KDE SA PODELI LIBERÁLI? (prvá časť)

Od Novembra 89 sme na Slovensku zažili mnoho pokusov o založenie dlhodobo udržatelnej liberálnej strany a všetky pokusy skončili neúspešne. Ten súčasný to ma tiež riadne nahnuté.

Základným problémom liberálov na Slovensku je, že nie sú homogénnou voličskou komunitou, nemajú jednotnú (jednotiacu ideológiu v tom najlepšom slova zmysle) a ani jednotné spoločenské jednanie (jednotiacu praktickú politiku, ktorá by umožnila sa tejto heterogénnej skupine identifikovať s jedným politickým subjektom).
To, že sa do parlamentu občas okamžikovo dostali strany, ktoré si brali na seba podobu liberalizmu, bolo skôr výsledkom riadenej úžitkovej politickej stratégie zakladateľov týchto strán ako  vyjadrením nejakého spontánneho politického pohybu zdola.

Od Novembra 89 sú však paradoxne  vedome, či nevedome obe koncepcie liberalizmu (liberalizmus klasických liberálov a liberalizmus Novej ľavice) v slovenskom politickom myslení a v praktickej politike prítomné, aj keď sa ich nositelia neusilujú navonok takto jasne vymedziť.
Už v Novembri 89, v prvých dňoch tieto dve koncepcie prišli do stretu a tento stret sa naďalej rozvíjal posledných 24 rokov. Treba dodať, že je to stret (konflikt) legitímny a potrebný. Problémom je, že oba tábory a ich predstavitelia tento stret sami tak neartikulujú, čím celú situáciu okolo politického definovania liberálov na Slovensku zahmlievajú a zneprehľadňujú!
Dôsledkom je potom vysoká miera ambivalentnosti liberálov-voličov  voči  liberalizmu ako ideológii a politickým stranám, ktoré na seba berú štít liberalizmu.

Liberálom klasického liberalizmu ide primárne o slobodu a predovšetkým o slobodu od, teda o spoločenstvo slobodných občanov, ktorých všakovaké interakcie ich súkromnoprávnych individuálnych volieb vyplňujú priestor medzi štátom a občanom.
Liberáli klasického liberalizmu teda presadzujú koncepciu prirodzených práv a ide im o distribúciu Slobody!

Liberáli Millovej tradície, ktorá ma dnes pokračovanie v liberáloch Novej ľavice usilujú o distribúciu spravodlivosti, ktorej vyjadrením je tzv. Pozitívna Sloboda – Sloboda pre!
Dôsledkom stretu týchto dvoch koncepcii liberalizmu je neustály konflikt medzi Slobodou a Spravodlivosťou a prirodzené rozčesnutie liberálnej komunity voličov medzi konzervatívnu a konzervatívno-liberálnu strany pravej časť škály liberálneho sebaidentifikovania a sociálno-liberálnu, či sociálnodemokratickú ľavú časť škály liberálnej sebaidentifikácie.
Jednu tradíciu možno vystopovať od Fedora Gála, Jána Langoša cez Petra Zajaca, Ondreja Dostála až po dnes posledných dvoch reálne aktívnych Petra Osuského a Františka Šebeja.
Druhá tradícia, oveľa silnejšia sa tiahne od  Jána Budaja, Jozefa Moravčíka, Rudolfa Chmela, Lászlo Naga cez Eduarda Chmelára,  Oľgu Pietruchovú, Hanu Fábry, Ivetu Radičovú  až po Milana Ftáčnika, Moniku Flašíkovú–Beňovú, Petra Kažimíra, Luciu Nicholson a Martina Poliačika.

Slovensko je ešte o to špecifickejšie, že má skupinu politikov, ktorí sa nikdy verbálne nehlásili k liberalizmu, no napriek tomu mali presahy k liberálnej voličskej komunite. Túto tradíciu reprezentujú Ľudovít Černák, Mikuláš Dzurinda, Ivan Šimko, Magda Vašáryová a dnes najmä Lucia Žitňanská, Radoslav Procházka a do určitej miery aj  Pavol Frešo, aby toho nebolo málo má Slovensko aj skupinu tzv. lúzerov liberálnej politiky kde patria Zuzana Martináková, Pavol Rusko, Richard Sulík a Ľubomír Galko, .

Oba prúdy (liberáli klasického liberalizmu a liberáli Novej ľavice) mali svoje dejinné víťazstvá a prehry.
Tie víťazstva boli dve. Jedno spontánne zdola a tým bol November 89, kde sa oba prúdy spontánne ocitli pospolu v zápase proti komunizmu, pretože obe vyjadrovali antitotalitný Étos a postoj. To druhé bolo vynútené objektívne mečiarizmom a Mečiarovým volebným zákonom v roku 1998.
Model úspešnej spolupráce oboch prúdov bol porazený voľbami 2006 a odvtedy zažívame len rezistenciu tejto porážky. Naplno sa ukázala táto rezistencia paradoxne víťazstvom pravice vo voľbách 2010. Voľby 2012 boli definitívnym pochovaním tejto spolupráce a jej odmietnutím zo strany voličov.  Dnes sa všeobecne slovenská pravica triešti a atomizuje práve na schopnosti, či neschopnosti reflektovať svoje dejinné porážky.

Oba prúdy zažili niekoľko príbehov integrácie.
Prvý príbeh začína na troskách VPN, VPN-ODÚ a ODÚ. Pokračuje vznikom Strany konzervatívnych demokratov, ktorá sa  neskôr integrovala s Občiansko-demokratickou stranou Slovenska a tak vzniká Konzervatívna demokratická strana, ktorá sa ďalej integruje s Demokratickou stranou a v roku 1994 táto kandiduje ako DS s tučniakom.
Po voľbách 1994 sa Demokratická strana na svojom kongrese v Prešove 1996 integruje so Stálou konferenciou občianskeho inštitútu a vzniká tak Demokratická strana na čele s Jánom Langošom, ktorá od tohto momentu pravidelne v prieskumoch verejnej mienky dosahovala od 5-7%, tým je dokončená integrácia občianskej nekonfesijnej pravice klasických liberálov.

Druhý príbeh začína štiepením HZDS, prvá skupina odchádza v roku 1993 s Milanom Kňažkom a zakladá Alianciu demokratov SR po pamätnom sneme HZDS v Trnave. Neskôr vzniká Moravčíkova skupina Alternatívy politického realizmu, skupina Romana Kováča DEUS a zo Slovenskej národnej strany sa oddeľuje Černákovo-Miškovského skupina národných demokratov. Všetky tieto skupiny sa postupne  integrujú do Demokratickej únie, ktorej prvým predsedom sa stáva Jozef Moravčík, premiér tzv. Moravčíkovej vlády, ktorá vznikla po druhom odvolaní Mečiara z postu premiéra vtedajšej SNR. Pod týmto názvom DÚ vstupuje do volieb v roku 1994.
Oba integrované projekty sa stretávajú pri platforme spoločnej spolupráce, ktorá vzniká ako symbol boja proti tretej Mečiarovej vláde. Tým sa stáva Modrá koalícia, ktorú tvorili KDH, DS a DU a ktorá by zrejme nikdy nevznikla nebyť  húževnatosti Stálej konferencie občianskeho inštiútu a jej kultovných občianskych klubov po Slovensku.
Odlišná tradícia vzniku oboch projektov DS na jednej strane a DÚ (tu je nezabudnuteľný výrok Jara Filipa, ktorý o DÚ povedal, že je HZDS s ľudskou tvárou) na druhej strane nastoľuje nové spojenectvá vo vnútri Modrej koalície.
Na jednej strane sú starokatolíci reprezentovaní J. Čarnogurským, F. Mikloškom a demokrati J. Langoša a na druhej strane mladokatolíci M. Dzurindu a Ivana Šimko a Demokratická únia J. Moravčíka. V tom období mali tesnú väčšinu v Modrej koalícii práve  starokatolíci a demokrati Jána Langoša,. Účelovým prizvaním SDSS a SZ do Modrej koalície a vytvorením SDK túto tesnú väčšinu starokatolíci s Langošovcami stratili, čoho dôsledkom bolo neskoršie presadenie Mikuláša Dzurindu na post hovorcu SDK a ako aj strata mandátov tejto skupiny v prospech SDSS a SZ na pripravovanej kandidátke pre voľby 1998. Pri vzniku SDK bola dohoda o návrate k pôvodným stranám po voľbách 1998. Ešte na kongrese DS v Trenčíne pred voľbami v roku 1998 sa Mikuláš Dzurinda vo svojom prejave dušoval, že DS bude mať svoj vlastný 8členný poslanecký klub.

Od volieb 1998 zažívame politiku nedodržiavania dohôd a politiku pragmatického relativizmu, ktorá nakoniec požrala jej aktérov. Po roku 1998 sme svedkami atomizácie oboch týchto prúdov, ktorá ma viacero príčin. No základna deliaca os sa vedie v úplne triviálnej rovine: dohoda – nedohoda, pravda – účelová lož, hodnotová politika – technológia moci a pragmatický relativizmus a férovosť – konjukturalizmus.

Od roku 1998 prúd klasických liberálov bol marginalizovaný a keď sa aj niektoré osobnosti z tohto prúdu presadili na kandidátkach iných strán, boli to spojenectvá jednorazové a nešťastné pretože to klasických liberálov nakoniec ešte viac vystrelilo na perifériu politického diania.

Otcom myšlienky veľkej strany, kde spolu kooperujú kresťania a liberáli, je bezpochyby Ivan Šimko. Tento sen už mal ako podpredseda KDH a rozpracoval ho pri vzniku SDKU, kto čítal jeho Dobrú správu pre Slovensko, nepochybuje že v tomto jeho úsilí bolo kus úprimnosti. Ivan Šimko však nemal dispozície pre praktickú politiku a technológiu moci. Tie mal Mikuláš Dzurinda, ktorý použil pragmaticky Šimkov koncept na riadenú a účelovú integráciu strán pôvodnej SDK do SDKÚ. Keď Mikuláš Dzurinda prehral spor na pôde KDH nemal ani inú možnosť. No vďaka tejto politike zasial do pravice antagonizmy, ktoré vedú k jej atomizácii až po dnes. Takmer 12rokov sa darilo Mikulášovi Dzurindovi obratnou personálnou politikou a neopakovateľným osobným vkladom do diania tieto antagonizmy eleminovať, až pokiaľ mu džin, ktorého tým vypustil z fľaše nesplnil všetky tri želanie, ktoré sa nakoniec obrátili ako to už pri džinoch býva proti nemu.

Do volieb v roku 2002 vstupoval Mikuláš Dzurinda z pozície 7-8%, ktoré mu dlhodobo pripisovali prieskumy verejnej mienky. Po založení  SDKU na báze mladokatolíkov a Dúčkarov (liberálov bez liberalizmu a liberálov novej lavice), vytesnil na perifériu Jána Budaja a DSkárov, ktorí sa nechceli integrovať (tí napokon šli spolu do volieb s tzv. Občianskou kandidátkou DS-DU v roku 2002), na kandidátku do volieb 2002 prizval Zuzanu Martinákovú ako novú tvár a tesne pred voľbami uzavrel Mefistofelovu zmluvu s Kaníkom, ktorý odpískal účasť Občianskej kandidátky DS-DÚ vo voľbách 2002 , čo nakoniec prinieslo Dzurindovi 15% a de facto víťazstvo vo voľbách 2002.
Prvé želanie, ktoré vyslovil džinovi bolo splnené. Zároveň menovaním Kaníka za ministra práce a sociálnych vecí a nevymenovaním Zuzany Martinákovej sa jeho želanie obrátilo proti nemu. Ivan Šimko so Zuzanou Martinákovou neskôr  odchodom z SDKU zakladajú Slobodné fórum kresťanov a liberálov. Keď na rad prichádza historická prvá voľba predsedu tohto subjektu Ivan Šimko sa prebúdza do reality Dzurindovho klonu. Víťazom sa stáva Zuzana Martináková a z názvu odstriháva Šimkovú predstavu strany kresťanov a liberálov a zostáva už iba Slobodné fórum ako strana dzurindovskej technológie moci.  Príbeh Slobodného fóra spečatia napokon voľby 2006, rovnako ako aj príbeh liberálnej politickej tradície, ktorá  mala svoj zárodok v Novembri 89 a dvojprudový historický vývoj uprostred pravice a jej vonkajších aj vnútorných zápasoch.

Voľbám 2002 predchádza ešte vznik dvoch  politických strán  Smeru-Tretej cesty a Ruskovej ANO.
(pokračovanie na budúce)