Komunisti,ŠTB-áci odíďte z funkcií!!!

Doba v ktorej žijeme je prinajmenšom zvláštna. Niekedy mám pocit, že revolúcia v ´89 bola len fikcia a zmenila sa len architektúra, pribudli zahraničné potraviny, môžeme cestovať na dovolenky do zahraničia. Síce to posledné sa tiež netýka všetkých, lebo na to nemajú niektorí ľudia peniaze, dokonca niektorí práve pre zlú finanačnú situáciu nevlastnia ani základné spotrebiče. Väčšinou sú to ľudia, ktorí nemajú s niekdajšími komunistickými funkciami nič spoločné…A tí, ktorí horlivo spolupracovali s niekdajšou ŠTB,tak aj oni, alebo už „len“ ich deti sú na výslní tejto prazvláštnej spoločnosti. Vlastnia niektoré médiá, sú vo vysokých politických funkciách, sú uznávanými finančníkmi, alebo aj sponzormi strán, z čoho aj patrične dobre profitujú. A aké asi budú, alebo sú ich deti? Hrdé na svojich „úspešných starých rodičov“,aj rodičov, bohaté, so zmyslom pre nulové sociálne cítenie a neempatické. Aj ja som nesmierne hrdá na svojich starých rodičov, hrdá aj z toho dôvodu, že s komunistami a ŠTB nemali nič spoločné. Teda, ako sa to vezme…Môj dedko, bol gréckokatolícky kňaz, musel byť  tajne vysvätený, lebo gréckokatolícku cirkev v 50-tych rokoch komunisti likvidovali. Práve oni a ich „skvelá“ ŠTB spustila veľké prenasledovanie. Môj dedko sa osobne poznal aj s biskupom Pavlom Gojdičom, ktorého si až do konca života nesmierne vážil pre jeho odhodlanie a hlbokú vieru. Dedko skončil tak, ako iní, v pracovnom tábore PTP, ktorý mu podlomil zdravie. Celý život bola naša rodina prenasledovaná, dedko nemohol pracovať, zdravie mu zhoršovali aj neustále výsluchy ŠTB-ákov, donášači boli vždy nadmieru aktívni. Babka bola učiteľkou a len vďaka svojim výborným výsledkom ju nechali na škole. Vychovali tri dcéry, všetkým dali vysokoškolské vzdelanie, samozrejme mohli ísť len na menej lukratívne školy. Moji starí rodičia žili nesmierne skromne, dedko počas svojho života neuvidel ani jedno pútnické miesto, neokúsil šum mora…lebo vďaka „skvelému režimu“ napokon skončil na vozíku a do konca života žil vo veľkých bolestiach. Ešte aj posledné dni  prežil v mukách, prispelo k tomu naše zdravotníctvo a hrôzostrašne necitlivý prístup zdravotných sestier a lekárov. Na JIS-ke mali 4 pacientov, 5 zdravotných sestier a nikto si z personálu ani len nevšimol, že dedkovi skoro prasklo brucho…až po našom ostrom naliehaní sa s tým pokúsili niečo urobiť, aj to len preto, lebo som pracovala na ministerstve a zavolala som všade, kde sa dalo. Peniaze, čokolády, kávy a všeličo iné by chceli, no cit pre pacienta nemajú, teda česť výnimkám, lebo bolo jedno oddelenie v spomínanej nemocnici, kde vedeli dedka príkladne ošetriť. Niekto trpí pre svoje presvedčenie celý život a niekto je hrdý na svoju skazenú komunisticko-ŠTB-ácku minulosť. Ja som 7 rokov pracovala v televízii, tam som stretla milión bývalých komunistov, potom som bola na ministerstve a tam ich bolo vo vedení neúrekom. Hanbím sa za to, že som pre nich pracovala, ale mám pocit, že sú všade rozlezení ako také mravce, ktoré neviete vykynožiť. Dookola budú tvrdiť, že keď chceli pracovať, tak museli byť členmi strany…nemuseli, ale chceli, lebo túžili po lepšom štandarde, chceli cestovať a chutila im moc rovnako, ako teraz. Verím, že už v ďalšej práci nenatrafím na presvedčeného komunistu,teda na žiadneho, už to nechcem kvôli pamiatke môjho dedka, ktorého som vždy nesmierne ľúbila, vážila som si ho a ktorý mi je a vždy aj bude veľkým vzorom. Inak, doba sa asi opakuje…lebo praktiky, ktoré uplatnili na bývalej novinárke, ktorú priviazali k radiátoru len kvôli tomu, že si dovolila napísať svoj názor, mi pripomínajú tie, o ktorých rozprával môj dedko, keď ho zobrali na výsluch. Takže, ČESŤ PRÁCI, SÚDRUHOVIA!!!