Krajina nevhodná na život

Počet zobrazení: 10

Spravidla čerpám z pôvodných zdrojov. Le Figaro si nepredplácam, nemám preto prístup k celému „exkluzívnemu“ obsahu. Tak ako Denníky N, SME, takto samé obmedzujú svoju čítanosť. Spravidla ich nezdieľa ani fejzbúk.
A Hlavné správy, prosiace čitateľstvo o príspevky, sú „konšpiračný denník“ (Smatanove zoznamy). Viac nižšie.
K „neexkluzívnemu“ (normálnemu) obsahu môjho článku: Takáto názorová pluralita je na Slovensku mainstreamovo verejne nemožná. Je vraj pravicovo extrémistická…
Ale za to, čo sa deje, a stav vecí, je zodpovedná extrémna neomarxistická ľavica.

Vo Francúzsku sa rozhára občianska vojna, napísal Ivan Riofould. Potvrdzuje to, pred čím varujem už od roku 2016 po Merkelovej pozvánke utečencom a migrantom: „Welcome to refugees!“…
Pravda o kedysi hrdom nacionálnom, jednotnom a silnom Francúzsku: je v totálnom rozklade a chaose; ako USA (toto čaká Nemecko, Belgicko…) a celú západnú EÚ, prežratú neomarxizmom.
Zničia ju jej „hodnoty“.
Jadro tohto článku alebo čo „zachytili“ Hlavné správy:
https://www.hlavnespravy.sk/le-figaro-masova-migracia-a-nadrziavanie-mensinam-urobili-z-francuzska-krajinu-nevhodnu-na-zivot/2378874
Spracované zo zdroja: https://blog.lefigaro.fr/rioufol/
Plus Le Figaro: https://plus.lefigaro.fr/page/ivan-rioufol
Podobral som sa na „prieskum“:
Ivan Riofoul je francúzsky novinár a bloger. Píše systematické analýzy procesu úpadku a rozkladu Francúzska, naostatok inšpirovaný smrťou Valéry Giscard d’Estaing a porovnáva ho s Macronom.
Hlava štátu uisťuje, ale dvojtvárne klame, že chce zjednotiť rozdrobené Francúzsko v rozklade.
Makronizmus je separatizmus od pôvodného národno-štátneho charakteru hrdej Francúzskej republiky „na kolenách“.
Hriechy francúzskeho kolonializmu nemožno odčiniť otvorením hraníc pre jeho obete ale investíciami v ich kolonializmom zničených domovských krajinách…
Ivan Riofoul: „Toto je evanjelium globalistov: vláda zákona. „Musí sa to rešpektovať!“, Nariaďujte nevládnym národom misionárov rozmanitosti. Maďarsko, Poľsko a Slovensko sú preto v hľadáčiku Európskej únie. Do protestu sa mohli zapojiť ďalší demonštranti univerzalistického poriadku, ktorí hlasovali o európskom rozpočte.
Georges Soros, propagátor otvorenej spoločnosti, sa prezentuje ako „filantrop“ tejto nadnárodnej organizácie.
V Les Echos (Sorosov článok) zaútočil na Maďara Viktora Orbána, tohto rebela, ktorý sa mu postavil (Orbán odpovedal).
Bez čakania na potvrdenie víťazstva Joea Bidena americkými voličmi „progresívci“ sú v ofenzíve. Vláda zákona je ich zbraňou: vyžaduje, aby ľudia boli otvorení imigrácii a požiadavkám menšín, rasových, etnických alebo sexuálnych.
Táto dogmatická únia nie je tou, o ktorej sníval Valéry Giscard d’Estaing, ktorý zomrel vo veku 94 rokov.
Ich európski imperatívci učinili ich promotérov posvätnými. Jeho použitie nepriateľmi Západu však spochybňuje význam štruktúry, ktorú predstavuje Zmluva o EÚ (a jej arbitrárny výklad).
V skutočnosti sú ľudské práva, základný kameň trompe-l’oeil, zbraňami votrelcov a kolonizátorov. Ilegáli tam nachádzajú ochranu, ktorá im umožňuje zostať v nelegálne krajine. Islamisti požadujú nediskrimináciu a požadujú rešpektovanie ich zvykov a hodnôt v európskych krajinách.“
https://www.lefigaro.fr/vox/societe/ivan-rioufol-cet-etat-de-droit-qui-affaiblit-la-democratie-20201203
V skutočnosti moc vysokých funkcionárov a komisárov EÚ a európskych sudcov, strážcov tohto práva mocných, oslabuje demokraciu (usvedčili ich z toho lídri Maďarska a Poľska). Slovenská prezidentka proti jednote V-4 sa po vyriešení konfliktu dočasne „stiahla“. Lebo aj:
„Mimo európskych zmlúv neexistuje demokracia,“ vyhlásil predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker v roku 2015.
Platí aj pre Šimečku ml., tú liberálno-fašistickú neomarxistickú sviňu, Sorosovho užitočného idiota, ako hlavného lídra ťaženia proti Maďarsku a Poľsku v Európskom parlamente vo veci Fondu obnovy a rozvoja…
Šlo o akýsi „právny štát“. Kolumbovu ženu „demokracie a hodnôt“ EÚ.
S prezidentkou spoločne riešime Matoviča. A tiež právny štát. Nie cez Lisabonskú zmluvu, ale slovenskú Ústavu, ľudské práva a slobody. A diktatúru covidu. A demokraciu. Jej koniec.
Tam už „liberálna demokracia“ nemá čo hľadať.