Košický Dom umenia a podivuhodné kšefty.

Podpísal som online petíciu porozumenie – košický Dom umenia v synagóge patrí všetkým na peticie.com.

Tak, ako 229 ďalších, lebo náprava krívd minulosti sa dedí.
S bolesťami, nešťastím i hanbou.
Dedičstvo, to povestné reťazenia generáciami, kde iba spomienkami histórie je mnohým dovolené vracať sa do času krutej minulosti. Za tých, ktorí sa nerozpakovali páchania krívd a podnes oživujú ducha dvoch najobludnejších ideológií dvadsiateho storočia.
Dnes je to za tých, ktorí stratili svoju životnú stopu, aby zľahostajneli do tej mieri, že tam, kde je nielen náboženská povinnosť, ale aj mravná a citová záležitosť židovskej komunity, skúšajú staré krivdy prekrývať obchodom.
Pochopiteľné dovolávaním sa prítomnosti pokušenia hráčov s falošnými kockami na hru v prostredí chrámu, čo sa ťahá históriou človeka, ako hrubá nemravná čiara ?
Dvadsať rokov trvajúci spor medzi mestom Košice a Židovskou náboženskou obcou o neologickú synagógu dostal novú šancu na nápravu krívd minulosti v podobe Memoranda o porozumení.

Návrhu, ktorý zmierlivo navrhuje urovnať spor začatý v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Porozumenia, ktoré rešpektuje a dáva právne istoty Košičanom na kultúrne vyžitie v Dome umenia , ale aj Štátnej filharmónií Košice, že je pôsobenie v týchto priestoroch zostane nedotknuté.
Časť poslancov mestského zastupiteľstva ponúkané Memorandum odmieta.
Čítal som „zdôvodnenia“ jedného z nich, Ing. Jána Süliho. Bývalého starostu mestskej časti Košice-Staré mesto, mediálne prepieraného kvôli machináciám s mestskými bytmi, ktorého vo voľbách roku 1990 nominovalo VPN. Prečítal som si aj jeho krédo – „Všetko, čo robím, musím robiť dobre“.
Dobre.

Pri človeku, ktorý po Novembri ´89 vstupoval do nových spoločenských vzťahov prichádza neodbytné pokušenie, že nemá problém s nápravou krívd páchaných bývalým režimom.
Napriek výhradám k argumentácií pána mestského poslanca ja mu verím, že všetko musí robiť dobre. To dáva garancie pre pravdivé zodpovedanie otázok, ktoré sa s pozadím nesúhlasu vynárajú :
Aký je pomer podielu na ziskoch za prenájom priestorov Domu umenia medzi Štátnou filharmóniou Košice a mestom Košice ? Je to zhruba 1:15 v prospech filharmónie. Je ešte niekto ďalší, kto na súčasnej situácii profituje?
Filharmónia má podpísanú exkluzívnu zmluvu s cateringovou firmou na dodávku občerstvenia, za nemiestne nízke peniaze pre ŠFK. Súkromník si tým však zarobí peniaze nemiestne vysoké – veď za exkluzivitu na dodávku občerstvenia v centre spoločenských akcií Košíc, by mnoho cateringových firiem aj „dušu dalo.

Okrem toho, cez súkromného dodávateľa ide aj podstatná časť prenájmov priestorov v Dome umenia na spoločenské akcie. Sú dôkazy o tom, že za sprostredkovanie len jednej akcie ostalo na účte súkromníka niekoľko tisíc Eur, ktoré mohla mať filharmónia. Prečo ŠFK drží dodávateľa za týchto okolností?
Má mestské zastupiteľstvo Košice či Ministerstvo kultúry informácie o obsahu a rozsahu tejto zmluvy spolu s finančnými tokmi ?

Je pre obchod s občerstvením, založený exkluzívnou zmluvou, ochotná ŠFK podstúpiť kontrolu NKÚ ?

Nie je biznis pod kupolou dôvod, prečo sa ŠFK zmene vlastníka Domu umenia tak bráni?
Argumentácia pána poslanca, ktorý sa zmene vlastníka Domu umenia bráni rovnako ako vedenie ŠFK, je scestná, pretože otvára „účtovné knihy“ tam, kde je to nemravné s poukazovaním, kto a koľko investoval do Domu umenia.
Scestná, pretože s vierou a náboženským cítením sa nekšeftuje, lebo bolesť členov židovskej obce z nešťastia a krívd čiernej doby a následného barbarstva času červených v podobe znesvätenia schránky na odkladanie tóry spismi Lenina nemožno zaradiť do kolonky – dal a mal dať.
Scestná napriek tomu, že sme za dlhý čas neboli schopní Jaspersovej sebareflexie aspoň v podobe eseje – „Otázka viny“.
Scestná, lebo na začiatku 21.storočia už sa neriešia otázky viny a zodpovednosti za zločiny kriminálne a politické, lebo tie už dávno vyriekli medzinárodné aj domáce tribunály.
Dnes je na generáciách, ktoré nemajú žiaden podiel viny za zločiny času čiernych a červených, aby ich pocit morálnej viny doviedol k vine metafyzickej.
K dvom vinám, ktoré generácie tej doby, nevnímali, ako solidaritu s ľuďmi, na ktorých sa páchalo bezprávie a násilie a oni sa nečinne prizerali.
Scestné, pretože súčasné generácie jednoducho nemôžu toto historické bremeno presúvať na generácie, ktoré ešte len prídu metódou historickej ľahostajnosti.
Ospravedlnením nemôže byť ani prítomnosť faktu, že dnes znova zažívame tretie opakovanie, keď je mocou ničený zmysel moci a jej étos.
Čo neznamená nič iné ako pokus prekryť staré zločiny zločinmi novými.