Keď zodpovednosť nesie niekto iný

Keď zodpovednosť nesie niekto iný, len nie dotyčná osoba, ostane pri žľabe, kto ľabe… alebo žeby predsa sa beh dejín slovenských zmenil? Dnes ťažko povedať a aj napriek tomu, že som si už niekoľko krát povedala, že problematika prezidentských volieb mi nestojí za to, aby som strácala čas… slovo ruším a možno naposledy sa zmienim o zodpovednosti k tak vážnej téme (a nielen nej).

Nuž, sklamaná som aj ja. Sklamaná som z nízkej účasti Slovákov v 1. kole volieb. Zdá sa mi, že ak by mohli Slováci žijúci alebo pracujúci v zahraničí voliť hlavu štátu, už by bolo rozhodnuté. Po troch krásnych jarno-letných dňoch bolo tak, že ani psa nebolo hodno vyhnať von, aj počasie mohlo nepriamo ovplyvniť výsledok volieb. V neposlednom rade je to zodpovednosť, ktorá či chceme alebo nie, leží na každom z nás a včera si ju mnohí neuvedomili (tak ako po celý život).

Jednotlivec je stavebným kameňom rodiny. Rodina tvorí základ spoločnosti. Kedysi bol základným stavebným prvkom kameň a hlina. Kameň bol síce studený, ale domy prežili stáročia. Neskôr prišlo na rad drevo, ktoré pri troche neopatrnosti mohlo ľahko vzblknúť a človek ostal bez strechy nad hlavou. V dnešných časoch, keď všetka drevná hmota opúšťa krajinu sa možno pri stavbe istoty bývania možno spoliehať iba na umeliny, ilúziou mnohých rojkov je, aký výhodný obchod urobili. A tak ako sa smrad rýchlo šíri, aj ilúzia v tomto smere neprekonateľná. Väčšina ľudstva verí v ilúziu, verí v Boha, verí v život jednej priamky – od narodenia po smrť a v láske má iba seba. Otázkou do pléna môže byť to, ako môže mať v láske seba, prípadne iného človeka, blízkeho človeka, ktorý je súčasťou spoločnosti a spolu tvoria veľký celok? Ako môže mať v láske svoju rodinu, ak nenesie za svoje činy zodpovednosť. Mnohí dobre vedia, že bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Pre niektorých iba rozvitá veta, bez akéhokoľvek významu. Pre iných príčina a následok. Nie, nebudem nikoho presviedčať o zmysle života, o poslaní človeka na božom diele, na spoluúčasti na spoločnom diele pre všetkých.

Ak hovoríme o spoločnom diele, nesmieme zabúdať na zodpovednosť za spoločný výsledok, pretože do spoločného koláča prispieva podľa svojich schopnosti, zručnosti a vedomosti každý. Koľko dá, toľko si bude môcť zobrať… alebo mu pridelia. To je tá príčina a následok. Ak je prvým krokom príčina, prečo už vtedy nemyslíme na následok. Prečo si ľudia neuvedomujú, že blahobyt môže byť cieľom každého z nás, že o sebe rozhodujeme aj my sami, že život v spoločnosti iných ľudí má byť vyvážený hodnotami, ktoré doň vložíme a to má byť prínosom pre celú spoločnosť?Prečo to u nás nemôže fungovať tak, ako inde vo svete? Prečo si poniektorí ľudia strkajú hlavy do piesku až po krk, aby oň zlomeninou krčných stavcov neprišli? Prečo si vytvárajú pieskoviska a hrabú iba pre seba a žijú v izolácii život medzi štyrmi stenami v sprievode smrtiacich elektrospotrebičov? Prečo si ľudia vyberajú za svoj vzor zlodejov, klamárov, podvodníkov a správajú sa ako oni? Prečo? Či uvedomiť si podstatu života a prijať zodpovednosť za seba samého a tým aj celú spoločnosť je nehodné tvora, menom homo sapiens?

Prečo je také ťažké vliať do žíl svojim deťom vzťah k rodine, vzťah k práci, k ľudskosti, morálke a povinnostiam? Prečo je také ľahké snívať o ničnerobení a ľahkom zbohatnutí pre seba?

Jedinou správnou cestou je nedať si vymyť hlavu zvnútra tými, ktorí vodu kážu a víno pijú; uvedomiť si, že z ilúzie nikdy nebude chlieb, ani peniaze; jedinou správnou cestou je prijať zodpovednosť za svoje skutky a naučiť ju svojich potomkov. Len vtedy nastane to, že človek ostane aktívnym celý život, bude si užívať hodnoty, ktoré mu život môže ponúknuť. Táto cesta sa začína v mentálnom tele každého človeka, kde sa rodia myšlienky. Myšlienky sú stavebným kameňmi šťastia a spokojnosti človeka, ktoré následne formujú túto spoločnosť, tento svet.

Nikto nemá právo vlievať do duše človeka strach, závislosť a ilúzie o ničnerobení a bohatnutí.