Kiska bude väčší srandista, ako súdruh Gašparovič.

Keď si tak čítam hlbokomyseľné úvahy adepta na kreslo starého Uja a nového Trubača postupne nadobúdam pocit, že všade na svete je myslenie tou najzdravšou činnosťou a nie chorobou, na ktorú sa umiera. Iba Slovensko je výnimkou.

Hrozba, že ľuďom ktorí tu dvadsaťštyri rokov sami seba dekorujú za politikov, by mohli v rannom štádiu skotlebenia voliči dodať ďalšiu rovnocennú rekvizitu, je viac ako prítomná.

Pán Kiska najprv považoval Smer-SD za štandardnú stranu, čo vyvolalo ešte väčšiu bujarosť na známej jachte pri Monaku, ako pri rýchlom prepočte zisku po oznámení Počiatkovej teploty.

Pred pár dňami nasadil latku politického humoru oveľa vyššie. Po prečítaní inauguračného prejavu by bežal za predsedom vlády, aby si dohodol „spôsob spolupráce“. Ako pamätníka ma potešila predstava Gustáva Husáka a Novoročného prejavu, kde už počas jeho prednesu takmer celá republika si želala, aby bol koniec. Teda dva, aj roku aj Husákov. Aj „spôsob spolupráce“ chce pamäť v kombinácií so skúsenosťami súčasníka. Husák predstieral , že československá politika nie je dielom Moskvy, ale intelektuálnym vzopätím sa československých komunistov čo rovnakou mierou samostatnosti myslenia a konania možno vidieť u Róberta Fica a jeho mecenášov. Kým v prvom prípade „výpalné“ za ochranu výdobytkov socializmu putovalo do Moskvy, dnes do daňových rajov.

Politici odzbrojujú verejnú mienku neopakovateľným humorom, aby sa človek chytil na ďalšiu udičku.

A Kiska, ako správny dramaturg, stupňoval dej k prekvapujúcej pointe. Chce byť prezidentom, o ktorom sa bude vedieť, že stojí za ľuďmi. Dobrá pozícia, pán Kiska, hradba vystavaná z tiel občanov vás bude chrániť. Doteraz králi, cisári, prezidenti i otrok Spartakus stáli v čele a viedli svoje vojská k víťazstvám. Veľa úprimnosti v kombinácií s neznalosťou právomoci prezidenta býva osudným. Ak chce pán Kiska povedať, že on bude chrániť občana, potom žije v omyle a mimo Slovensku dnešných dní. Ľudia nechcú, aby nejaký politik za nimi stál, ako kôl v plote. Ľudia chcú späť svoj štát, chcú nemenné pravidlá, ktoré budú strániť ich prirodzeným právam a nie ďalšie diely politického debilizmu dvadsiatich štyroch rokov. Chcú žiť v demokracií a slobode, no nie zdeformovanej čiernymi uniformami, nie pošliapanej eštebákmi a ľudovými milicionármi. Chcú právny štát, ktorý im bude garantovať vymožiteľnosť práva, chcú, aby aj na Slovensko vstúpili zdravé peniaze a odbúrali neefektívne zadlžovanie nenarodených detí. Jednoducho, chcú žiť dôstojne.

Dobrá komédia chce ešte lepšiu pointu.

Pán Kiska, ako z čias studenej vojny, chce do pracovne červený telefón, na ktorý ľudia budú môcť volať vo vyhradenom čase.

Keď porovnám Chevallierov verejný pisoár pred voľbami z knihy Zvonodrozdovo, jeho spoločenská prospešnosť je oveľa väčšia, napriek protestom občianky Eulalie Čubíkovej, lebo tam muži ukazujú, no to. Čo by občianka zo Slovenska ukazovala v červenom telefóne nechávam na fantázií čitateľa.

Pán Kiska nepochopil, že Slovensko čaká na muža odvahy, ktorý škrtne pomyselnú zápalnú šnúru občianskemu vzdoru voči 24 ročnej okupácií Slovenska.

Dnes človek, spolu s oslom, dostane iba to, čo sám vyznáva, aby vystavil sám sebe jedinečný stredoeurópsky certifikát neopakovateľného gurmána.

Osol, vo svojej prostote, si vystačí so senom. V situáciách, kedy ide o úrad a benefit zástupcov ľudu, aj jednoduchý človek pristúpi na skromnosť oslom ponúkanej potravy. Stačí k tomu štipka humorom sršiacich politikov v podobe istôt, spájajúcej sa pravice či sna o červenom telefóne. Pointou je vždy rovnaká. Strach. Na Slovensku už strach štandardný, o duševné zdravie a úroveň mentálnej výbavy tých, ktorí velia armáde, parlamentu, ministrom, alebo tým, ktorí frustrovaní vlastnou nevzdelanosťou „reformujú“ školstvo na svoj obraz biedy ducha, aby s ešte väčším efektom manipulovali s človekom.

Nátlakové štýly, nech majú obsah akýkoľvek, vždy vychádzajú zo štyroch základných technik.

Sledovanie, dezorientovanie, presmerovanie a ovládnutie.

Pán Kiska by si mal prejsť svojich posledných dvadsať štyri rokov, nájsť časové úseky a priradiť ich k vymenovaným technikám skôr, ako volič sa dopracuje k výsledku hádanky :

„Kto, v simulovaných pretekoch, dôjde do prezidentského paláca skôr, Kiska na Oslovi, či Fico peši“ ?

© Giulio Cheli Capella Herodes