Keby sme boli štátom My a nie Oni, začali by sme žiť.

Kemari bola kedysi obľúbená hra v japonskej cisárskej rodine. Hrala sa s mäkkou loptou, ktorú si hráči kopali v kruhu. Pravidlom bola povinnosť nenechať padnúť loptu na zem. Je to kuriózna hra, lebo v nej nie sú víťazí iba porazení, ktorí za trest hru musia opustiť.

V živote človeka platia tie isté pravidlá. Vyhynutie tých, ktorí nedokážu svoj život udržať neznamená nič iné, ako síce prežiť a žiť, no iba sa prizerať, ako iní hrajú.

Podvodná hra slovenskej ľahostajnosti vyvážená podvodnou manipuláciou moci, ktorá obratne hrá so slabosťou človeka a jeho neschopnosťou využiť víťazstvo pre seba.

Štát, ktorý dvadsaťtri rokov neuznáva nad sebou inú ideu, ako otca zakladateľa, Vladimíra Mečiara, nemôže dať životu občana zmysel a cieľ. Môže iba nájsť mladšieho maliara bezobsažnej moci i štátu, ktorý na obveselenie časti občanov ich „suchou“ nohou prevedie horou z diery čiernej do červenej. Bez toho, aby sa musela čo i len na chvíľu rozostúpiť.

„Ja budem do tej hory celkom jemne spievať.“

Povedal po voľbách roku 2012 doposiaľ neodhalený priamy potomok Ľudovíta XIV-tého. Róbert Fico.

Štát som ja !

Áno, toto je výslednica dobitia priestoru a ľudí.

Volič pozerá na zvyšujúci sa  účet za plyn, na vysoké nedoplatky, aby v tom istom momente voľne a s oduševnením prešiel na bezhraničnú vieru v Kažimírov graf  o 97 percentnom poklese cien za vlády Fica.

Špecifický druh ustrašenej úcty, v ktorej ľud voľne prechádza od svätosti katolíckej do „sveta svätosti“ kolektívnej dovtedy kým nepochopí, že síce moc patrí ľudu, no štát sú Oni.

Štát, kde celá aktivita jeho služieb verejnej povahy je podriadená jedinému.

Osobnému blahu a vysokej životnej úrovni „zvrchovaného vládcu“.

Keby sme boli štátom My, boli by dane a odvody iba v takej výške, ktorá by pokryla iba naše dôchodky, iba našu zdravotnú starostlivosť, iba školy pre naše deti, iba kvalitné cesty, iba našu bezpečnosť i našu spravodlivosť.

Dnes sú štát Oni, tak sú dane a odvody na ich mýtny systém, ich garážové emisie, ich PPP projekty niekoľkonásobne predražené, ich nástenkové tendre, ich mafie v dôchodkovom systéme, ich mafie v zdravotníctve, na ich potemkinovskú „reformu“ ESO, na ich premaľovanie diaľnic či bratislavského hradu, na ich 600 futbalových ihrísk, ktoré dnes chátrajú, na ich babráctvo so škodami pri hre na jednu zdravotnú poisťovňu, na ich generálneho prokurátora zo školských lavíc, na ich prezidenta s puškou.

Keby sme boli štátom My, za krátky čas by každý občan pochopil, že je nevyhnutné vybrať si.

Vybrať si z dvoch alternatív.

Buď prijať vojnu vedenú štátom proti vlastným občanom a nimi financovanú, ako súčasť hry vedúcej k istej biede.

Alebo si vybrať hru, kde štát hospodári pre spoločenstvo ľudí a kde vládnuť znamená držať kormidlo pevne v rukách.

Prvým krokom k bodu – Štát sme, My – je poznanie, že Loď s menom Slovensko je na plytčine a kormidlo vlády je v rukách tých, ktorí neprešli výberom v parlamentných voľbách.

Dnes deň po dni počúvame hlúposti docenta Fica, ktoré on „jemne spieva do hory“ a prizeráme sa jeho hre, v ktorej nie sú víťazí, iba porazení.

My.

Keby sme boli štátom My a nie Oni, začali by sme konečne žiť.