Kindervajcia, alebo „…jak se dělají děti?!“

Vždy keď prídu, prvú kontrolujú chladničku. Lebo vedia, už zo zvyku, že ich tam nájdu. Boli. Štyri. Nevyznám sa, tak im ich kupujem hlava-nehlava, vajce ako vajce: „Chlapci, otvorte si po jednom, ostatné dve doma. Ktoré chcete?“ Oni: „Dievčenskéééé!“
Teraz už viem, že kinderká sú chlapčenské i dievčenské… a, že majú aj pohlavie… aj čo je „rodové scitlivovanie“. Spozornel som.
Najskôr sa pohádali o Kitiku. Mladší (3) sa až zadúšal, lebo v druhom bola iba dáka blbosť. Do vajec v obchode nevidíte. Až doma. Ťažko bratom vyhovieť, aby bol pokoj. Aj staršiemu (6), aby nemal pocit, že je odstrkovaný a menej ľúbený.
Starší dostal ergonomické pero, lebo to bežné drží zle, medzi ukazovákom a prostredníkom (v septembri ide do prvej…). Obaja sú škôlkari.
Ich otec vie, že sa zaoberám ľudskými právami, a ako pedagóg vo výslužbe „navyše“ aj sexuálnou výchovou, lebo tretia referendová otázka… a hlavu mám ešte plnú dozvukov referenda, tak ma „nechal“ a čakal, čo zas zo mňa „vypadne“…
„Chlapci,“ začal som na odpútanie pozornosti od Kitiky: „Sliepočky znášajú vajíčka, sadnú si na ne, ohrievajú ich až kým z nich nevysedia kuriatka. Z nich vyrastú sliepočky a kohútiky. Sliepočky začnú znášať vajíčka, pod dohľadom kohútikov…“
Deti: „Prečo kohútikov?“ Ja: „Bez kohútikov by to nešlo. Robia tak každý rok, vždy na jar.“
Myšlienku som „rozvinul“: „Vaša mamička vás nevysedela, ale oboch pekne vynosila.“ Oni: „A kde?“
Odpovedám: „V brušku.“ Mladší počúval, starší: „A kde bol vtedy ocinko? Nenápadne som zaplesal (prihral mi na odpoveď) a chvíľu ich ešte „vyťažoval“ (syn sa potichu dusil…): „Pamätáš, aké veľké bruško mala mamička, keď v ňom nosila tvojho mladšieho brata?“ Odpoveď: „Aháaaa, pamätám…“ A pamätáš, keď ho už so spľasnutým bruškom priniesla z nemocnice?“
„A – dedo?“ Spýtal sa vnuk: „Prečo mamička s ocinom nemajú každý rok deti?“: Ja: „No, asi by mohli, keby chceli…“ Zamyslel sa: „A prečo nechcú?“ Ja: „Lebo mamička s ocinkom nie sú sliepočkou a kohútikom.“ Po nádychu pokračoval: „A prečo?“ Ja: „No, oni si vás naplánovali.“ Mladší: „A prečo brata prvého a nie mňa?“ Ja: „Lebo im akurátne prišiel naproti.“ Potom: „Po dvoch rokoch si sa v mamičkinom brušku ocitol Ty. Preto si mladší“. On: „A ako?“ Tak som im: „Ak zbadáte, že sa mamička s ocinom bozkávajú, hladkajú a túlia, máte šancu na brata alebo sestru.“
Pokračoval som k záveru: „Vy dvaja sa môžete túliť, objímať a bozkávať koľko len chcete, brat ani sestra vám nehrozí..!“ Okamžite si od seba odsadli.
Odľahlo mi po prvý raz…
Ale to už boli na odchode a v predsieni sa mladší začal zháňať po Kitike. Starší: „Iba mu ju podržím.“ Mladší sa rozreval. Dôrazné, bez šance na odpor (aby lepšie počul): „Ihneď mu ju daj!“ Tak dal. A bol na čas pokoj…
Pri rozlúčke sme sa smiali a kývali si. Cestou beztak spia. Otec bude mať od nich pokoj až domov…
Na druhý deň mi syn, vraj: „S tým dedom je sranda!“
Odľahlo mi po druhý raz.
Moji vnuci sú na baby.