Koniec EÚ na dohľad

Voľné pokračovanie článku Príčiny a následky.

Môj šiesty zmysel neklame a často sa naň bezvýhradne spolieham. Zaujmem správny postoj bez dlhšieho premýšľania a až neskôr si začínam uvedomovať racionálne, zdôvodniteľné príčiny vlastného prístupu k udalostiam, alebo veciam. Niektorí mi vytýkajú príliš drsné postoje k vybraným politikom, vytýkajú mi ich znevažovanie, ponižovanie, degradovanie ich dôstojnosti. Lenže to nie je pravda, ja to rozhodne popieram. Ja ich neznevažujem! Ja len poukazujem na ich vyhlásenia a postoje, ktorými sa znevažujú oni sami. Je jasné, že napríklad nášho prezidenta by sme mali držať v úcte a písať o ňom pekne, lenže mne jeho cesta ku kreslu pripadá príliš priamočiara a priehľadná a čakám kedy sa nájde novinár, ktorý sa poriadne zavŕta do minulosti predavača hamburgerov a jeho podporovateľov a objaví inú pravdu.

Niektorí slovenskí politici nikdy nemali zdravý rozum, nemajú ani štipku sebareflexie a netušia, kedy je čas odísť. Čakajú, kedy ich národ vyhodí na smetisko dejín holými rukami. Mnohých by mali poslať priamo do žalára za rozvrat fungujúcej spoločnosti, ekonomickú vlastizradu atď… Kto vie, čo o súčasných politikoch bude písať história. Možno sa niektorí z nich dožijú nepekného hodnotenia ešte v ich terajšom živote.

Čas zmien klope na dvere a dnes je jasné, že ďaľšiu revolúciu už teraz páchame prostredníctvom internetu. To čo nosíme v myšlienkach, zhmotníme do reálnej podoby. A to legálne, bez násilia a pochodovania v uliciach. Naplní sa tak môj sen o internetovej revolúcii. Naši mocipáni si do poslednej chvíle nevšimnú, že sa niečo pečie. Prečo? Nuž preto, že svoju revolúciu páchame kultúrne. Naše revolučné názory preukazujeme pri voľbách. Okrem skôr popísaných zmien vo volebných zákonoch (už len zmena počtu volebných obvodov by bol obrovský posun vpred), musíme určiť minimálne kvórum volebnej účasti pre legitimitu volených predstaviteľov. Keďže referendum je akýmsi najvyšším inštitútom demokracie, najvyšším prejavom vôle ľudu, nie je vôľa znížiť minimálnu účasť 50% voličov zaručujúcu jeho platnosť. V tejto súvislosti je zarážajúce konanie našich politikov – niektorí úbožiaci referendum zmarili – to je extrémny prípad, a takmer všetci ho znevážili svojimi hádkami o jeho záväznosti, resp. vyzdvihovaní len jeho odporúčacieho charakteru bez právnej sily. Týmito postojmi naveky degradovali referendum ako základný nástroj demokracie v očiach občanov. Dnes sa s týmto faktom musíme vysporiadať a musíme požadovať, aby politici referendu opäť prinávratili jeho vážnosť. Požadovať však musíme od našich politikov aj ich seriózny prístup k volebným zákonom, pretože je to taktiež jeden z najvyšších prejavov demokracie. Potiaľto asi budete so mnou súhlasiť. Musíme od našich politikov požadovať zásadné zmeny vo volebných zákonoch. Jednou zo zásadných požiadaviek, keďže referendu a voľbám prisudzujem podobnú silu, je oprávnená požiadavka na vyrovnanie minimálneho kvóra pre odovzdanie  mandátu výkonu moci voleným predstaviteľom s kvórom pre refendum. Keďže nie je vôľa urobiť to inak, musíme požadovať, aby minimálna účasť voličov pri voľbách, potrebná voleným predstaviteľom k oprávneniu uchopiť moc, sa vyrovnala minimálnej účasti potrebnej pre platnosť referenda, t.j. 50% + 1 volič. Čo pre nás z toho vyplýva v praxi? Ako uvidíme na nasledujúcich príkladoch, došlo by k vážnej zmene.

Napríklad, minuloročných volieb do VÚC sa zúčastnilo len o niečo málo viac než 20% voličov. Volení predstavitelia nemali získať žiaden mandát k výkonu funkcie. Pre názornosť opäť použijem extrém. Ak sa volieb zúčastní len jeden volič, budú voľby platné? Samozrejme áno, ibaže s tým, že volení predstavitelia už budú občanom ale fakt na smiech. V takomto rozložení síl budeme môcť úplne legálne prestať platiť dane a robiť si posmech z volených predstaviteľov bude  naša občianska povinnosť. Volič dal jasne najavo, že vyššie územné celky nemajú pre občana žiaden význam, VÚC by mali byť zrušené a kompetencie presunuté na okresy, čím by sa zvýšila ich dôležitosť, čo by sa malo odzrkadliť aj v zákone o parlamentných voľbách. Ako píšem, volebný zákon musí byť zásadne preoraný. Tohto sa politici boja ako čert kríža a radšej sa hádajú v parlamente o skutočne  vážnych veciach, napr. či zelené je biele, čierne, alebo červené.

Ešte horšie dopadla volebná účasť pri voľbách do europarlamentu. Účasť vo voľbách do EP nikdy neprekročila 20% a hoci medzi prvými a druhými voľbami bol mierne optimistický nárast, prepad na 13% vo voľbách v roku 2014 naši politici niesli ťažko. Pripomeňme, že voľbám predchádzala masívna kampaň EÚ. Rozčarovaný Fico prestal rozumieť slovenskej politike, najmä v súvislosti s tým, že bez peňazí Únie by Slovensko neprežilo. Tieto dva spojené výroky majú nielen pre Fica bezpochyby trpkú príchuť. Je to vlastné priznanie sa politika zo svojej spoluúčasti na rozvrate spoločnosti po všetkých stránkach. Spolupodieľali sa na tom všetky vlády od r.1992. Otázne je to však s legitimitou volených predstaviteľov zastupovať občanov SR v európskom parlamente. Ja by som očakával, že títo nešťastníci na prvej schôdzi predstúpia pred EP a vydajú spoločné prehlásenie, že nedostali od svojich voličov mandát zastupovať SR a preto sa svojej funkcie vzdávajú. Horšie, malo byť iniciované referendum o ďaľšom zotrvaní SR v EÚ a mala mu predchádzať veľkolepá masírovacia kampaň našich mozgov zo strany štátu a EÚ o našom blahobyte a teda zotrvaní v Únii. Toto si v tejto nekonečnej demokracii nikto nedovolí. Nikto si nedovolí ani urobiť a zverejniť prieskum názorov občanov na túto tému, pretože by to nedopadlo podľa očakávaní politikov. Vládne tu strach z pravdy. Nechuť riešiť tieto problémy ich odsúva na neskôr a necháva ich dozrieť a nabobtnať. Dopadne to pre súčasných politikov a celú EÚ zle. Už dnes je zrejmé, že Európu, okrem vojen, budú ťažiť zásadné problémy s vlastnými občanmi. Tieto problémy budú dva a už dávnejšie nadobudli jasné kontúry. Oba problémy majú spoločného menovateľa. Je to tlak zo strany EÚ na členské krajiny prijímať jej direktívy a absolútne potlačenie subsidiarity, nielen zo strany EÚ, ale aj jednotlivých krajín. Prvým z vážnych problémov je snaha regiónov o osamostatnenie. Dôvod? Chuť riadiť svoje záležitosti v rámci regiónu a nechuť podriadiť sa geopolitickým zámerom EÚ. Druhým problémom je a bude príchod radikálnych strán do vedenia štátov aj vedenia EÚ. Nehovorím nič nové, je to zrejmé už v súčasnosti, snáď najviac rezonuje téma Le Pen, alebo u nás Kotleba. Tu je dôvod jasný, súčasné vedenie EÚ prispôsobuje rozhodnutia udržaniu a rozširovaniu Únie za každú cenu. Aj za cenu obetí, poškodzovania ekonomických záujmov jednotlivých štátov, ich regiónov a vlastných občanov. Tu sú dôkazy nepopierateľné, napr. ekonomická samovražda v pasovaní sa s Ruskom, Ukrajina atď… Ale nepôjdem do hĺbky zdôvodnení, zostanem pri téme. Toto počínanie otvára priestor pre nástup strán s radikálne iným volebným programom než je program štandardných strán. Oba tieto problémy však za problémy nepovažujem, je to prirodzený vývoj a túžba občanov Európy po zmenách, ktorých súčasní politici nie sú schopní. Radikálne strany sú radikálne len tým, že chcú priniesť riešenia ku ktorým sa súčasná moc nehodlá odhodlať. Pokusy o kamufláž ťažkopádnosti a neschopnosti sú neúspešné a prinesú svoje ovocie. Falošnou solidaritou, predstieranou toleranciou, liberalizmom, nútenou multikulturalitou vyhrotíme situáciu do krajnosti a moc bude nútená použiť silové riešenia aj voči vlastným občanom, alebo bude prinútená podvoliť sa požiadavkám.

Prečo je tomu tak? Nuž, v najdemokratickejšej demokracii zo všetkých najdemokratickejších demokracií žiadna demokracia nie je, a ak, tak značne pokrivená. Výkonná moc EÚ je zložená z desiatok tisíc nikým nevolených úradníkov, ktorých úlohou je denne chrliť miriády zákonov a nariadení, pomocou ktorých je spútavaná sloboda rozhodovania občanov Únie. Komu sa títo, nazvem ich chrliči, asi zodpovedajú? Občanom určite nie, zodpovedajú sa tomu kto ich platí. Kto ich teda platí? Systém. Systém vytvoril sám seba a aj svojich dobre platených loajálnych úradníčkov. Hrozná predstava, ako v Kafkovom románe. Ale to je európska realita. Pozrime sa napríklad na Kocúrkovo dnešných dní. Maroš Šefčovič mal byť pôvodne komisárom pre dopravu, lenže Slovinka Alenka Bratušeková sama rezignovala na možné členstvo v komisii Jeana-Claudaa Junckera (už len ten názov komisie je desivý, to je akože jeho privátna komisia?), podľa inej verzie europoslanci nepodporili slovinskú expremiérku ako členku a podpredsedníčku budúcej Európskej komisie pre životné prostredie a pre priemysel, výskum a energetiku. Tak urobíme zo Šefčoviča komisára pre energetiku a trošku aj pre dopravu. Maďarský eurokomisár Tibor Navracsics získa dopravu, ale možno aj nič. Pôvodne mal byť komisárom pre menšiny, lenže maďari neposlúchajú, štát ovládol strategické podniky a cenou vytlačil ziskuchtivcov z trhu, problémy s bankami vyriešil v prospech svojich občanov, najnovšie nechce rozpredávať svoju pôdu zahraničným investorom a Únia musí vypisovať demarše. V neposlednom rade je v hre aj maďarský prístup k ich menšinám v zahraničí. No dajte mu niečo! Podľa EÚ, je eurokomisár jednoducho človek, ktorý je odborníkom na všetko, je jedno aký post obsadí. Niečo medzi Batmanom, Jamesom Bondom a Stachanovom. Dostane úlohu a on ju určite splní na 112%. Že tomu celkom nerozumiete? Nič si z toho nerobte, ja počínaniu EÚ nerozumiem vôbec. A v tomto zmätku majú byť prijímané zásadné rozhodnutia! A pod týmto vedením má Európa prekvitať? Veď my svojou stupiditou prehráme aj vojnu do ktorej sa tak hrnieme.

Únia pod súčasným vedením je nereformovateľná a neúprosne smeruje k svojmu koncu. Pôvodná myšlienka o voľnom pohybe tovarov, osôb a kapitálu síce žije, je však deformovaná krokmi neschopných politikov a zatieňuje ju snaha o vynútené vytvorenie geobloku ako protiváhe narastajúcim ambíciám Ruska. Európa v snahe zachovať svoju doterajšiu dominanciu na svetovej scéne, pod tlakom USA plodí jednu strategickú chybu za druhou a spečaťuje tak svoj osud. Občania Európy sa s konaním predstaviteľov EÚ nedokážu stotožniť a budú prinútení sa s tým vyporiadať..