Kauza 2Č verzus prezident – Treba rozlišovať

Veci podobné a odlišné často delí tenká čiara. To je potom živná pôda pre všelijakých mazaných slovných ekvilibristov. Ktorí to čo chcú, zdôraznia, a čo nechcú, zamlčia. (Hoci som si vedomý, že aj mne sa možno ujde takejto kritiky, lebo právo zase nie je exaktná veda. Pokúsim sa však dať pre takúto kritiku čo najmenej dôvodov.)

Takže k veci:

Ak by Trnka so sťažnosťou na ÚS SR uspel, bol by zvoleným kandidátom NR SR na GP on. Platne zvoleným v čase, keď NR SR volila Čentéša. NR SR by potom ale nemohla Čentéša platne zvoliť, ak zvolila predtým Trnku a toto uznesenie medzitým nezrušila. Trnku nemohol odmietnuť ani prezident, aby si – obrazne – vyčistil stôl, keďže NR SR návrh na jeho vymenovanie prezidentovi nepredložila (lebo nesúhlasila s tým, že by ho za kandidáta na GP vôbec zvolila). A v konaní o návrhu na vymenovanie Čentéša prezident musel posudzovať aj samotnú platnosť uznesenia národnej rady o jeho kandidatúre.

Čiže národnou radou nemohli byť platne zvolení dvaja kandidáti na GP, ktorých kandidatúra mala v tom istom okamihu súčasne trvať. A voľba Čentéša národnou radou by v prípade platnosti voľby Trnku bola neplatná. Preto musel prezident čakať na výsledok konania o Trnkovej sťažnosti. Nie je to len argument prezidenta, akceptoval to aj ústavný súd v odôvodnení jedného z rozhodnutí v tejto kauze.

 Čentéš právne ako kandidát skončil

Tým, že prezident nevymenoval Čentéša za kandidáta, Čentéš právne ako kandidát skončil. Rozhodnutie prezidenta, aj keď môže byť nesprávne, je platné a kým nebude zrušené, požíva prezumpciu správnosti (ústavnosti). Takže národná rada Čižnára kandidovať mohla. Veď v okamihu, keď tak urobila, neexistoval žiaden iný ňou zvolený kandidát do tejto funkcie, lebo jej predchádzajúci návrh na vymenovanie Čentéša bol právoplatne zamietnutý.

S tým nepolemizujú ani právni priaznivci Čentéša, len dodávajú, že rozhodnutím ústavného súdu o zrušení prezidentovho rozhodnutia sa Čentéš stane opätovne kandidátom. A že to môže následne vyvolať kontroverzie okolo legitimity voľby Čižnára.

Súhlasím s tým, že voľba Čižnára je kontroverzná, ale z iných dôvodov, ako právni priaznivci Čentéša. Kontroverznou ju urobil sám politický život, mediálny virvar okolo nej a frustrácia spoločnosti, resp. jej časti v spojitosti s ňou. Podľa mňa však Čentéš môže byť nanajvýš morálny víťaz tohto sporu (túto rovinu sporu tu ale vôbec nehodnotím). A Čižnár, ak prezident nemal a ani nebude mať naporúdzi legitímny dôvod na odmietnutie Čentéša, by sa mohol morálne zaviazať, že po rozhodnutí ÚS SR, ktoré by vyznelo v prospech Čentéša, odstúpi (v zhode stým, čo som už uviedol, sa však nevyjadrujem k tomu, či by sa aj mal).

Lenže v prípade, ak bude Čižnár vymenovaný do funkcie GP skôr, ako Čentéš uspeje na ÚS SR, vznikne ďalší právny problém pre Čentéša. Aj keby ÚS SR rozhodnutie prezidenta o odmietnutí Čentéša následne zrušil, podľa mňa sa už Čentéšova kandidatúra vzhľadom na Čižnárove vymenovanie za GP neobnoví. Niet sa totiž o aký post zo strany Čentéša uchádzať, je obsadený. T.j. ani prezident už nebude postavený pred otázku, ako odôvodní opätovné odmietnutie Čentéša, lebo nebude existovať návrh národnej rady na vymenovanie do funkcie, ktorá bola medzitým zaujatá iným kandidátom o túto funkciu.

 Národná rada SR Čentéša už nechce

Navyše NR SR voľbou Čižnára vyjadrila, že jej kandidátom je Čižnár a Čentéša nechce (a na rozdiel od kolízie Trnka – Čentéš jej v okamihu takéhoto rozhodnutia neprekážala kandidatúra Čentéša, keďže v momente tejto voľby takáto kandidatúra už netrvala). Možno si o tom myslieť čokoľvek, ale je to jednoducho jej politické rozhodnutie, na ktoré má NR SR ako reprezentant suverenity ľudu právo [nikto nemá nárok stať sa ani ostať (!!!) kandidátom NR SR na GP]. V tom je postavenie NR SR oproti prezidentovi odlišné. Prezident totiž nemôže odmietnuť kandidáta NR SR z akéhokoľvek dôvodu. To si voči parlamentu nemôže dovoliť, lebo parlament má mandát od občanov (a ústavný súd to výkladom potvrdil). Ale parlament – práve preto, že má mandát od občanov – má právo si vybrať za kandidáta na GP, koho len chce.

Národná rada si najprv vybrala Čentéša a keď ho prezident odmietol, sama sa autonómne rozhodla, že to nepokladá za úmyselné porušenie ústavy (vzhľadom na prípadný rozpor prezidentovho rozhodnutia s podaným výkladom jeho kompetencií zo strany ústavného súdu). A teda nepodá preto na prezidenta obžalobu, ani nebude čakať na rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti Čentéša a tiež ani nebude Čentéša opätovne kandidovať (čo tiež mohla). Ale zvolí za nového kandidáta Čižnára. Keďže predbežné opatrenie vo chvíli voľby kandidáta Čižnára ústavným súdom nariadené nebolo, bolo po právnej stránke všetko v poriadku a rozhodnutie národnej rady je zákonné aj ústavné.

Inou vecou bol prípad riaditeľa Sociálnej poisťovne, ktorý bol neplatne odvolaný vládou, t.j. zrušením rozhodnutia o jeho odvolaní ústavným súdom sa obnovila jeho funkcia a via facti zanikla funkcia medzitým vládou vymenovaného nového riaditeľa SP. V prípade GP je totiž proces kreovania funkcie dvojstupňový, pričom na rozdiel od Muňka, ktorý bol z funkcie, ktorú už zastával, nezákonne odvolaný, Čentéš nikdy nebol do funkcie GP vymenovaný, keďže bol iba kandidát. A navyše, ak mu aj niekedy vznikli nejaké „práva z kandidatúry“ (čo si však nemyslím; právo na prístup k funkcii ústava negarantuje inak ako v spojitosti s uplatnením princípu nediskriminácie, viď prípad Kohut – Harabin a Čentéš nemal byť vo vzťahu ku komu diskriminovaný, ako dopĺňam aj ďalej), nikdy nemal „právo byť kandidovaný“ (t.j. aby ho NR SR kandidovala, ak nechce). On možno (hoci s otáznikom, ktorý tu nie je priestor rozoberať) ) môže ísť do sporu s prezidentom, ale keď ho parlament nechce, ktorý ho ani chcieť nemusí, niet právneho základu pre spor s ním.

Kauza Trnka  a kauza Čentéš nie sú  porovnateľné

Čentéš sa dovoláva rovnakých podmienok v súvislosti s návrhom na vymenovanie Čižnára. Odlišnosť pravdepodobného postupu prezidenta v prípade Čižnára a v jeho prípade je však daná samotnou odlišnosťou ich prípadov. Prezident totiž v súvislosti s prípadom Trnku nevedel, či je uznesenie o voľbe Čentéša platné. T.j. či je vôbec Čentéš platným kandidátom. Prezident si nemôže vyberať kandidátov, je viazaný návrhom národnej rady, pochopiteľne iba tým, ktorý zodpovedá ústave a zákonom. Keďže túto predbežnú otázku, od ktorej závisela platnosť kandidatúry Čentéša, riešil v inom konaní ústavný súd, rozhodol sa prezident úplne legitímne na toto rozhodnutie počkať.

V Čižnárovom prípade však parlament žiada prezidenta vymenovať kandidáta, ktorému právne žiadny iný kandidát „nekonkuruje“. A tým vyjadril aj postoj ku kandidatúre Čentéša, ak by sa hypoteticky v budúcnosti mohla v dôsledku vyhoveniu jeho sťažnosti ústavným súdom obnoviť. Ten postoj je – nechcem Čentéša. Ak sa tak národná rada rozhodla, nemá čo prezident riešiť. Čižnárove vymenúvanie sa však nijako nedotýka skutočnosti, že ak prezident porušil práva kandidáta Čentéša na spravodlivý proces trápnym a právne neudržateľným odôvodnením jeho odmietnutia, má Čentéš právo na satisfakciu. Ale nemá právo na funkciu GP, pokiaľ ho v nej NR SR nechce.

A ešte k „nediskriminácii“ Čentéša: ak prezident odôvodnil odmietnutie Čižnára spôsobom, ktorý je protiústavný, to neznamená, že má Čentéš právo, aby rovnako protiprávne postupoval aj v prípade Čižnára.

Zároveň ani ústavný súd nemôže nepriamo svojim rozhodnutím aktivisticky národnej rade vnucovať, koho si má za kandidáta GP vybrať, keď medzitým jasne rozhodnutím o Čižnárovi prejavila svoju vôľu.

Malé možnosti Čentéša

Keby som však bol Čentéšov právnik, poradil by som mu, aby napadol rozhodnutie o voľbe Čižnára, čím by mohol získať aspoň pozične priestor, ak by sa prezident medzitým s vymenovaním Čižnára nepoponáhľal. Ak by totiž motyka vystrelila, príslušný senát by možno nepriamo uložil prezidentovi Čižnára nevymenovať, ak by takúto sťažnosť prijal na ďalšie konanie (dočasným opatrením o odložením vykonateľnosti uznesenia NR SR o kandidatúre Čižnára).

Hoci pravdu povediac, nevidím veľmi iný význam tejto sťažnosti ako takticko-pozičný. Ale vzhľadom na kolísavú judikatúru ústavného súdu v iných prípadoch – ak má chuť Čentéš bojovať – tu je priestor. Inak sa už totiž k funkcii GP „právnymi prostriedkami“ nedostane.

I keď viem, že námietky predpojatosti a Bangalór by sa aj pri takejto sťažnosti mohli prudko zraziť. Ale bola by to nová kauza, nový senát, nový účastník (národná rada, nie prezident). A aj proces na ústavnom súde niekedy prináša prekvapenia.

Záverom trochu neprávnicky: médiá, ktoré konflikt 2Č v poslednej dobe hodne živí, by sa mali venovať viacej rozdielom medzi Čentéšom a Čižnárom ako prokurátormi a nie blúzneniu o ohrozovaní právneho štátu. Verejnosť zaujíma viac ako „právna bitka“ to, kto je kvalitnejší kandidát. A keby okrem klebiet o nich prinášali za posledné mesiace viac naozaj relevantných informácií, možno by sme dnes vedeli o niektorom z „kandidátov“ veci, pre ktoré by sa už ďalej neodvážil kandidovať.