Kde a kedy sa rodí bohatstvo?

V súvislosti s touto otázkou som si spomenula na jeden indický príbeh, ktorý hovorí o úbohom žobrákovi, ktorý deň čo deň sedel na svojom zodratom koberci čakajúc na milodary okoloidúcich. Milodary boli veľmi nízke, ale aj napriek tomu úbohý žobrák sníval o tom, že jedného dňa sa splní jeho sen a on bude bohatý. O nejaký čas zomrel taký istý chudobný, ako bol celý život. Po pohrebe dedinčania chceli popol nebohého rozsýpať na mieste, kde sedával a koberec, na ktorom sedával zakopať. Začali kopať a v hĺbke dvoch stôp našli kráľovský zlatý poklad, ktorý bol oveľa väčší ako žobrákov celoživotný sen.

Vychádzajúc z tohto životného príbehu uvažujem, aký je rozdiel medzi úbohým bedárom dávnej doby a niektorými súčasníkmi. Niektorí sa modlia, iní prosia cez média a ojedinelo vidieť žobráka na ulici. Viac je už tých, ktorým nedovolí hrdosť prosiť. Chodia a hľadajú, čo im ponúkne milodarca cez ulicu. Vidieť ich s batohmi, igelitkami plnými zvyškov jedál a všakovakých háb, ktoré im možno ani netreba, ale sú takí súdržní, že obdarúvajú známeho z lavičky, z parku. K ním patria aj tí, ktorí z nedbanlivosti, inokedy z nedostatku sebavedomia nie sú schopní sa zamestnať. Tí, pre ktorých je vzorom bedár a zákony tohto štátu. Táto menšina je odkázaná na milodary v podobe dávok v nezamestnanosti, sociálnych dávok, dávok v hmotnej núdzi… , dávok od výmyslu sveta. Medzi úbohým bedárom, hľadačmi prebytkov ulice a skupinou nezamestnaných z rôznych príčin je veľký rozdiel. Tí prví sú chudobní, ale slobodní. Tí druhí sú chudobní, ale závislí a medzi slobodou a závislosťou je hlboká priepasť istôt.

Niekedy sa skutočne pozastavujem nad tým, kde sa stala chyba alebo kedy nastalo rázcestie v živote ľudí, ktoré ich odklonilo od bohatstva a životného šťastia. V životnom štýle? V systéme? V nich samých? Bolo to ich rozhodnutie? Rozhodoval za nich ktosi iný? Kto? Je tu veľmi veľa otáznikov, na ktoré nedokážem odpovedať. A tak prichádzam na to, že školstvo okrem tých vzácnych vecí, ktoré nám dalo, naučilo ľudí aj pohodlnosti, sebaobmedzovaniu a čakaniu v závislosti na istoty.

Prajem si, aby učebné osnovy v nasledujúcich rokoch, desaťročiach boli tvorené v duchu transformácie slabých stránok osobnosti na emócie samostatnosti, chutí víťaziť, dosahovať životné ciele, brániť sa, postaviť sa na odpor… prijať zodpovednosť za seba samého. Tieto učebné osnovy budú pre naše deti, našich vnukov… .

Ak sa Vám článok páčil kliknite na a stlačte Hlasuj!