Kauza Čentéš

Dnes sa pozrieme na kauzu Čentéš z pohľadu abstraktného práva. Kauza Čentéš je zrkadlom spoločnosti. Prinajmenšom jej právnej a inštitucionálnej elity. Ukazuje jej nevábny obraz, a to aj v prípade tých, ktorí – podané v nepresnej mediálnej skratke – vystupujú v tejto kauze nie celkom zaslúžene na strane hrdinov.

Kauza Čentéš – úvod

Šampanské na prokuratúre, škrtanie lístkov, Sulíkov ústavný paradox po nariadenom predbežnom opatrení a iné psie kusy sa možno nedotkli štítu kandidáta. Svoju „krištáľovo čistú“ kauzu si je však schopný vedením právnej obhajoby a faktickým postupom v kauze zakaliť aj sám.

Prezident je inštitucionálnou poistkou, aby sa do funkcií nedostávali tí, ktorí si napriek tomu, že spĺňajú zákonné predpoklady, funkciu nezasluhujú. Hoci, ak sa stane prezidentom nehodná osoba, žiaľ, ostáva sa pýtať, prečo nemáme nejaké poistky aj vo vzťahu k prezidentovi. Napriek tomu, inštitucionálne vzťahy sa v právnom štáte nebudujú s výhradou, že pravidlá sa neuplatnia, ak sa stane nositeľom funkcie lump. A ústavu nemožno krútiť podľa toho, kto je nám sympatický a kto nie.

Ústavné poistky

Prezident teda má – ako poistka – vo viacerých prípadoch upravených ústavou (menovanie GP nevynímajúc) právo zvážiť, či kandidáta do príslušnej funkcie vymenuje alebo nie. Pri výkone tohto práva je však viazaný povinnosťou zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Aj preto musí o návrhu na menovanie do ústavnej funkcie rozhodnúť v primeranej dobe a svoju úvahu o prípadnom nevymenovaní riadne („nesvojvoľne“) odôvodniť.

Ústavný súd konkretizoval „výkladovým uznesením“ (PL. ÚS 4/2012) tento priestor jeho úvahy práve v zmysle záväzkov prezidenta. V duchu povinnosti vychádzať pri vybavovaní návrhov na vymenovanie z nutnosti zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov. Vymedzil preto okrem absencie zákonných predpokladov na vymenovanie ďalšie dve skupiny dôvodov, kvôli ktorým prezident môže kandidáta na GP nevymenovať. Sú to práve dôvody, úzko späté s „fungovaním“ prezidenta ako inštitucionálnej poistky. Zároveň dôvody, ktorých danosť je nezlučiteľná so základnou dôverou, ktorou musí kandidát disponovať v očiach toho, kto má právo rozhodnúť o jeho vymenovaní.

Ak prezident koná vo veci takéhoto návrhu politicky nevhodne (to je vecou posúdenia voličov, verejnej mienky, politických síl) alebo spoločensky či ľudsky nevhodne (to je otázkou morálky), je správne, ak za takéto konanie ponesie v rámci politickej či morálnej zodpovednosti príslušné sankcie. Napr. verejne vyslovené mravné opovrhnutie. Stále však môže konať právne súladne. Ak by totiž mala byť každá modalita jeho správania regulovaná záväznými pravidlami ústavného práva, nebol by priestor trebárs pre ústavné zvyklosti a prezident by sa stal ešte skôr, ako by si to zapríčinil vlastným konaním sám, gašparkom na šnúrke zbytočne podrobnej ústavy.

Neviem kde hľadá oporu názor, že ústavný súd rozhodnutím o výklade vo veci menovanie GP rozviazal prezidentovi ruky, nebodaj v rozpore s ústavou a tým sa dokonca odchýlil od Tvaroškovho prípadu (viď ďalej)!

Myslím, že takto podávaný rozpor je umelý. Zároveň tí, čo hľadajú v predmetnom rozhodnutí napr. zmenu dovtedajšej rozhodovacej praxe, zjavne nečítali napr. disent Lubyho a Orosza. Môžeme sa síce prieť o formulácie vo výkladovej vete väčšiny pléna (čo robia disentujúci sudcovia), ale podstata problému sa nemení.

T.j. A/ či je prezident len ceremoniár nanajvýš overujúci zákonné podmienky vymenovania do funkcie alebo B/ sa môže návrhu v odôvodnených, hoci ústavou a zákonom výslovne nepomenovaných dôvodoch vzoprieť a má teda ohľadom návrhu na vymenovanie GP (hoci limitované) diskrečné právo. Odpoveď väčšiny pléna ako aj Lubyho a Orosza je že B/

„Tvaroškov prípad (PL. ÚS 14/06, 23. 9.2009) bol iný, a o žiadnom odklone rozhodovacej praxe ÚS SR nemožno hovoriť, čo uznali aj disentujúci sudcovia Luby s Oroszom:

„ … väčšina pléna ústavného súdu … formulovala záver, že prezident môže nevymenovať kandidáta nielen preto, že „nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie“, ale aj z ďalších tam uvedených dôvodov. Proti tomuto záveru … nemáme zásadnejšie výhrady, keďže vychádza z právnych názorov naznačených už v doterajšej judikatúre ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazujeme najmä na … sp. zn. PL. ÚS 14/06 /pozn. J.D.: t.j. na Tvaroškovu kauzu/ …“ Naše výhrady …smerujú proti ústavným limitom diskrécie, teda rozsahu (miere) uváženia, ktorý väčšina pléna ústavného súdu prezidentovi svojím výkladom „poskytla“ [1] ).

Aj tento disent neodmietol diskréciu ako takú, chcel len ústavné limity uváženia prezidenta prísnejšie sformulovať:

„Sumarizujúc právne východiská, závery a skutočnosti uvedené v tomto odlišnom stanovisku považujeme za potrebné konštatovať, že tieto nie sú v zásadnom rozpore s právnymi východiskami a závermi obsiahnutými v namietanom uznesení…. Naše výhrady sme formulovali so zámerom „dotvoriť“ závery väčšiny pléna ústavného súdu o rigoróznejšie požiadavky na výkon právomoci prezidenta …“

Personalizácia debaty o Čentéšovi

Debata o Čentéšovi a GP sa zbytočne personalizuje. Urobíme kvôli Gašparovičovým zlyhaniam gašparov z jeho nasledovníkov? V tom smere je nepoctivá aj časť diskusie o kandidátoch v nastávajúcich prezidentských voľbách. Čaká sa od nich neviemaký politický výkon, pomaly zasahujúci do vládnej moci, avšak štandardné menovacie kompetencie sa diskusiou v kauze Čentéš posúvajú do ceremoniálnej roviny.

Áno, rozhodnutie Gašparoviča v kauze Čentéš je zlé a to aj v kontexte výkladového uznesenia ÚS SR. Nevadí, že odôvodnenie je subjektívne, ale že je nedostatočné a nelogické.

Podstatné je však to – aspoň v rovine riešenia kauzy Čentéš a voľby nového GP – čo reálne môže vzhľadom na tento fakt Čentéš dosiahnuť a do akej miery jeho prípadné práva blokujú voľbu nového GP, ak má byť takáto voľba ústavne konformná. A samozrejme, je mimoprávnou otázkou, či je správny boj Čentéša o funkciu a správne rozhodnutie Smeru pristúpiť k voľbe Čentéša skôr.

Čentéš nemá právny nárok

Čentéš nemá právny nárok, aby bol vymenovaný do funkcie GP, aj keď ho navrhla NR SR a aj keď spĺňa zákonné podmienky na vymenovanie. V opačnom prípade by nemohol mať v otázke jeho voľby prezident diskrečné právo, ktoré mu potvrdil ústavný súd všeobecne záväzným výkladom.

Prezident má „iba“ povinnosť v „konaní o návrhu na vymenovanie kandidáta NR SR za GP“ pristupovať k dôvodom pre nevymenovanie kandidáta tak, že vo svojom rozhodnutí o nevymenovaní kandidáta za GP riadne odôvodní, v čom tie dôvody videl. Avšak posúdenie toho, či nastali, je vo veľkej miere na jeho subjektívnom zvážení, nepreskúmateľnom v konaní o ústavnej sťažnosti Čentéša.

Vysvetlím na príklade. V správnom súdnictve je preskúmavaná pokuta, uložená v rozmedzí 0 – X eur. Správny orgán sa rozhodol uložiť ju vo výške 2/3 X. Ak presvedčivo zdôvodní, prečo delikt pokladá za tak závažný, aby uložil takúto pokutu, a to podľa jednotlivých zákonných kritérií ako závažnosť, miera zavinenia a povaha zistených nedostatkov a ak uložená výška pokuty zásadne nevybočuje z doterajšej praxe, samotné stanovenie výšky sankcie bude súdom nepreskúmateľné.

Ak nemá Čentéš právny nárok na vymenovanie do funkcie GP, čoho sa môže domáhať? Pripusťme, že má aspoň ústavné právo na právnu ochranu „v konaní o návrhu NR SR na jeho menovanie“. Potom by mohlo byť rozhodnutie prezidenta o jeho nevymenovaní zrušené z dôvodu, že prezident rozhodnutie odôvodnil nesprávne a svojvoľne. Že sa netrafil do širokej misy jeho diskrécie. A tak to asi aj dopadne (môj názor je ale iný, viď ďalej).

Ústavný súd by tým vytvoril situáciu, keď by prezident musel opätovne posúdiť návrh NR SR. A ten by zrejme opäť odmietol, len by si lepšie splnil úlohu odmietnutie vysvetliť. ÚS SR však podľa mňa nemôže nútiť prezidenta Čentéša vymenovať proti svojej vôli. Určite nie priamo (uložením takej povinnosti) a podľa mňa ani nepriamo (odôvodneniami rozhodnutí o Čentéšových sťažnostiach).

Dám teraz nabok ďalšie prípadne tvrdené práva Čentéša v konaní pred ÚS SR, podľa mňa sú nevýznamné; napr. právo na prístup k verejným funkciám za rovnakých podmienok je hlavne o nediskriminácii a nie o prístupe k funkciám

Čentéš nemá ani ústavné právo na právnu ochranu

Podľa mňa však Čentéš nemá ani samotné ústavné právo na právnu ochranu pri posudzovaní návrhu NR SR prezidentom. Prezident totiž nerozhoduje o jeho ústavných právach (s výnimkou, ak by bola aktuálnou otázka jeho diskriminácie pri prístupe k funkcii). Čiže hoci sa predmet „konania“ o návrhu NR SR týka Čentéša, nerozhoduje sa v ňom o jeho právach a preto Čentéšovi chýba vecná legitimácia na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podstatou sporu o vymenovanie Čentéša je totiž to, či má NR SR právo, aby sa jej návrhom prezident zaoberal a o ňom aj kladne rozhodol. Je to spor Národnej rady a prezidenta; Čentéš na ňom právne nemá účasť (nemá právo na prístup k funkcii „ako také“, ani právo na konkrétne rozhodnutie o návrhu NR SR zo strany prezidenta). A tento spor v rovine výkladu už vyriešil ústavný súd. Keďže následne prezident rozhodol, že Čentéša nevymenuje, bolo vecou rozhodnutia NR SR, či z dôvodu nespokojnosti s takým riešením voči prezidentovi právne zakročí (podaním obžaloby pre úmyselné porušenie ústavy) alebo naopak bude toto rozhodnutie rešpektovať a od návrhu na kandidatúru Čentéša upustí.

Preto ak sa NR SR rozhodne, že bude akceptovať postoj prezidenta, potom bez ohľadu na to, či je alebo nie je právne správny, v „konaní pred prezidentom“ odpadne jeho základný predpoklad – návrh. Národná rada nie je viazaná (ani voči Čentéšovi) svojim návrhom na vymenovanie GP; ak teda uznesenie o Čentéšovej kandidatúre zruší, už nemusí ani čakať na rozhodnutie ústavného súdu o Čentéšovej sťažnosti. Ibaže by ústavný súd na návrh Čentéša rozhodol o predbežnom opatrení vo vzťahu k národnej rade, aby nevolila ďalšieho kandidáta na GP.

Možnosti Čentéša – už len obštrukcie

Nech je to akokoľvek, dnes sú možnosti Čentéša už len o obštrukciách. Ak sa prezident rozhodne, že GP nebude, tak sa ním Čentéš nestane a ústavný súd prezidenta nemôže nútiť, aby postupoval opačne.

Potom je však celý postup Čentéša len o osobnej satisfakcii a nie o boji za jeho vymenovanie! A tu vyvstáva otázka, či to stojí za to, keďže Generálna prokuratúra legitímneho šéfa potrebuje ako soľ. V tomto ohľade súhlasím s prokurátorom Hrivnákom [2], ktorý kritizuje prezidentove dôvody Čentéša nevymenovať, ale súčasne hovorí „presadzovať sa nasilu, hoci aj v akomsi práve, nemá význam“. Vážený kandidát, ktorý vedie tvrdohlavo boj bez ohľadu na následky, sa stáva trucovitým dieťaťom. Verejné funkcie neboli ustanovené ako predmet práva na ich zaujatie občanmi, ale na to, aby ich nositelia občanom slúžili. Ťažko sa vzdáva boj s banditmi, ale vzhľadom na dôsledky pre spoločnosť toto už nie je len otázkou jeho cti.

Možno by mal preto Čentéš skôr pomôcť tým, ktorí predstavujú rozumnú kompromisnú alternatívu na funkciu GP. Kompromisnú, nie kompromisnícku. O kandidátovi na GP, ktorý nahradí 1. námestníka Tichého, bude totiž rozhodovať tento parlament. Alebo budú pokračovať spory a GP nebudeme mať.

Úplne mimo misy sú Čentéšove vyhlásenia, ako sa obráti v prípade neúspechu ústavnej sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva. Podľa jeho vyjadrení tým porušeným právom, chráneným Dohovorom, má byť právo na súdnu ochranu (zrejme pred ústavným súdom). Problém je, že čl. 6 Dohovoru takéto právo nechráni. Muselo by ísť o konanie vo veci jeho „o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“. T.j. civilnoprávny spor alebo konanie o uloženie sankcie, nie spor o prístup k verejnej funkcii. Čentéš by sa nemal takto zosmiešňovať, na čele GP by totiž nereprezentoval len trestný úsek.

Kto sú aktéri ?

pár poznámok k hrdinom kauzy Čentéš:

.

Ivan Gašparovič

– Gašparovič – pred 3 rokmi som sa od klienta dozvedel o prípade jedného zastreleného poľovníka. Vec mi podal zhruba tak, ako ju pred polrokom vytiahli na povrch slovenské médiá.  Svedectvo bolo pre mňa závažné (hoci netvrdím, že hodnoverné), keďže výrok bol prednesený na otvorenom fóre, kde človek vo významnej funkcii musí vážiť slová. Keď som následne právne riešil nejaké poľovnícke záležitosti, jeden poľovník mi povedal tú istú verziu a niečo pridal. Napriek tomu, ja vôbec netvrdím, že je to tak, to sa ani neodvážim. Tvrdím však iné: je fakt, že tieto reči kolovali medzi ľuďmi vo vysokých štátnych funkciách už dávnejšie (stadiaľ to mám), o tom som presvedčený. Keďže neboli zverejnené a rázne vyvrátené, ostalo zrejme pri šuškaní, čo človeka vo verejnej funkcii nerobí slobodným. A neslobodný človek následne robí neslobodné rozhodnutia. A to je problém.

Inak je sranda, že celú kauzu vytiahli noviny, až keď Gašpi odmietol vymenovať Čentéša. Ja som nemal dôkazy ani indície, iba svedectvo osoby, ktorá pritom nebola a musel som to brať len ako nepotvrdenú klebetu. Novinári však odrazu vysypali kopec detailov, skadiaľ sa ich tak rýchlo dozvedeli?

– Gašparovič II – ďalej som mal pred pár rokmi pomerne podrobné informácie o zlodejinách, ktoré mal mať na svedomí Gašparovičov klan. Toto už neboli klebety ale zmluvy, čísla. Riešili to cez bieleho koňa. Viem o tom od toho, kto pomáhal poškodenému. Vytrhli im časť sústa, ale všetko sa nedalo.

– Gašparovič III – ten človek sotil na hokeji do Radičovej a neospravedlnil sa. Vtedy pre mňa skončil úplne.

Vzhľadom na uvedené, hovorím, Gašpi nie je Čentéšovi hodný topánky zaviazať. To ale nekvalifikuje Čentéša na post GP.

.

Jozef Čentéš

– Čentéš – je to trestňák odborník, neviem však, či rozumie manažmentu prokuratúry. Bojím sa, či za ním nebude tiež nejaká klika. Takí, ktorí si ho len vycapia na štandardu. Pamätám si mocných námestníkov z minulosti, napr. Lauka, keď mi do civilných vecí účelovo vstupovala generálna prokuratúra (to bolo pred 12 rokmi). Pánom GP je ten, kto ju skutočne vedie, a k tomu nestačí len funkcia, ale aj gule a vplyv v jej štruktúrach.

V súvislosti s jeho voľbou zaznieva otázka, že napr. aké sú Čižnárove postoje. Mňa by zaujímalo, aké sú Čentéšove. Komentoval Čentéš tie kauzy, ktoré spomína Fila? Nekomentoval. Profesionálne by sa totiž znemožnil. Fila preto zavádza. To si ale (anti)súmračníci akosi neuvedomujú. A postoje o formovaní GP potom, ako sa ujme funkcie? Asi som si neurobil riadny monitoring, ale o ničom, čo by povedal Čentéš,neviem. Aký je jeho program? Mohol by zverejniť prezentáciu na výbore NR SR.

Takže, finito: o týchto 2 kandidátoch viem akurát: že Čentéš je odborník a Čižnár šéfovský typ. Treba aj jedno aj druhé. A GP treba aj štrukturálnu zmenu, moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Prečo vôbec volíme ďalšieho monokratického despotu? GP potrebuje človeka zvonku a viac kontroly. Viem, že je to vec diskusie, ktorá u nás dlho trvá, ale tá sa nezačne, pokiaľ sa funkcie GP neujme niekto, kto má mravný kredit, je uznávaným odborníkom, má manažérske schopnosti a nie je súčasťou mocenských hier na GP. Ideálne človek zvonku. A určite nie Lipšicovu priamu voľbu, to bude despota ešte mocnejší.

.

[1] http://portal.concourt.sk
[2]http://www.tyzden.sk/nazivo-doma/centes-by-to-mal-vzdat-2.html