Konečne doma

V roku 2008 som začal písať pre rómske noviny, Romano Nevo ľil.   Napísal som pár článkov, a po smrti šéfredaktorky  Daniely Hivešovej-Šilanovej,  som spoluprácu s týmto periodikom ukončil. No nebolo to len kvôli odchodu tejto osobnosti, rómskej novinárskej žurnalistiky, boli tam aj iné dôvody , ktoré ma utvrdili v tom, že sa dám na nezávislú žurnalistiku.  V roku 2009 som  si preto založil môj vlastný blog  na  blogu .sme.sk .  Začal som písať o Rómoch, začal som písať  o rómskom živote, písal som o veciach ako som ich videl ja, a tak samozrejme že moje písanie sa niektorým páčilo, a iným zase nie…

Moje články boli od začiatku ostro sledované, a boli podrobené tvrdej čitateľskej kritike, v podobe komentárov k jednotlivým článkom. Komentáre sa niesli nie v konštruktívnom zdielaní názorov, ako by som si prial, ale niesli sa v duchu nenávisti, zloby, a dokonca niektoré v sebe niesli aj rasový podtext, čo som samozrejme očakával, čo som však neočakával,  bol rýchli koniec môjho publikovania na blogu, . sme.sk

Porušil si kódex blogera, vypadni….  

Tým porušením kódexu blogéra na  blogu-sme.sk , boli dva moje sporné články.  Prvý článok pod názvom Deti, a rodičia som uverejnil na  blogu-sme.sk   a uverejnil som ho aj na inom blogu,  rómske listy, ktorý už neexistuje, a pre český blog.  Druhý článok, rasizmus na internete som napísal ešte v dobe keď som písal  pre rómske noviny Romano Nevo ľil.  To že som ho neskôr uverejnil na stránkach blogu.sme.sk  som nepovažoval za porušenie kódexu, pretože článok, bol mojim vlastníctvom, a redakcia Romano Nevo ľil  nemala námietky s  uverejnením tohto článku na blogu.  A však podľa  adminov blogu-sme.sk  som porušil kódex, a môj blog  bol preradený mimo titulky, čo v praxi znamená že de facto môžete publikovať, ale nikto vás nebude čítať, čím vlastne ani nepublikujete.   Samozrejme že medzi mnou, a adminom  vznikla ostrá prestrelka, každý si obhajoval svoju pravdu, a tak samozrejme že ja som prehral….

Vychválený „až do neba“ 

Môj prvý článok  na blogu-sme.sk  bol článok, „Rómsky život“. V článku som písal o nás rómov , ako žijeme, zmýšľame, a konáme. Bol veľmi kritický do našich vlastných radov.  Samozrejme že som žal ovácie za môj článok, komentáre ma vychválili „až do neba“  Mimochodom tento článok bol tak tiež najprv uverejnený v novinách Romano Nevo ľil  ale to už adminovi, až tak nevadilo. Vtedy som kódex blogera neporušil, ako sa s ním neskôr tak zaháňal … Potom však prišli články v ktorých som písal o tom čo slušný róm zažíva v tejto spoločnosti. Písal som o otvorenom rasizme, predsudkoch, o neochote zamestnávať rómov, a pod.    Kritika či je na tej, alebo onej strane, sa vždy zle počúva, v tomto prípade číta. Nasledovali ostré komentáre, niektoré dokonca museli byť stiahnuté adminom, lebo hrubo porušovali kódex diskutujúcich na blogu-sme.sk   Je však očividné že moje písanie sa nepáčilo len niektorým čitateľom, ale aj adminom, blogu- sme.sk.  Poviete si podla čoho toto tvrdím, tvrdím to na základe vymenených emailov, ktoré sme si písali keď ma vyradili mimo titulky, blogu-sme.sk

Nebudem tu teraz vypisovať  kto mal pravdu, aby som bol otvorený, a priami, myslím si že pravda bola na oboch stranách.  Áno, porušil som kódex blogera, a však som presvedčený, že keby som tak neležal v zuboch adminov blogu-sme.sk , dal sa  môj prehrešok  riešiť aj iným spôsobom. Oba články mohli byť preradené mimo titulky, ja som mohol byť upozornený, a určite by som sa zachoval ako mi kódex blogera prikazuje.   A však keď chceš psa byť, palicu si nájdeš, hovorí staré príslovie.  Tým že som nemohol písať, a môj blog bol mimo titulky, som napísal adminovi, že sporné články som vymazal, snažil som sa celú situáciu urovnať.  Na moje prekvapenie však admin mi odpovedal, keď že som vymazal články, môj blog bol deaktivovaný…  To už som vedel, že to nebude mať nič spoločné s mojimi článkami, ani s kódexom, jednoducho som bol nepohodlný.  Viem, čo vás napadne, nie si trošku zaujatý, nie, nie som.  Do dnešného dňa sa nemôžem prihlásiť do blogu-sme.sk.  Dokonca som sa snažil založiť nové konto, a však po prihlásení, mi prišla odpoveď, že z mojej IP adresy je registrácia nemožná… Blog- sme.sk  ma nie len deaktivoval, ale aj znemožnil do budúcnosti možnosť novej registrácie .  A potom že to bolo len o porušení kódexu… Ubehlo  už 3 roky, a ja  doteraz sa nedostanem do registrácie blogu-sme.sk  :)))

Vyhnanec …  

Ako vyhnanec som začal písať pre český blog-idnes.cz   Napísal som viac ako 80 článkov, na rôzne témy .  Aj keď moje články sú podrobené ostrej kritike, nikdy som sa nestretol z nevôľou, alebo náznakom zákazu publikovania  zo strany adminov českého blogu-idnes.cz   A to musím povedať, že články ktoré som uverejnil na českom blogu-idnes.cz , som publikoval, aj na mojom blogu  Redakcia 1, a niektoré články, dokonca boli publikované aj na stránke, noviny.sk     blog – idnes. cz  má rovnaké pravidlá, ako blog-sme.sk.  Tak ako to je ??!  Správna otázka, a odpoveď je jednoduchá,  pokiaľ  publikujem v inom štáte, nevzťahuje sa kódex publikovania, na iné periodiká v inom štáte… Musíš však dodržať novinársku etiku, a tá hovorí, uviesť zdroj, a pokiaľ je ten článok majetkom inej redakcie, požiadať danú redakciu o povolenie publikovať v inom periodiku, ale to sa netýka blogu. Blog je úplne  niečo iné, nejde tu o profesionálnu  novinárčinu , je to masové  internetové médium, ktoré umožňuje, aby obyčajný ľudia povedali svoj názor nahlas.  Francúzsky Vox popili.    Tak ako to bolo v prípade blogu- sme.sk ???!  Jednoducho, zakázali mi publikovať…

Konečne doma  

Ostal som milo prekvapený keď som dostal email, že na Slovensku  vzniká nový masovokomunikačný web Blogovisko . Samozrejme že som sa veľmi potešil, konečne adekvátna konkurencia   blogu – sme.sk . Konečne možnosť publikovať tu doma na Slovensku.  Verím že moje príspevky ktoré tu budem prinášať, vyvolajú  živú diskusiu, a nato sa veľmi teším.  Ako pisateľ blogu, som aj ja dozrel, a pri písaní mojich článkov vážim každé slovo, ale tak aby podstata mojej myšlienky ostala v článku zachovaná.   Tak na záver prajem sebe a blogovisku, veľa úspechov, a tisíce spokojných čitateľov.

Nech žije sloboda slova !

Jozef Kmeťo