Kedy je výhodné študovať vysokú školu?

Vysokoškolské vzdelanie predstavuje investíciu štátu do zvýšenia vzdelanostnej úrovne populácie, čo by malo viesť k jej ekonomickému aj kultúrnemu rastu. Štát si môžeme predstaviť ako akciovú spoločnosť, kde akcionármi sú občania a vzdelanie predstavuje investíciu, od ktorej štát (a jeho akcionári) očakávajú istú návratnosť. Ak by sme hovorili len o finančnej stránke, vtedy by sme po absolventovi vysokej školy chceli, aby zarobil aspoň toľko, aby počas svojho produktívneho veku vrátil spoločnosti náklady spojené s jeho štúdiom. Nemôžeme sa ale na všetko pozerať len čisto finančne.

Napriek tomu, že sa na vzdelanie nechcem pozerať len prostredníctvom peňazí pre ilustráciu ponúkam v nižšie uvedenej tabuľke finančné vyjadrenie, koľko musí štát v priemere investovať do výchovy absolventa vysokej školy. Vychádzam pritom z nasledovných predpokladov:

1. Štúdium na vysokých školách trvá 5 rokov (okrem niektorých výnimiek) pre dosiahnutie druhého stupňa vysokoškolského vzdelania.
2. Jedinec použitý v príklade je absolvent 5 ročného vysokoškolského vzdelania druhého stupňa.
3. Priame náklady na študenta sa v našom príklade skladajú z podielu finančných zdrojov alokovaných vysokým školám zo štátneho rozpočtu vo forme dotácií a transferov za rok 2013 a počtu vysokoškolákov, z ročného zdravotného poistenia hradeného štátom za študenta a z ročných prídavkov na dieťa hradeného štátom
4. Nepriame náklady predstavujú stratu príjmov pre štát. V našom prípade, keďže študent po strednej škole pokračuje v štúdiu, hoci dosiahol už produktívny vek, tak neplatí štátu dane a odvody. Stratu vyjadrujem ročne a za pomoci údajov a sadzieb daní a odvodov v roku 2013.
5. Celkovú hodnotu investície štátu do študenta rátam ako 5 násobok ročných nákladov, ktoré som vyčíslil (pričom pre zjednodušenie nerátam časovú hodnotu peňazí).

Ak berieme poskytnutie vysokoškolského vzdelávania zo strany štátu, ako investíciu, tak potom investor (štát) určite očakáva návratnosť. Oproti štátu, súkromná vysoká škola poskytuje vzdelanie ako službu, takže príjem (a zároveň aj tržby) si od svojich študentov zabezpečuje vopred v podobe školného. Štát naopak, investuje, takže najprv zdroje spotrebuje a následne očakáva ich vrátenie. Ak by mal študent túto investíciu splatiť prostredníctvom daní a odvodov počas svojho produktívneho života, tak mesačne musí štátu odviesť o 61 € viac, ako je priemer. Jeho mesačná hrubá mzda by musela byť aspoň 1028,31 €, aby dokázal splatiť štátu investované zdroje.Na absolventa druhého stupňa, ktorý štúdium dokončil v riadnom čase a bez zbytočných prieťahov, štát za súčasných nákladov minie až 28782,05 €.

Ako som už ale spomenul skôr, nemôžeme hodnotiť všetko len prostredníctvom finančných zdrojov. Absolvent dokáže svoj dlh splácať aj inou formou. Môžeme hovoriť o službách v prospech štátu alebo spoločnosti. Napr. doktori preukazujú službu spoločnosti v podobe boja proti chorobám a udržiavaním istej úrovne zdravia populácie. Učitelia zas zabezpečujú, aby občania dosiahli aspoň minimálnu gramotnosť. Napriek tomu zostáva fakt, že do každého absolventa štát investuje takmer 30 tisíc €, čo ani zďaleka nie je zanedbateľný náklad. Výsledky jeho investície môžu byť nasledovné:

1. Absolventi sa zamestnajú v odbore, ktorý vyštudovali – predstavuje to ideálnu alokácia zdrojov, kedy štátom vynaložené náklady na poskytnutie vzdelania absolvent má možnosť naozaj využiť a zároveň môžeme očakávať aj finančnú návratnosť investície. Toto očakávanie vyplýva z predpokladu, že po absolventovi je dopyt (je málo ľudí kvalifikovaných na danú pracovnú pozíciu) alebo preukázali spomedzi všetkých uchádzačov najlepšie svoju kvalifikáciu. Prvá možnosť jednoznačne smeruje k vyššiemu platu. Druhá možnosť hovorí o výbornej úrovni kvality poskytnutého vzdelania, ktoré im vysoká škola zabezpečila (a za vyššiu kvalitu sa platí viac).
2. Absolventi sa zamestnajú mimo odboru, ktorý študovali, ale s požiadavkami pracovnej pozície na vysokoškolské vzdelanie – stále sa nejedná o úplne zmarenú investíciu zo strany štátu. Absolvent ale neoslovil pracovný trh svojím vzdelaním, ale svojimi vlastnosťami a schopnosťami. Tieto vlastnosti a schopnosti sú mu vlastné a na ich rozvoj má štúdium minimálny vplyv. Štát teda investoval zdroje na vzdelanie, absolvent si nakoniec nájde slušné uplatnenie na pracovnom trhu, ale pravdepodobne bude musieť investovať zdroje a úsilie do doplnenia potrebnej kvalifikácie, ktorú si pozícia vyžaduje. Zároveň ale nepotrebnosť absolventa, ktorý má navyše veľmi vhodné iné schopnosti a zručnosti mimo vzdelania, v odbore naznačuje štátu a vysokým školám, že pracovný trh o ľudí s týmto vzdelaním aktuálne nemá záujem. Ponuka vysokoškolského vzdelania v danom odbore by sa teda mala obmedziť, aby sa štruktúra absolventov zladila s potrebami pracovného trhu.
3. Absolventi sa zamestnajú na pozícii nevyžadujúcej vysokoškolskú kvalifikáciu – Tu už hovoríme o zbytočnom plytvaní. Vysokoškolské vzdelanie bolo absolventovi poskytnuté zbytočne. Nevyužije ani tú známu vetu „študujem kvôli titulu“. Jednoducho absolvent strávil 5 rokov života predlžovaním si študentských čias, pričom jeho kariéru to absolútne neovplyvnilo. Zároveň ale pácha výrazné škody voči svojej vysokej škole a voči ostatným uchádzačom o vzdelanie s nižšou kvalifikáciou. Zamestnávateľ rád uprednostní vysokoškolského absolventa oproti stredoškolákom, ak nie je rozdiel v plate. Týmto spôsobom vysokoškolák zabraňuje nižšie kvalifikovaným skupinám sa zamestnať na daných pracovných pozíciách. Zároveň zamestnávateľ nevníma u týchto uchádzačov existujúci vysokoškolský titul ako potvrdenie o ich kvalite a schopnostiach, ale len formálny papier, čím sa hodnota vysokoškolského diplomu znižuje a zároveň klesá aj samotné vnímanie kvality vysokej školy, ktorá takýto titul vydala. Stačí si porovnať vnímanie zamestnávateľa, keď sa absolvent preukáže diplomom z MIT (Massachusetts Institute of Technology) alebo diplomom z Trenčianskej Univerzity.
4. Absolventi, ktorí sa nezamestnajú – pre štát je to jednoznačne najhoršia možná skupina. Sú to buď ľudia, ktorí nenašli pozície vhodné pre vysokoškolských absolventov a zároveň nie sú ochotní ísť robiť pre nich „podradnú“ prácu, alebo absolventi, ktorí majú tak zlé schopnosti a zručnosti, že ich nezachráni ani titul a dokonca ich nechcú ani na pozíciách vyžadujúcich nižšiu kvalifikáciu. V takomto prípade štátom realizovaná investícia do vzdelania znamená doslova vyhodené zdroje. Tí, ktorí nie sú zamestnaní lebo si nenašli „vhodnú“ pracovnú pozíciu pravdepodobne urobili chybu vo výbere študijného odboru. Ostatní, ktorí nie sú schopní sa zamestnať predstavujú väčšinou ľudí, ktorí v prvom rade ani nemali ísť študovať. Chyba nastala tak, že vysoké školy mali príliš benevolentný režim a umožnili im prejsť prijímacím konaním a absolvovať celý študijný program napriek tomu, že oproti ostatným študentom nedosahovali požadovanú kvalitu.

Snahou štátu by malo byť v maximálnej miere zabezpečiť existenciu len prvého menovaného príkladu. Môže to samozrejme viesť aj k tomu, že nám aj počet absolventov vysokých škôl klesne. Ale treba si uvedomiť, že kvantita v tomto prípade nepredstavuje smerodajný údaj. Ak po niečom trh neprejavuje dopyt, nebudem to nasilu vyrábať. Dosiahnuť ale ideálny stav na to, aby štátne vysoké školy produkovali správne množstvo a správnu štruktúru absolventov podľa aktuálnych potrieb pracovného trhu je takmer nemožné. V prvom rade, vyprodukovať absolventa vysokej školy trvá minimálne 3 roky (prvý stupeň VŠ vzdelania), takže sme schopní naplniť dnešné požiadavky trhu až o tri toky. V priebehu tohto obdobia ale samozrejme môže nastať zmena, ktorej sa už nedokážeme prispôsobiť. Druhý problém je získať spätnú väzbu z pracovného trhu, ktorých absolventov potrebujú a budú potrebovať v budúcnosti. Zladiť teda štruktúru absolventov vysokých škôl s požiadavkami pracovného trhu na 100% je dnes nemožné. Ale pri nákladoch na jedného študenta určite stojí za to, aspoň čiastočne sa pokúsiť zlaďovať tieto požiadavky. Dva základné predpoklady, ktoré potrebujeme splniť, aby sme mali dáta potrebné k prijatiu rozhodnutí sú:

1. Existencia prognostického ústavu, ktorý by sa zameral na predpovedanie požiadaviek pracovného trhu. Malo by sa jednať o nezávislú skupinu odborníkov, ktorí by boli schopní na základe existujúcich trendov vo vývoji ekonomickej situácie predpovedať s čo najvyššou pravdepodobnosťou personálne potreby a požiadavky pracovného trhu.
2. Zber spätnej väzby od zamestnávateľov a absolventov, je základným predpokladom pre získanie relevantných dát o súčasnom stave štruktúry absolventov a ich zladenosti s pracovným trhom. Bez pravidelného hodnotenia situácie nevieme stanoviť východiskový bod a ani zhodnotiť, či sa vývoj zlepšuje alebo zhoršuje.

Realizácia zberu spätnej väzby a zriadenie a fungovanie prognostického ústavu predstavujú náklad, ale ak by sme dokázali vývoj pracovného trhu prognózovať len s rádovou presnosťou a podľa toho upravili ponuku vysokoškolského štúdia na štátnych školách, určite by sme dospeli k vyššej uplatniteľnosti absolventov vo svojich odboroch, čo by pozitívne ovplyvnilo návratnosť investovaných zdrojov štátu do vysokoškolského vzdelávania.