Kat Slovenska, Róbert Fico, bude obedovať s obeťami.

Na ponurej Hrubej čiare vešali ľudia sami seba.

Nebolo to od prvej chvíle. Driemala v hmle zákutí duší novodobých červenolícich Fouchéovcov. V tej chvíli ešte potrebovala historický ventil s ľudskou podobou nahnanou na námestia.

Syčanie, zdanie sily davu i pary, ktorá sa rozplýva skôr, ako čas potrebný na mrknutie okom, bol tou kulisou, kde sa chvíľu dalo vysmiať vlastným tragédiám. Do čistoty ošiaľu ľudí, o ktorom „porazení“ vedeli svoje. Nestál ani za vystrelený náboj. Intrigy málokedy potrebujú krv na dlažbe, ktorá ani časom neuschne.

Triumf nad ideou slobody, kde obratnosť systému padajúcej novembrovej moci mala zvládnuť génia ulice, potreboval jediné. Premýšľajúcu trpezlivosť.

„Vo väzniciach je dosť miesta pre všetkých, čo zneužívali svoje postavenie“.

Zakikiríkal prvý komunista hneď z jari po Novembri, aby na námestí verejne „popravil“ symbol Novembra. Jána Budaja. Bola to zvláštna kalkulácia, kde nedošlo k omylu v počte komunistov a štatistiky prázdnych miest vo väzniciach.

Jednoducho, zapol brúsku a dokonale obrúsil citlivosť spoločnosti. Na jediného nepriateľa. Na komunistov, na eštebákov, na ľudových milicionárov, na všetkých, ktorí zanechali po sebe štyridsaťročnú krv.

Najenergickejšia osobnosť novembrových dní , spoločenstvo ľudí , s rovnakou historickou skúsenosťou rozhodujúcich okamihov, ochromila vlastného Ducha a zmocnila sa ho nerozhodnosť. Až neskôr, keď už o „nič“ nešlo, dostala informácie o obchode, kde oni , ľudia a ich túžba po slobode ,boli zobchodované. Diktátori minulosti poznali analógiu dejín i ten povestný bod, kedy sa odvaha  u „demokratov“ budúcnosti vytráca.

Až tu sa narodil okamih, kedy chaos bolo možné usporiadať do budúcej podoby.

Hrubá čiara bola nakreslená a ilúzia sa menila na poznanie, že nič netreba oddeľovať.  Implantáty nemorálnosti s presnosťou ruky mäsiara odstránili Desatoro. Krivým chrbticiam boli prispôsobené chrbtice spoločnosti a prvý krok k pokroku, nespokojnosť, boli jednotlivcom i národu nahradené ilúziou, že moc sa im vrátila.

Túžba i odhodlanie, ba i nevyhnutnosť vyrovnania sa so svojou tragickou prednovembrovou minulosťou, bola uzavretá do hlbočín Sitnianskych vrchov.

Katov nemáme a voľných miest je viac, ako adeptov. Rozdával istoty času prvý komunista s ponovembrovou mocou.

Na ponurej Hrubej čiare vešali ľudia sami seba, svoj Život.

„Pred vaším zrakom som ho stvoril“.

Zakikiríkal ten istý komunista pred pár mesiacmi, aby uzavrel kruh maľovaný v prvej jari po Novembri.

Zločiny jeho doby, kedy sa zabíjalo za bieleho dňa , vystriedalo rabovanie spoločnosti vo dne v noci, aby obrúsením znecitlivená spoločnosť počula iba to, čo chce počuť.

O Istotách budúcnosti.

Dnes bude kat Slovenska obedovať so svojimi obeťami.

Študentmi. Inými, akými boli tí z Novembra ´89.

Kedysi kat Hance z bretónskeho Brestu, ktorý 11. Decembra 1794 popravil 26 odsúdených, aby ich hlavy precízne vyrovnal do radu na konci popraviska.

Dnes, po 219 rokoch, poukladá Róbert Fico svojich 26 hláv k obedu a bude hovoriť o slobode.

Taký prastarý žart s odsúdenými.

Pred popravou vždy dostali dobré najesť.