Lavrov a židia
Holocaust je posvätná mantra židov, Šoa zápalná obeť. Vykonaná pre účel Domu Sion. Na pozadí bol a je mocenský boj dvoch židovských skupín. Uznanie Izraela mocnosťami bola satisfakcia za holocaust. Lavrov „odpálil bombu“. V talianskej televízii zaútočil na kancelárie Domu Sion v Londýne. V Tel Avive spadly hodiny zo steny a Izrael si predvolal ruského veľvyslanca k podaniu vysvetlenia. Lavrov odhalil tajomstvo vojny medzi ž a Ž.
Všetko z verejne nedostupných zdrojov priamo zverejňovať nemôžem z ľudsky a občiansky pochopiteľných sebazáchovných dôvodov. V pohode sa to dá označiť ako ochranná autocenzúra. Znamená to aj, že máte názor, ku ktorému sa verejne nehlásite a navonok s ním zásadne nesúhlasíte. To ale je ohrozením vašej osobnej integrity. Riskujete tým, že ako persóny bez názoru prestávate existovať ako ľudské osoby a stávate živými zombie. Zombie persónam to nedochádza. Pre budúcnosť ľudstva v tretej totalite a pre moju živú ľudskú osobu desivé. Neviete, kto je kto. V mentálne a intelektovo lepších prípadoch „chránia“ svoju bezpečnosť (český výraz „vychcanost“). To je jedno. ONI prídu si aj po nich. Ako posledných…
Čo som vyššie, urobím; neuškodím tým žiadnemu zdroju, chránim ho a beriem to “na seba“. Vina za šírenie dezinformácií, hoaxov a fejkov „padá“ na moju hlavu. Som zodpovedný za všetko čo kde napíšem, poviem a zdieľam. V mediálnom prostredí USA objavujú sa ale už aj obsahy, varujúce pred koketériou s nacistami ako v časoch nástupu a rozvoja nemeckého nacizmu.
Len pre tých, čo sa chcú vzdelávať, stať sa konceptuálne gramotnými a porozumieť procesom riadenia zložitých sociálnych super systémov… je mi úplne fuck, či sa komu chce-nechce čítať. Robím si „svoje“ veci, svoju našu robotu. Ostatok nie je môj ale váš problém… „Kdo těžkými věcmi se zabývá, ťežko mu bude.“ (T.Mann: Dr. Faustus)
Prvou kľúčovou prioritou je svetonázorová vrstva (poznanie). Jej súčasťou je teória a prax. Bez praxe je teória mŕtva (Mefistofeles Faustovi). Poslednou je šiesta priorita. Vojna na Ukrajine je v prvom pláne agresia Ruska. V druhom konflikt RUSKO-USA. V treťom: globálny konflikt. Tretia svetová…
Amerika potrebuje strategickú empatiu v multipolárnom svete Realita je taká, že stredné mocnosti majú nezávislé bezpečnostné, ekonomické a regionálne záujmy (okrem iného), ktoré sú v rozpore s americkým manichejským svetonázorom a abstraktnými cieľmi. Vysvetlivka: Výraz „manichejský“ odvodené od „Manichejec“ sú používané (často ako hanlivé termíny) ako prívlastky k filozofii morálneho dualizmu, podľa ktorého morálny priebeh konania zahŕňa jasnú (alebo zjednodušujúcu) voľbu medzi dobrom a zlom, alebo ako označenie ľudí, ktorí majú takýto názor.
Keďže rusko-ukrajinská vojna pokračuje, Washington vyzýva svet, aby si v spore vybral stranu. Najmä prezident Joe Biden použil veľmi nabitý jazyk, aby sformuloval opozíciu Ameriky voči vojne, Rusku a Vladimirovi Putinovi – niekedy dokonca predbehol oficiálnu politiku USA. Presadil rétoriku novej studenej vojny, vyzval na zmenu režimu a zašiel tak ďaleko, že vyhlásil, že ruské činy predstavujú „genocídu“. V tomto a inom ohľade kríza pripomína moralistickú rétoriku prezidenta Georgea W. Busha po teroristických útokoch z 11. septembra 2001.
Pozor!!! Český minister vnútra diskutoval na Českom rozhlase s malými deťmi o zavraždení prezidenta Vladimíra Putina. Dievča sa spýtalo, kto z Putinových blízkych by mohol spáchať atentát na prezidenta Ruskej federácie. V diskusnom paneli jej odpovedal psychiater, že nepozná typ človeka v SR, ktorý by si neželal Putinovu smrť. Minister Rakúšan potom dievča uistil, že Putin sa bojí atentátu a každý deň vraj zaspáva s otázkou, kto ho bude chcieť odstrániť. Toto v roku 2022 vysiela Český rozhlas pre deti a mládež. Výchova detí v ČR k ideovej nenávisti a k nacizmu tak dosiahla nový mediálny summit. To sú prvé výsledky eugenickej nacifikácie: deti budú udávať svojich učiteľov a rodičov…
https://rumble.com/v12rlcz-skandl-esk-ministr-vnitra-diskutoval-s-malmi-dtmi-o-zavradn-vladimira-putin.html
Keď Bush oznámil „globálnu vojnu proti terorizmu“ a sľúbil pomstu páchateľom teroristických útokov z 11. septembra, dal svetu aj ultimátum: „buď ste s nami, alebo ste s teroristami“. 20. september 2001 tak znamenal začiatok toho, čo sa ukázalo ako globálna nekonečná vojnová kampaň Washingtonu. Spojené štáty americké mali dobrú vôľu sveta. Jeho civilisti boli kruto zabití. Amerika bola v práve. Napriek tomu dokonca aj štáty historicky spojené so Spojenými štátmi, napr. Francúzsko a Nemecko, boli zaskočené neobmedzeným militarizmom Washingtonu a nakoniec súperili o odpor voči silnému vyzbrojovaniu Washingtonu namiesto toho, aby sa podvolili. Manicheizmus a jastrabie, aj keď utopické, dobrodružstvo Bushovej administratívy na Blízkom východe a inde oslabilo americké postavenie a bezpečnosť, posilnilo regionálnych rivalov ako Irán a vytvorila nové bezpečnostné výzvy.
Toto bol kritický moment, pretože prezident zaručil, že Amerika sa zaviaže k zmene režimu, budovaniu národa a nevyhrateľným vojnám na Blízkom východe, ako aj preto, že štátom na celom svete dal jasne najavo, že spolupráca so Spojenými štátmi nemusí byť možná a želateľná v určitých otázkach. O niekoľko desaťročí neskôr, v dôsledku krutej vojny Moskvy proti Ukrajine, sa z veľkej časti prázdne rétorické postoje Washingtonu ku kríze (vedené mnohými rovnakými architektmi vojny v Iraku v roku 2003) javia až strašidelne známe.
Tentoraz však bude mať víťazstvo vo vojne „morálneho rozhorčenia“ malý praktický a strategický význam. Amerika sa zmenila. Spojeným štátom chýba záujem, vôľa a šírka pásma na nasadenie americkej vojenskej sily na Ukrajinu, aj keď niektorí z establišmentu by si takýto zásah mohli veľmi želať. Svet sa zmenil. Pax Americana je na konci a medzinárodný systém je viac multipolárny ako predtým. A čo viac, výzvy, ktoré by idealistický prístup ku geopolitike vytvoril pre Washington, vyzerajú byť oveľa zásadnejšie, vzhľadom na vzostup stredných mocností v priebehu rokov. Tieto civilizačné štáty, ukotvené v rôznych regiónoch sveta, boli na vrchole amerického globálneho prvenstva v roku 2001 oveľa menej vplyvné.
Stredné mocnosti na vzostupe Nedávna správa Inštitútu pre mier a diplomaciu ponúka dôležitý rámec na posúdenie tejto otázky. Správa s názvom „Stredné mocnosti v multipolárnom svete“ argumentuje ústredným postavením stredných mocností, pričom poznamenáva, že „zaberajú vo svojej podstate dynamickú pozíciu vo vznikajúcej geopolitickej mandale“. Hoci sú obmedzené na konkrétne regióny svojou „geografickou zakorenenosťou“ a inými historickými a kultúrnymi dôvodmi, ktoré tiež informujú a obmedzujú ich strategické ciele, sú obzvlášť vplyvné vo svojich príslušných regionálnych bezpečnostných komplexoch (RSC) vďaka svojej porovnateľnej sile voči – na svojich susedov, ktorých využívajú na dosiahnutie svojich cieľov.
Výsledkom je, že stredné mocnosti v rámci RSC je ťažké prinútiť a podmaniť si, pretože húževnato sledujú svoje konkrétne záujmy vo svojich sférach. A majú moc buď pomôcť udržať existujúci poriadok (status quo), ak to považujú za výhodné, alebo ho napadnúť, ak nie (revizionisti). Pointa je, že zatiaľ čo stredné mocnosti musia sa zodpovedať ich susedným rovesníkom (vzájomný rešpekt), vzdialenejšie veľmoci, ktoré chcú zasiahnuť do týchto vzdialených RSC, musia tiež uznať strategickú autonómiu týchto hlavných štátov. Stručne povedané, stredné mocnosti si vyžadujú pozornosť a zaslúžia si serióznu pozornosť zo strany politikov USA. Vojna na Ukrajine rozptýlila mýtus o Rusku ako o veľmoci – hlavný predsudok, ktorý zostal z obdobia studenej vojny. V skutočnosti je Moskva jasná stredná veľmoc – možno najmocnejšia stredná veľmoc – s nesmiernymi zdrojmi, rozsiahlym vojenským arzenálom a schopnosťou eskalovať vo svojej sfére, no s jasnými obmedzeniami a neschopnosťou premietať moc globálne à la Soviet Union. Napriek svojmu postaveniu v rámci RSC Washington túto realitu nerozvážne neuznal. V dôsledku toho odmietla v ktoromkoľvek bode počas desaťročí trvajúceho prikláňania sa k vojne na Ukrajine prejaviť Moskve akúkoľvek úctu a rešpekt. Pritom ho potrebuje.
Rusko je dlhodobá regionálna veľmoc s hlbokými kultúrnymi väzbami na susedné štáty, z ktorých mnohé sú pravoslávne a slovanské. Keď Moskva vyjadrila svoje jasné červené línie, Washington mal počúvať. Tým, že Spojené štáty a ich blízki európski spojenci neuznali alebo sa nezaoberali bezpečnostnými problémami Ruska (napr. rozširovanie NATO), urobili vážnu chybu – nesprávny odhad, na ktorý teraz doplácajú nevinní civilisti, keďže Putin zanechal márnu diplomaciu a napadol Ukrajinu.
Liberálny idealizmus nie je náhradou za stratégiu (voluntarizmus) Spojené štáty sú stále šokované, že Rusko napadlo Ukrajinu, a stále nie sú ochotné priznať, prečo tak urobili. Pravdaže, každá vojna je hrozná vec a zodpovednosť za inváziu nesie Kremeľ. Ale len v koncovke. To znamená, že Amerika by mohla efektívnejšie presadzovať svoje národné záujmy, keby bola viac dbala na dynamiku, na ktorú Rusko reaguje v rámci svojej príslušnej RSC. Okrem toho ďalšie stredné mocnosti tiež venovali veľkú pozornosť americkému zvládnutiu ukrajinskej krízy a tvrdohlavému naliehaniu Západu na otvorených dverách NATO. Poznámka editora: Tvrdenie USA a Stoltenberga, že každá krajina má slobodné právo si vybrať, je lož! USA ako hlavný akcionár NATO nerešpektuje právo na kolektívnu bezpečnosť všetkých…
Po invázii Washington vyjadril morálne pobúrenie voči Putinovi a snažil sa získať svojich spojencov, aby zosilnili svoje protesty a oparenia. Spojené štáty boli prekvapené, keď sa dozvedeli, že mnohé krajiny vrátane partnerov zaujali skôr ambivalentný postoj, než aby sa postavili na stranu Washingtonu. Pri bližšom skúmaní, čo spája mnohé z týchto nezúčastnených štátov – Indiu, Brazíliu atď. v ich odmietnutí ísť do rozbehnutého vlaku s Washingtonom pri odsudzovaní ruskej agresie alebo pripájaní sa k západným sankciám, je ich štrukturálne rovesníctvo: všetky sú to stredné mocnosti.
Realita je taká, že stredné mocnosti majú nezávislé bezpečnostné, ekonomické a regionálne záujmy (okrem iného), ktoré sú v rozpore s americkým manichejským svetonázorom a abstraktnými cieľmi. Zasahovanie veľmocí do vzdialených RSC vnímajú so znepokojením. Koniec koncov, tieto štáty si nepochybne všimli, ako Spojené štáty celé desaťročia ignorovali obavy Ruska o bezpečnosť, zatiaľ čo Ukrajinu ako údajného partnera tlačili do nebezpečnej, eskalujúcej situácie, ktorá viedla k ničivej vojne, z ktorej sa Kyjev už možno nikdy nespamätá. Dnes je to Rusko, zajtra to môžu byť oni. Takýto precedens nie je ten, ktorý chcú podporovať. Poznámka editora: Osobná angažovanosť Bidena v spojení s jeho „rodinnými“ väzbami na Ukrajinu cez otca a syna Huntera…
Pre obe spojenecké, status quo stredné mocnosti (Brazília) a revizionistické (Turecko), ako aj ďalšie, ktoré spadajú niekde medzi (India), kroky Washingtonu, týkajúce sa Moskvy a Kyjeva, vysielajú jasné signály. Pokiaľ ide o Rusko, tieto kroky ukazujú, že Spojené štáty nebudú brať vážne záujmy stredných mocností vo svojich RSC (pokiaľ sa náhodou neprekryjú s úzkym uhlom pohľadu Washingtonu). Pokiaľ ide o Ukrajinu, správanie Ameriky – privádzanie slabého štátu ku katastrofe presadzovať svoje utopické, strategicky pochybné ciele je rovnako poučné aj pre menšie mocnosti, akými sú Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty, ktoré tradične pôsobia ako „regionálne vyrovnávače“ proti susedným stredným mocnostiam, akými sú Irán a Turecko. Od februárovej invázie tieto štáty sledovali, ako donkichotská, ak dobre mienená, podpora Ukrajine zo strany Západu viedla k efektívnemu predlžovaniu vojny, ktorú strana podporovaná USA nemôže rozumne vyhrať.
Celkovo možno povedať, že donucovacia taktika Washingtonu a neochota mnohých stredných mocností nasledovať vedenie Spojených štátov naznačujú všeobecný strategický vzor pre stredné mocnosti: že dosiahnutie základných strategických cieľov v RSC prevažuje nad následnými nákladmi na vzťah s Washingtonom. Čo sa týka štátov na periférii alebo zlomovej línii, vychádza z toho, že naučiť sa žiť s proximálnymi regionálnymi mocnosťami a pracovať s nimi je vhodnejšie ako slepo nasledovať americkú líniu. Pre Washington by malo byť poučením, že diplomacia by mala byť prvou (a možno jedinou) stratégiou boja so strednými mocnosťami v ich RSC. Poznámka editora: Zelenský pod velením súkmeňovcov úplne odmietol Minské dohody. Niet o čom rokovať. Je úplne jedno, či ruský Krym alebo Donbas OSN uzná či nie. Platí aj pre Kosovo; kto ho uznal, kto nie (… vo vei bezvýznamné Slovensko „machruje“).
Potreba strategickej empatie v multipolárnom svete V roku 2022, ako aj v roku 2001, Spojené štáty zapojené do búrlivej krížovej výpravy za spravodlivosť obetovali nevyhnutnosť a americké národné záujmy, pričom tlačili stredné mocnosti k sebe v opozícii voči svojim liberálnym internacionalistickým a voluntaristickým plánom. Washington prispel ku kríze a potom znásobil svoje chyby, keď vojna začala, tým, že nahlas prezentoval konflikt jednoduchými čiernobielymi výrazmi, na čo ostatné štáty, medzi nimi aj stredné mocnosti, doteraz reagovali realisticky a jemne, čím podkopali idealistický postoj Washingtonu, binárny prístup.
To, čo robí súčasnú situáciu odlišnou a riskantnejšou, je to, že na rozdiel od roku 2001 je teraz medzinárodný systém multipolárny, pričom Čína sa stáva veľmocou a civilizačným štátom, ktorý je schopný ťažiť z americkej arogancie a strategického presahu. Peking už pripravuje nový, paralelný finančný systém, ktorý by mohol byť prínosom pre Rusko a podkopať sankčný režim pod vedením USA. Rusko posilňuje svoj rubeľ a pracuje na ďalších opatreniach. Tento vývoj podporí čínske hospodárstvo a globálny vplyv; stredné mocnosti frustrované Spojenými štátmi by tiež profitovali z presunu finančných prostriedkov do Pekingu a bude ich to lákať tým viac, čím viac bude washingtonský establishment trvať na militarizácii dolára; s hrozbou obety statusu dolára ako svetovej rezervnej meny z dlhodobého hľadiska v honbe za svojimi liberálnymi bludmi.
Realita je taká, že stredné mocnosti majú nezávislé bezpečnostné, ekonomické a regionálne záujmy (okrem iného), ktoré sú v rozpore s americkým manichejským svetonázorom a abstraktnými cieľmi s výsledkom: liberálna demokracia prestáva byť demokraciou a stáva sa liberálnou totalitou, vykazujúcou znaky neofašizmu v súbehu s neonacizmom s opačným vektorom a tenzorom…
Tam, kde je hlavným vinníkom na Ukrajine Kremeľ, liberálna intervenčná politika Washingtonu ešte urýchlila a následne prehĺbila ukrajinskú krízu; americký rozruch v dôsledku invázie si odcudzil neeurópskych spojencov a poškodil vyjednávaciu silu USA so strednými mocnosťami aj menšími štátmi. Tento vývoj bol omylom, ktorý si Amerika sama vybrala, a značne sťažuje nájdenie diplomatického riešenia konfliktu.
Washington musí akceptovať, že medzinárodný systém sa od roku 2001 zásadne zmenil, a prispôsobiť svoj postoj, aby sa vyhol ďalším rozpakom a poškodzovaniu svojich životne dôležitých národných záujmov; medzi nimi predovšetkým svojho globálneho finančného prvenstva. Musí presadzovať ukončenie konfliktov so strednými mocnosťami, akými sú tie na Ukrajine a v Jemene, a to skôr prostredníctvom diplomacie, než aby im dovolila zhoršovať sa a eskalovať. Akékoľvek predlžovanie týchto opotrebovacích vojen spôsobuje zbytočné ľudské utrpenie, ako aj ďalšiu destabilizáciu medzinárodného poriadku pod vedením USA, ktorý je už dotlačený k bodu zlomu. Rovnako ničí Američanov doma vyššími cenami energií a potravín a prudko stúpajúcou infláciou. Takýto slepý, dogmatický moralizmus je potom nielen márny, nezodpovedný a nebezpečný, ale je aj nemorálny, pretože by mohol znamenať katastrofu pre miliardy na globálnom juhu, ktorí by mohli čoskoro čeliť bezprecedentnej hladovej kríze a skĺznuť do biedy. Poznámka editora: ONI sa v nenávisti voči Rusom vzájomne hecujú až do orgazmov…
Washington stojí pred voľbou: akceptovať multipolaritu a vzostup stredných mocností, a tak prijať rozumnejšiu, realistickejšiu veľkú stratégiu, ktorá zohľadňuje „obnovu reálpolitiky aj kultúrnej suverenity“ alebo túto realitu popierať a trvať na neudržateľnom postoji. Monroeova doktrína pre mňa, ale nie pre teba. Ak by ho arogancia prinútila zvoliť si to druhé, potom Washington zabezpečí zbytočné spory v oveľa viac RSC, než len v bývalom sovietskom bloku, čo poškodí postavenie Ameriky a ohrozí životy miliárd.
Autori (ďakujem): Arta Moeini je medzinárodná politická teoretička a riaditeľka výskumu v Inštitúte pre mier a diplomaciu. Coleman Hopkins je výskumným pracovníkom Inštitútu pre mier a diplomaciu. Preklad a editácia: Juraj Režo (ďakuje sám sebe). Zdroj: https://nationalinterest.org/feature/america-needs-strategic-empathy-multipolar-world-202160
Dávno som tak neurobil, staň sa tu a teraz: Odporúčam Thomas Mann: Doktor Faustus. Žiadny oddychový relax. Veci sa do bodky potvrdzujú, opakujú a plnia. Mala by pred koncom svojich dní čítať aj a najmä pamätajúca stárež. Aby sa dozvedeli, že všetko je úplne inak. A rozprávali eugenicky nacifikovaným deťom a mládeži… a uplatnili si právo rozhodnúť o maloletých v čom a o čom ich kto bude vzdelávať a vychovávať… po nich už nebude mať kto, povstaleckí medailisti z SNP vymierajú, USA ako „osloboditelia“ Československa spolu s vlasovcami, a nacistickými ukrajinskými benderovcami, osloboditeľmi Ukrajiny od Rusov, mädlia si ruky:
http://blogovisko.abcbrand.sk/od-referenda-k-rodicovskym-pravam-a-referendu.html
Zákon USA/FARA (živý a upltňovaný Act zavádza pojem „zahraničný agent“) vznikol v roku 1938 pre účel ochranného múra pred nemeckou nacistickou propagandou. V EÚ obrátené garde. Rusi majú svoj zákon a ústavný inštitút Roskomandzor. Svoj zákon má aj Izrael. Slovensko takú legislatívu nemá, čo znamená, že má odhalené podbrušie. Má NBÚ… chráni ním záujmy USA.
Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan
Už pri spomienke na román ma mrazí…
https://www.martinus.sk/?uItem=221662
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!