazne (metaforicky a názorne).
K tomu: 1 Marek 9:35, Matúš 16:18, Matúš 16:19, Matúš 20-28, Matúš 23:1, 8-10, 1. Petra : 2:4-8 2. Timotejovi 4:3, 2 Tesaloničanom 2:3-8, 1. Petra 5:1-5, 2. Petra 2:1, 1. Jána 2:18, 3. Jána 9, Skutky 10:25-26, Skutky 20:30

Novodobé dejiny katolicizmu sa začali a pokračujú po uznaní malej enklávy v Ríme o rozlohe 44ha, na základe Lateránskych zmlúv (1929) z vôle Benita Musoliniho.
Vatikánsky katolicizmus ako “najrovnejší medzi rovnými“ kresťanmi, mal vždy politické ambície a ako meňavka sa prelieval históriou, kolaborujúc s fašistickými režimami, nielen Slovenského štátu, ale, v povojnovom období aj s komunistickým režimom, ako hnutie Pacem in teris v rokoch 1971-89.
Odpadlícke katolícke náboženstvo od pravého raného a pôvodného kresťanstva malo za následok postupný rozkol kresťanskej cirkvi na ďalej sa vnútorne členiace „tiež kresťanské“ denominácie, k čomu treba pridať tisíc rokov neexistujúcu komunikáciu s východnou vetvou ruského pravoslávia…
História nielen pápežstva a kresťanskej cirkvi, kolaborujúcej so svetskou mocou zaznamenáva križiacke výpravy, pôvodne ako odvetu za expanziu islamu a oslobodenie (späť získanie) pre kresťanstvo posvätných miest Božieho hrobu v Jeruzaleme, ktoré sa zvrhli na koristnícke ťaženie…
K nim treba pridať aj vojenské, vnútro náboženské konflikty katolicizmu s protestantmi po veľkej schizme, tridsať ročnú vojnu, vicklifovsko-husitský protestantizmus, ostatný protestantizmus (reformáti, kalvíni) verzus katolicizmus, inkvizícia, atď.
V dôsledku odpadlíctva a nabaľujúcich sa heréz (učenie odporujúce kresťanskému učeniu), zásahov do pôvodných biblických (kresťanských) textov, spoľahlivo pravé kresťanstvo neexistuje, za pravé sa vydávajú všetky kresťanské denominácie a ich menšie, oddelené odnože, až sekty a sektičky.
Všetky svorne odmietajú ekumenizmus (zjednotenie) pod jednotným velením katolicistického Vatikánu.
(Existujú aj dva „pravé“ islamy: sunnitský a šiitsky: ich spor už od 7. storočia tkvie v určení pravého nástupníctva po Mohamedovi (a pravdy učenia odlišných islamských škôl…).
Mocenské ambície má ale aj pravoslávie s pôvodným centrom Kyjev, Sevastopol, dnes bližšie k mocenskému centru Ruska a Ruskej federácie a prezidentovi Putinovi, posväcujúc jeho majestát vládnutia Rusku priamo v Moskve…
Historické stretnutie pápeža Františka s Kyrilom na Kube je pozoruhodné ani nie vonkajšími výstupmi (ekumenizácia, spojenie a prenasledovanie kresťanov) ale najmä ich neverejnou komunikáciou: informácie z tretích zdrojov sú až také šokujúce, že presahujú akúkoľvek predstavivosť v pohľade aj na jadro a dianie vo vnútri reaktora pravoslávia (ponechávam pre seba, lebo nemám názor a chýba mi slovo!), lebo presahujú štandardný a bežný rámec obvykle chápaných konšpiračných teórií…

Viera je zameranosť ľudského vedomia na objekt a cieľový predmet viery cez túžbu a naplnenie osobných hmotných a nehmotných potrieb a záujmov. Má teda hmotný (vecný) a nehmotný aspekt.
Ateizmus je viera. Ateisti majú problém: neveria v existenciu Boha a zároveň veria, že Boh neexistuje. A sú vo viere až po uši: mali by sa tu a teraz aspoň červenať a „zabaliť to“, lebo, svojím jednoduchým a naivným ateizmom vôbec existenciu Boha nevyvrátili, a jeho neexistenciu nedokázali.
Ateisti sú skôr nevercami, než ateistami. Ateistický dôkaz Boha neexistuje. Ateistický dôkaz o opaku tiež nie. Vedecký ateizmus sú kecy. Ateisti veria, že neveria.
Teológia a teozofia sú tiež scestné. Priam zvádzajú k heréze.
Vedecký ateizmus sú tiež kecy, rovnako ako vedecká teológia. Vedecký ateizmus pracuje s hmotnými pseudo dôkazmi proti existencii boha a teológia dokazuje božiu existenciou s jej umelými teologicko-teozofickými, najmä slovnými konštruktmi a pojmovým aparátom.
S podobným aparátom pracuje aj filozofia.

Jediné, o čo sa má a musí pravé a čisté kresťanstvo a kresťanská viera oprieť, je Biblia, ako základ kresťanského učenia. Pre svoj život nepotrebuje oporu o filozofiu ani teologické konštrukty…
Oporou judaistov a veriacich židov je Thorah, Talmud a Mishnah, budujúc svoj mocný pozemský Izrael (sekulárne židovstvo, svetský sionizmus a Teodor Herzl), popritom obligatórne čakajú a ortodoxní a ultra ortodoxní židia veria v príchod svojho vlastného mesiáša…
Islam sa odvoláva na Korán, Hadísy a ich výklad a islamské učenie sunnitov a šiitov (dve odlišné islamské školy)…
Ostatok je spôsob narábania s posvätnými náboženskými textami v opore o zdroje (preverovanie ich pravosti, pravdivosti a úplnosti prekladov), prácou s nimi a veriacimi, ich výkladom (exegézou) a pragmatikou (výstupy určené pre praktický život veriacich).

Ateizmus a náboženská viera sú príveskom neveriacich a veriacich vedcov: veriaci vedci každým vedeckým objavom dokazujú existenciu Boha a neveriaci ju každým objavom vyvracajú…
Pravá a korektná veda pracuje so systémom hypotéz, ktorých pravdivosť dokazuje vedeckými metódami a výsledky zistení, bádaní, skúmaní, výpočtov a prepočtov, mnohonásobne preveruje skúškami, potvrdzujúcimi (spochybňujúcimi) správnosť a pravdivosť vstupnej počiatočnej vedeckej hypotézy…
Či sa nábožensky veriaci vedec v laboratóriu alebo ráno či na obed alebo večer modlí za úspech svojho bádania a dokazovania, je súkromná osobná vec veriacich vedcov, i to, či si popri rannej modlitbe zabehajú alebo zacvičia, pre zdravé prekysličenie a prejasnenie svojej vedeckej mysle…
Už aj „moderní“ katolíci uznali, že svetská veda a náboženská viera sa vzájomne vôbec nevylučujú.
Lebo: „…raz sa vraj aj tak všetci stretneme v jednej posteli.“ (Robo Grigorov ešte za socializmu…) 🙂

Zopár „zneisťujúcich“ otázok pre podporu kritického myslenia a odstraňovania falošných mýtov, poloprávd a lží:
Kanonizovaná Biblia je považovaná za Bohom inšpirované Slovo a Písmo.
Teologická veda  je vedou o Bohu. Je tiež inšpirovaná Bohom?
Je svetskou alebo náboženskou vedou?
Veda je vždy svetská. Hoc aj o Bohu.
Musí byť teológ zároveň nábožensky veriaci? Nemusí.
Musí byť islamológ moslim? Nie.
Musí byť judaista veriaci žid? Nie.
Je politologická veda (politológia) politickou vedou (dôvod pre zaváhanie)?
Každá veda o Bohu alebo politike je predovšetkým apolitická (nepolitická) a nie je možné ju spolitizovať ani zideologizovať, inak spochybní samú seba.
Vedec môže byť členom, priaznivcom a prívržencom politickej strany a hnutia, môže byť nábožensky veriaci, hoc aj mormón, alebo hoc tiež od „úžasných“ ľudských „bohov“ New Age, ale do vedy politiku a náboženstvo nevnáša.
Vedec môže byť aj nábožensky veriaci, ale do vedy svoje náboženstvo nevkladá ani v dobrej viere v svojho Boha. O komunistoch sa vravievalo, že veria v svojho ateistického komunistického Boha…
Každá ideológia vykazuje znaky viery.

Filozofiu tiež delíme materialistickú a idealistickú, alebo na svetskú a náboženskú. Poznáme svetskú a náboženskú filozofiu, ale aj teozofiu:
http://slovnik.azet.sk/pravopis/slovnik-sj/?q=teozofia
V osvetí viery a poznateľnosti sveta (gnosticizmus, agnosticizmus), nevyhneme sa ani kozmológii:
http://slovnik.azet.sk/pravopis/slovnik-sj/?q=kozmol%C3%B3gia
http://webslovnik.zoznam.sk/slovnik-cudzich-slov/kozmol%C3%B3gia
Vo filozofii aj v živote a mimo ňu poznáme idealizmus voluntarizmu, odvodený od slova voluntae (vôľa). Voluntarizmom je aj (mi napadlo, lebo…) liberálna demokracia. Nefunguje, ale viera v ňu existuje, lebo liberálni demokrati chcú aby existovala (k voluntarizmu tomu ľudové: „Čo sa babe chcelo, aj sa jej snilo.“ A verí…). Kŕmia nás ňou „humanisti“ sediaci v Bielom dome a v Bruseli. A ich „slobodné a nezávislé“ (aj naše) liberálno-demokratické médiá (prefackávajú nás ňou zľava, sprava aj politici…). Voluntarizmom v rozpore s praxou a zážitkovou skúsenosťou je aj multikulturalizmus a idea rodovej rovnosti (kvótizmus žien v zamestnaní, politike a verejnom sektore). Podobne rekvalifikácia dúhových skupín do ľudsko-právneho režimu menšín…

Idealizmus je viera v nadprirodzeno a prvotnosť ducha. Materializmus je viera v hmotu a prvotnosť hmoty nad duchom. Vo filozofii ide o monizmus alebo dualizmus:
http://slovnik.azet.sk/pravopis/slovnik-sj/?q=monizmus
http://slovnik.azet.sk/pravopis/slovnik-sj/?q=dualizmus
Viera je konkrétne nepredmetné substantívum (podstatné meno) ženského rodu v jednotnom čísle s významom, predstavujúcim konkrétne a vedomé zameranie mysle na konkrétny objekt, predmet viery. Hoci náboženská viera presahuje rozum, medzi vierou a rozumom nikdy nemôže byť skutočný rozpor.
Vieru môžeme rozlíšiť na vieru v niečo (existenciu čohosi), vieru v niekoho a vieru niekomu (dôvera).
Viera patrí do kategórie ľudských spirituálií. Zvieratá ňou nedisponujú, lebo majú len dva rozmery: telesný a duševný.
Štandardná ľudská populácia v norme (v definičnom zmysle pojmu normalita) telesná a najmä duševná, nie oligofrenici alebo inak mentálne poškodení,  je obohatená aj tretím, duchovným (spirituálnym) rozmerom v triáde: telo (hmota) duša (život, psýché), duch („dych“ v zmysle pneuma, ruach).

Spiritualitu pozná aj exaktná veda, psychológia a neurológia, ktorá skúma jej vlastnosti a lokalizuje ju v čelovej a spánkových oblastiach ľudského mozgu, zaznamenávajúc na elektro encefalografe reakcie ľudského vedomia na podnety zo spirituálnych oblastí. Zistenia sú zatiaľ kontroverzné a neustálené…
Spirituálie samé o sebe, nemajú len náboženský zmysel a význam.
Zaujímavé: ak evolúcia (darwinizmus) „dala“ ľuďom ľudské telo a ľudskú podobu, rozvinutý rozum a dušu, pojem ducha a spirituálny rozmer „následníkov opíc) pôvodná evolučná teória nezmieňuje, teda, zrejme ho nepozná.  Ale človek má aj tretí, duchovný, spirituálny rozmer. Odkiaľ? S ním si Darwin zjavne neporadil…

Spiritualita je transcendentnou dimenziou ľudskej osobnosti. Preniká jej telesný svet, prestupuje jej prvú aj druhú signálnu sústavu a vytvára iné úrovne bytia, dostupné pri mystických zážitkoch, umení, tvorbe a kreativite, prežívaní prírody a hĺbkovej sebareflexii naprieč celým človekom a svetom…
Spiritualita má blízky vzťah k múdrosti. Tú podmieňuje inteligencia (IQ a EQ), intelektová výbava, osobná a sprostredkovaná zážitková skúsenosť.

Vo vzťahu k ateizmu a náboženstvu rozlišujeme prirodzenú, humanistickú a náboženskú spiritualitu. Humanistická spiritualita je univerzalistická. Tajomnú energiu spirituality môžeme prirovnať k tmavej (neviditeľnej) hmote a energii, v centre pozornosti astronómie, fyziky a astrofyziky na ceste k potvrdeniu alebo vyvráteniu existencie Boha Stvoriteľa, Demiurga a Prvého Hýbateľa vesmíru.

Sémantika Pavlovho apoštolského: „Viera, nádej a láska“ sa vzťahujú k kresťanskému vyznaniu viery a spirituality, prednostne zameraného na centrálnu osobu Stvoriteľa (spoľahlivo ponad evolučnú teóriu darwinizmu a neo darwinizmu!)…
Viera aj spiritualita rovnako dobre funguje aj mimo náboženstvo, v rámci svetského a materialistického chápania systému vecí ateistov (neveriacich).
„Spiritualita ako dimenzia osobnosti je mnohodimenzionálny psychologický konštrukt. Znamená hľadanie osobného spojenia s transcendentnom (s tým čo nás presahuje, je vyššie ako my) ako aj uznanie určitej závislosti od tejto transcendentnej skutočnosti, jej prežívanie v bežnom živote. Zväčša je to niečo nemateriálne, Vyššia sila, božstvo, Boh, Príroda, Vesmír. So spiritualitou sa spája subjektívny zážitok posvätna, zaoberanie sa s „poslednými záležitosťami“, hľadanie zmyslu, istoty, súvislosti, výšin ľudských možností.“
Citované (zdroj): http://www.saske.sk/cas/archiv/1-2005/strizenec.html

Naivní aj „vedeckí“ materialisti a ateisti spravidla popierajú možnosť existencie čohosi „medzi nimi, nebom a zemou“, pretože pravdepodobne nemali a nemajú osobné zážitky a priamu, nezamentiteľnú skúsenosť z oblasti spirituality. Ich vnútorná osobná a osobnostná výbava je o ne „ochudobnená“.
Tento deficit ale za ochudobnenie nepovažujú, lebo: „Naivní aj „vedeckí…“ (…prvá veta odseku).
Diskusie na tieto témy spravidla odmietajú ako „pánbožkárstvo“…
A sú na to a seba dokonca hrdí…
Stav ich vnútorného vedomia je blízky stavu emočnej a citovej plochosti, a hoc môžu mať pomerne vysoký IQ, ich EQ (emočný kvocient) je zrejme rádovo nižší…
Pravdepodobne ide o tzv. silnejšie a odolnejšie povahy… 🙂
Pre tých, ktorí sú obdarení spiritualitou, to neplatí…
Hmm…

Pokiaľ dýcham, tak žijem, dúfam a verím (dum spiro spero).