Klasifikácia ideologických konceptov z hľadiska politického spektra

Klasifikácia ideologických konceptov z hľadiska politického spektra (pravica, ľavica, stred) a vzťahu k demokracii.

Základným prostriedkom pre presadzovanie a pôsobenie sociálno – politicko – ekonomických (mocenských záujmov) názorov v demokratických systémoch sú rozličné politické subjekty, ktoré sa prostredníctvom legitímneho volebného boja snažia dosiahnuť čo najvyššiu legálnu participáciu na moci. V politických vedách je možné sledovať viacero kritérií, podľa ktorých je možné systematicky realizovať rôznu typológiu jednotlivých politických subjektov. Prirodzene jedným z najdôležitejších hľadísk je ich politický program a jeho zmysluplná realizácia v praxi. Okrem návrhov na aktuálne riešenie politicko-spoločenských a úzko súvisiacich ekonomických problémov v zmysle jednotlivých programových priorít sa v deklarovanom politickom programe každého štandardného politického subjektu nevyhnutne prejavujú aj ideovo-politické východiská, čo v konečnom dôsledku znamená predovšetkým preferovanie konkrétnej ideológie. Spomínané programové hľadisko plní duálnu úlohu. Na jednej strane istým spôsobom spája do skupín občanov – voličov, ktorí sa viac či menej cítia byť oslovení danými názormi, cieľmi a spôsobmi ich napĺňania, na druhej strane spomínané programové hľadisko daný subjekt v rámci politického systému užitočne jasne odlišuje od ostatných konkurentov. Typologizáciu politických strán je možné zrealizovať napríklad pomocou často používaného rozdelenia v politickom diapazóne ľavica, pravica, stred. „Pravica“ a „ľavica“ sú dva protikladné výrazy (zavedené v 19. storočí inšpirované zasadacím poriadkom francúzskeho národného zhromaždenia) , ktoré sa takmer dvesto rokov úplne bežne používajú na rozlíšenie dvoch proti sebe stojacich ideológií prevažne konfliktného sveta politickej teórie a praxe. Možno ich označiť súhrnne slovným spojením , ktorý používa Norberto Bobbio „veľká dichotómia“. Je možné ich označiť jednako ako termíny popisné, axiologické či historické. Ako popisné možno charakterizovať vyššie uvedené pojmy z toho dôvodu, že slúžia na označenie výkladu obidvoch strán konfliktu. V zmysle axiologickom je o nich možné hovoriť predovšetkým z toho dôvodu, že sa nimi celkom prirodzene dá vyjadriť záporný či kladný súd buď o jednej alebo druhej strane. Pozitívna konotácia jedného je nevyhnutne negatívnou konotáciou druhého. Konečne ako historické je možné tieto pojmy označiť predovšetkým z dôvodu že je nimi možné označiť priebeh jednotlivých etáp politického života konkrétneho štátu v konkrétnom čase a priestore. Protiklad pravice a ľavice predstavuje príklad klasického dyadického myslenia a cítenia, ktoré sa prejavuje v konaní a následne jeho hodnotení, a pre ktoré boli v histórii hľadané rôzne spôsoby psychologickej, sociologickej, historickej či dokonca biologickej interpretácie. Pri pohľade na rôzne disciplíny je možné vidieť, že neexistuje žiadna, ktorá by sa nejakým spôsobom neodvolávala na spomínanú dyádu. Ako príklady je možné uviesť sociológiu kde na jednom póle stojí spoločnosť na druhej spoločenstvo, v ekonómii je to trh a plánovanie, v oblasti práva tu stojí súkromné proti verejnému, v estetike klasické a romantické vo filozofii je tu istý protiklad medzi imanentným a transcendentným (Bobbio, 2003,s. 39). V politickej oblasti sa s polarizáciou na pravé a ľavé stretávame takmer všade. Je možné vnímať túto polarizáciu ako bernú mincu základu politických programov jednotlivých politických subjektov deklarujúcich dané správanie či inklináciu? V dnešnej postmodernej spoločnosti, ktorej teoretický koncept je založený na mnohosti a rôznosti, no zároveň na rovnocennosti tejto mnohosti nie je adekvátne uvažovať ostro v intenciách dichotomickej (čierno – bielej) vízie politiky. Demokratické spoločnosti tolerujú, či skôr predpokladajú existenciu množstva rôznych názorových navzájom si konkurujúcich koncepcií. Medzi dvomi pomyselnými pólmi sa nachádza takzvaný „politický stred“. Podľa Bobbiovej terminológie je možné povedať že táto akási stredová časť ležiaca uprostred oboch názorových koncepcií nepatrí úplne ani jednej ani druhej strane, no zároveň patrí obom, a je označená ako dyáda vrátane tretieho. Stred sa charakterizuje ako nepravicový a neľavicový. Napriek tomu je možné takmer vždy odlíšiť stred, ktorý je bližšie k ľavici a stred, ktorý je bližšie k pravici. V rámci ľavice ho chápeme ako umiernenú ľavicu na druhej strane ako umiernenú pravicu. Od pomyselnej triády sa tak dostávame k pentiáde. Pojmy ľavica a pravica sa od dôb svojho uvedenia do života používajú kontinuálne. Naznačené rozlíšenie je v dnešnej dobe viac menej schématické. Je však možné aby dnes nejaký politický subjekt v rámci svojej predvolebnej kampane deklaroval výlučne pravicové alebo iba ľavicové myšlienky? V snahe motivácie dosiahnuť čo najvyšší možný pozitívny volebný výsledok (v zmysle čo najvyššej budúce participácie na moci) je úplne prirodzené deklarovanie správania a inklinácia ľavice v záležitostiach hospodárskej politiky (riešenia záležitostí ekonomickej reality) k pravici, a naopak približovanie sa pravice v otázkach sociálnej politiky (riešenia záležitostí sociálnej reality) k ľavicovým ideálom. Napriek uvedenému je možné si všimnúť spôsob realizácie jednotlivých politických programov politických subjektov. Je tu takmer vždy zreteľný napríklad rozdiel v spôsobe uskutočňovania jednotlivých politických rozhodnutí a ich napĺňanie v každodennom živote. Na tomto mieste je nevyhnutné spomenúť fakt, že je tu určite badateľný rozdiel okrem iného aj v časovej realizácii jednotlivých deklarovaných rozhodnutí (napriek badateľnej konvergencii politických programov ľavice a pravice sú kroky pravice v oblasti hospodárskej a sociálnej politiky rozložené do dlhšieho časového horizontu, aby bol negatívny dopad čo najmenej citeľný pre sociálne slabé skupiny obyvateľstva) . V čom spočíva citlivosť daných rozhodnutí a spôsob ich realizácie? Je to prirodzene predovšetkým axiologická orientácia jednotlivých politických subjektov, respektíve inklinácia k hodnotovým systémom, ktoré sú základom nami analyzovanej témy – politických ideológií. Hodnoty sú rôznym spôsobom hierarchizované a štrukturované jednako vertikálne jednako horizontálne. Pri schematickom rozdelení politického diapazónu – pravica a ľavica vychádzame z viazanosti na nasledujúce logické determinanty podľa Norberta Bobbia: Sú v podstate štyri a dali by sa charakterizovať ako otázky týkajúce sa nerovnosti alebo jej diferenciácie a jej a) faktickej skutočnosti, b) možnosti zmeny, c) funkčnosti, d) jej smerovaniu k určitému cieľu. Ľavica sa domnieva: že rozdiely vo vlastníctve by mali byť čo najmenšie a mala by byť reflektovaná predovšetkým idea solidarity, homogenizácie, subsidiarity, spravodlivosti a participácie, že väčšina odlišností je sociálneho charakteru, a tým pádom je ich možné odstrániť aktívnou sociálnou politikou v zmysle sociálneho trhového hospodárstva , že len málo odlišností v hospodárskej oblasti má pozitívny dopad, že história preukáže, že platnosť väčšiny extrémnych rozdielov je len dočasná. Pravica sa na druhej strane prikláňa k myšlienke: že prirodzené rozdiely medzi ľuďmi majú väčšiu váhu, ako to, čo ľudí v spoločnosti spája, že väčšinu okolností, ktoré spôsobujú diferenciáciu nie je možné umelo odstrániť, že dané rozdiely majú rozhodne pre spoločnosť svoj pozitívny význam, že nespejú ku žiadnemu cieľu a nemajú svoj smer (Bobbio, 2003,s. 124) ale sú prirodzenou súčasťou života človeka a spoločnosti. Ako druhé veľmi dôležité kritérium rozdelenia politických subjektov v zmysle ich prináležitosti ku určitým ideovým koncepciám je pomyselné rozdelenie na osi politického diapazónu na demokratické a všetky tie, ktoré je možné označiť súhrnným názvom ako nedemokratické. Aj tu sa dostávame k nikdy nekončiacemu problému a síce k mnohoznačnosti či nejednoznačnosti absolútneho pojmového vymedzenia toho čo je demokracia a pokiaľ až siaha jej bytostný protipól totalitarizmus. V duchu Herakleitovej tézy – panta rei, s ktorou sa stotožňujeme je možné pokračovať v „budovaní“ chápania demokratického ako neustále „popperovsky“ otvoreného, ktoré práve v snahe napĺňania smerovania k relatívnej dokonalosti (o ktorú sa musíme snažiť) nikdy nemôžeme uzatvoriť do absolútnej definície. Ak by sme demokraciu ale rovnako aj totalitarizmus (či ďalšie typy politických systémov) uzatvorili do definície v absolútnom slova zmysle, prirodzene by to znamenalo, že všetko nové (ktoré dnes možno ani len netušíme) by nemohlo byť zahrnuté do ponímania demokracie či jej protipólu. Znamenalo by to nevyhnutne stanovisko, že nové a dnes nepoznané je nedemokratické práve iba z dôvodu že nie je zahrnuté v definícii? Myslíme si že v žiadnom prípade nie je možné uberať sa pri kreovaní myšlienok dotýkajúcich sa tiež ideologických konceptov ako fundamentu ideológií naznačeným smerom. Pokračujúc vo vymedzení určitého, vždy potrebného rámca my demokraciu viažeme na existenciu atribútov, ktorými je charakteristický právny štát. Ten je možné charakterizovať nasledujúcimi znakmi: štátna moc je odvodená od suverenity ľudu, pravidelné slobodné voľby založené na všeobecnom, rovnom a priamom hlasovacom práve cieľom štátnej moci je služba všetkým ľuďom, štát slúži ľuďom nie ľudia štátu, dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd, politická rovnosť, rovnosť pred zákonom, rozdelenie štátnej moci, nezávislosť súdnej moci, spravodlivosť, právo na súdnu ochranu, pluralitný politický systém, vláda väčšiny, práva menšín, fungujúca občianska spoločnosť, decentralizovaná štátna správa a samospráva, trhová ekonomika, právo na súkromné vlastníctvo, sociálna spravodlivosť, nezávislá verejná mienka (David, 2001,s. 98). Druhý pól v zmysle nedemokratického typu politického režimu – totalitarizmus vymedzujeme podľa Friedricha a Brezinskeho týmito nasledujúcimi znakmi: oficiálna ideológia, jediná masová politická strana, absolútny monopol na kontrolu všetkých prostriedkov ozbrojenej moci, úplná kontrola prostriedkov komunikácie, systém fyzickej a psychologickej kontroly spoločnosti prostredníctvom polície využívajúcej teroristické postupy centrálne riadenie a kontrola ekonomiky (Říchová, 2000,s. 228). Použité zdroje informácií [1] Vo Francúzskom parlamente royalisti obsadzovali poslanecké kreslá v pravej, girondisti v strednej a jakobíni v ľavej časti tejto inštitúcie. [2] V oblasti vzťahu hospodárskej a sociálnej politiky je v súčasnom období preferovaný koncept „ideologicky posvätený“ aj v pravej aj v ľavej časti politického spektra, ktorý predstavuje koncepcia sociálno trahového hospodárstva, ktorá je budovaná na princípoch trhového princípu a humanity (Krebs, 1996, s. 65). [3] Teoretická koncepcia sociálneho trhového hospodárstva má svoj pôvod u neoliberálnych ekonómov W. Ropkeho a A. Rustowa. Za duchovného otca býva považovaný A. M. Armack, ktorý ho vymedzil ako systém, ktorý spája ekonomickú slobodu a súťaž so sociálnym pokrokom (bližšie Krebs, 1996, s. 65-69).