Koniec hry.

Dokončenie článku „Peniaze, peníze a ekonomika“, alebo veľmi stručný náčrt možných riešení v ekonomike.

Je pre nás nepredstaviteľné, že koniec kapitalizmu je tu. Ale je to holý fakt. Tam kde nie je kapitál, nemôže byť ani kapitalizmus. A kapitál sa skutočne stratil. Nestratil, ale sústredil sa niekde mimo náš dosah. Zaujímavé je to, že o koniec kapitalizmu sa najviac zaslúžil Západ. Bavme sa najmä o Európe. Štáty sa zmietajú v dlhoch, niektoré reálne nebudú svoj dlh schopné nikdy splatiť. Ani ochotné. Najhoršie sú na tom krajiny okolo Stredozemného mora, ale je tu aj európsky prívesok v podobe Ukrajiny. Táto krajina, ak má kapitalizmus napredovať, už nebude nikdy schopná sa zo súčasnej situácie pozviechať. Podobne je na tom Grécko, Taliansko, Španielsko, Francúzsko. Slovensko sa nachádza v stave zlomu. Aj občania EÚ sú zaťažení úvermi, podkapitalizované sú niektoré banky, prevažná väčšina slovenských pracujúcich žije z mesiaca na mesiac. Evolúcia sa nedá zastaviť ani v ekonomike. Zmeny, ktoré nastanú, si v dnešných podmienkach akosi nevieme dosť dobre predstaviť. Ak chceme lepšie pochopiť, čo zmeny vyvolá, musíme sa vžiť do povojnovej situácie po nadchádzajúcej vojne. Strádanie, ktoré zažijeme počas obdobia vojny, nás duchovne posunie na vyššiu úroveň a rebríček našich hodnôt bude navždy zmenený. Prečo o tom píšem dnes? Odriekanie, ktoré budeme prežívať, potrvá desiatky rokov, možno aj storočie. Tým, že vieme, čo chceme dosiahnuť, kam smerujeme, môžeme toto obdobie výrazne skrátiť, alebo sa môžeme dokonca vyhnúť chaotickej dobe prechodu. Zostaňme však v súčasnosti, a nohami na zemi. Čo môžeme urobiť dnes preto, aby nás zmeny nenašli nepripravených? Musíme poznať určujúce parametre budúceho ekonomického systému a usporiadania spoločnosti. Okrem téz, ktoré som načrtol v minulom článku, dôležitým parametrom, ktorý sa však ekonomiky priamo netýka, bude usporiadanie spoločnosti. Je vysoko pravdepodobné, že hranice štátov už nebudú existovať v dnešnom ponímaní, usporiadanie spoločnosti bude horizontálne, spoločnosť bude dbať na dodržiavanie prísnych morálnych a etických pravidiel a porušenia budú nekompromisne postihované.

Zosumarizujme parametre, ktoré budú systém charakterizovať: globálnosť, solidárnosť, ľudskosť, udržateľnosť a harmónia. Spoločnosť bude pracovať na zvyšovaní kvality života všetkých členov spoločnosti, ekonomika bude podriadená potrebám spoločnosti. Ak poznáme charakteristiky systému, už dnes môžeme začať s približovaním sa súčasnej reálnej ekonomiky, ekonomike budúcej.

Ako sa môžeme priblížiť k ozdraveniu ekonomiky v dnešnej turbulentnej dobe? Tým, že zaútočíme na skutočné príčiny problému, tým, že sa o krok posunieme k ideálu. Nikdy ho nedosiahneme, ale môžeme sa mu významne priblížiť. Zdá sa, že európskej, alebo aj svetovej ekonomike už nič nedokáže pomôcť. Nie je to však pravda. V tejto súvislosti je príznačné, že práve správanie západnej spoločnosti je hlavným dôvodom rozpadu súčasného ekonomického systému. Príčinou je zvyšovanie sa zhubného vplyvu finančných skupín a korporácií na chod spoločnosti. Z vyššie uvedeného je jasné, že musíme riešiť zmenu vlastníckych vzťahov, ktoré napomôžu napĺňať potreby spoločnosti ako celku. Jednoznačne to pochopilo Rusko, ktoré sa dostalo k významnému balíku akcií ťažobných spoločností pri ich prepade na burze. Môžeme predpokladať, že pri súčasnom poklese hodnoty akcií a rubľa, opäť posilní svoj vplyv vo vybraných spoločnostiach. Jednoznačné indície o pochopení problematiky vysiela Maďarsko. Práve rozdielnosť pohľadov krajín EÚ na riešenia vymanenia sa z krízy bude jednou z hlavných príčin jej rozpadu. Ďaľšou, bude podriadenie ekonomických záujmov, záujmom geopolitickým.

Plagát na ilustračnom obrázku som nedávno videl v obci Valaská, dlho tam ale nevydržal. Znárodnenie je hrozné slovo svojim významom. Za Boha, za národ. Mne znie ako pomsta, odplata. Preto Vás prosím, používajme radšej slovo zoštátnenie. Zoštátnenie je nevyhnutným predpokladom, aby sme mohli začať riešiť problémy ekonomiky naozaj seriózne. Zoštátnenie však nesmie byť vedené plošne, vonkoncom nie motivované snahou niekoho poškodiť, alebo sa niekomu pomstiť. Musíme si určiť sektory, ktoré nevyhnutne musia zostať v rukách spoločnosti, aby sme mohli napredovať vo vývoji. Zoštátnený musí byť aj majetok, ktorý bol získaný nečestne. podvodom, alebo krádežou. To je predsa v slušnej spoločnosti celkom prirodzené, alebo sa mýlim? V tomto kontexte musí dôjsť k vyvlastneniu bez možnosti finančného vyrovnania, čím by sme sa vyrovnali s deformáciami vzniknutými po vlne privatizácií. Takisto je potrebné určiť hranice zoštátnenia a jasne definovať, ktoré podniky a firmy prinášajú pridanú hodnotu spoločnosti napriek tomu, alebo práve preto, že sú v súkromných rukách.

V rukách štátu musí jednoznačne zostať surovinové bohatstvo krajiny. Ústava SR síce niečo naznačuje, ale nehovorí o tom komplexne: „Nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky.“ Toľko článok 4. Ústavu je potrebné kompletne prepracovať, ale o tom niekedy inokedy. V každom prípade je potrebné do Ústavy zakomponovať bohatstvo krajiny ako celok, to znamená surovinové a prírodné, a súčasne poveriť štát jeho spravovaním. Je však potrebné vytvoriť mechanizmy, ktoré nedovolia poverovať iné, ako štátne spoločnosti právom na ťažbu a samozrejme je nutné vytvoriť funkčné kontrolné a trestnoprávne mechanizmy zamedzujúce zneužívaniu postavenia štátnych úradníkov. Podľa súčasnej Ústavy SR mi nie je jasné, či právo na ťažbu (napr. uránu pri Košiciach) má význam, resp. či ho môže štát umožniť tretej osobe, keďže aj vyťažený nerast je vlastníctvom Slovenskej republiky. Keďže zoštátnením, by mohli byť narušené aj medzinárodné dohody, Slovenská republika by utrpela na dôveryhodnosti, čo by malo následky do budúcnosti, situácia je riešiteľná napríklad uvalením vysokej dane na predmetné firmy, alebo nadpolovičným podielom štátu v ťažobných podnikoch. V tejto súvislosti je potrebné prehodnotiť aj nekontrolovaný vývoz drevnej hmoty zo Slovenska. Štát musí tento vývoz regulovať a v prvom rade napĺňať potreby domáceho drevospracovateľského priemyslu. Drevo je taktiež surovina.

Pod kontrolou štátu musí zostať bankový a finančný sektor. Štát nemusí tento sektor vlastniť, ale rozhodne musí kontrolovať jeho správanie. Finančné domy je tak isto potrebné zaťažiť vysokou daňou. Banky však budú chcieť udržať výnosy na predchádzajúcej úrovni a preto je jasné, že zvýšené náklady na dane, budú chcieť banky preniesť na klientov. Štát v tomto prípade musí odpovedať založením vlastnej banky so 100% svojou účasťou a týmto krokom donútiť ziskuchtivcov správať sa korektne. Riešenia vždy existujú, len ich treba vidieť. V týchto odsekoch som vlastne načrtol zmenu daňových zákonov. Doba si vynútila ich prehodnotenie a, ak chceme naplniť pravidlo solidárnosti, musíme prejsť k dani progresívnej. Tento daňový systém funguje viac menej úspešne aj v tradičných západných ekonomikách. V súvislosti s únikom kapitálu je nutné zakomponovať do života mechanizmy na zabránenie úniku kapitálu do daňových rajov, čo je problém celej EÚ a snaha vyrovnať sa s tým je už na programe dňa. Podobne je potrebné riešiť úniky spôsobené konaním nadnárodných spoločností.Nielen finančné ústavy, ale aj podiel štátu v energetických podnikoch treba riešiť bezodkladne. Ešte lepšie by bolo cenovo otvoriť prístup pre občanov aj firmy k náhradným zdrojom. Tu ochota je, ale opäť je tu snaha o kontrolu štátu a EÚ. Úradník potrebuje dohliadať a rozhodovať o prideľovaní grantov. Lepším riešením by mohlo byť odbúranie cla na vybrané zdroje energie použité pre vlastnú spotrebu a problém riešiť plošne, bez zbytočnej byrokracie.

Dostávam sa snáď k najtvrdšiemu oriešku, a tým je práve hospodárenie štátu. Ak chceme prinútiť štát hospodáriť efektívne, musíme požadovať vyrovnané hospodárenie bez zadlžovania a trestnoprávnu zodpovednosť štátnych úradníkov za zverené prostriedky. V tomto smere musíme byť nekompromisný. Za krádeže a spreneveru by bolo najlepšie utínať ruky (aspoň obrazne), aby každý, ihneď po prvom stretnutí vedel, s kým má tú česť. Hoci o cti sa tu rozhodne hovoriť nedá.

Práve jednoznačne postavený program ekonomických krokov a program iniciovania zmien v spoločnosti otvára cestu pre nástup nových politických strán, ktoré nájdu v sebe odvahu predostrieť občanovi radikálne riešenia problémov ťažiacich našich obyvateľov. Dá sa predpokladať, že strany s podobným programom sa objavia už v nasledujúcich parlamentných voľbách, ale ešte nedostanú dostatočný mandát k realizácii. Predpokladám, že k zásadnej zmene dôjde až vo voľbách nasledujúcich po roku 2016. Ale jeden nikdy nevie. Moc do rúk môžu prevziať občania úplne neplánovane.

Poznámka: Téma je veľmi obšírna a ísť do hĺbky je pre mňa nemožné, chcel som len načrtnúť línie, z ktorých by sme mohli v dohľadnej dobe vychádzať. Ďakujem za pochopenie.

Podporný článok a WEB:

Analýza TTIP

Posledný križiak