K právu na ľudské šťastie

O šťastí sa dá snívať, tárať, hľadať ho, filozofovať on ňom, mať ho, hoc aj z pekla, ale byť šťastný – je stav pokoja a vyrovnanosti mysle, srdca a duše.
Šťastie je chémiou vnútornej a vonkajšej rovnováhy človeka so sebou samým a svetom. Ak kto chce (maximalizmus) so svetovým, kozmickým univerzom.
Právo na šťastie neexistuje. Nepozná ho Listina základných práv a slobôd, nenachádza sa expilicitne ani v Európskom dohovore o ľudských právach.
Komplexnú definíciu pojmu šťastie zrejme nenájdete ani v citátoch a výrokoch slávnych ľudí…

Šťastie možno-nemožno naordinovať, kúpiť v lekárni, prikázať politicky ani zákonom. Nezaručí ho žiadny ľudsko-právny dokument ani žiadna ústava.

Šťastie je (trocha teórie nikoho nezabije): jazykovým vyjadrením, slovom, pojmom, znakom lexémou (nositeľom slovného vecného významu) nehmotné nepredmetné substantívum, zmyslami vnímateľné len ako pocit, krátkodobý alebo trvalý emočný, citový stav, jeho reflexia a prežívanie.
Poznámka: v oblasti najnovších výskumov teologických vied a kresťanskej psychológie patrí k zoznamu  tzv. spirituálií v rámci výskumov spirituality (duchovnosti a preduchovnenosti, zduchovnenia).

Jedinec odtrhnutý od sveta, ľudského osvetia, psychicky, osobnostne narušený alebo chorý, trebárs oligofrenik pozná len osobné uspokojenie, telesnú bolesť a nedostatok ale nie jeho hlbšie, nadstavbové, sociálne prežívanie vo vzťahu k sebe a druhým (podľa miery blízkosti a osobného pomeru a vzťahu k nim).
Pomôžme si definíciou emócií a citov (afektov) Suzanne Langer (americkej psychologičky):
1. Emócie (afekty) alebo city, vznikajú (paradox!): ak sú isté potreby, vyžadujúce odozvu a naplnenie uspokojené s oneskorením alebo vôbec.
2. Emócie a city nie sú samé o sebe príjemné alebo nepríjemné, príjemnými alebo nepríjemnými sú len spôsoby ich prežívania, vnímania a príjmu (recepcia, apercepcia, reflexia, responzia).

Za pocit šťastia je zodpovedné chvostnané jadro (caudate nucleus) a ventral tegmental area a ich vzájomná komunikácia (aktivácia alebo tlmenie) prostredníctvom chémie (neurotransmiterov – prenášačov elektrochemických signálov príslušnými enzýmmi).
Škála emóciií a citov je vertikálna: od najnižších pudov, emócií a citov k vyšším a najvyšším citom, s ktorými disponuje výlučne ľudská bytosť…

Signály vnímania pocitu spokojnosti, šťastia alebo ich opaku, do centrálnej časti mozgu prichádzajú zberačmi od čelného, spánkových a temenného laloku (zodpovedných za komplexné myslenie, reč, pamäť, cítenie, prežívanie našich vnútorných stavov) tu a teraz, ale aj predtým a potom.
K poznámke vyššie: centrá spirituality boli zistené trebárs v spánkových lalokoch…

Stav vnútorného prostredia snímajú rôzne skupiny interoceptorov, ktoré príslušná časť mozgu spracúva a vyhodnocuje. Pociťujeme a prežívame bolesť, radosť, smútok, hlad, smäd, vnútorné teplo, chlad, napätie, uvoľnenie, prázdnotu, náklonnosť, záujem, trýzeň svedomia, ľahostajnosť, zamilovanosť, túžbu a vzrušenie, uspokojenie, spokojnosť, lásku alebo aj šťastie… (zväčša nepredmetné substantíva: nehmotné podstatné mená, nehmotné substancie)

Asi tak…

Kdesi som zaregistroval mediálnu otázku (adresovanú mládeži – zo vzorky): „Zaregistrovali ste už niekedy osobný pocit šťastia?“ Jedna odpoveď: „Áno. Vždy, keď som si „šľahol“.
No, i tak še da.

Malé zamyslenie, len-tak, odboku a popri inom, hľadaním a cestou-necestou, v opore o Bertrand Russell: Väčšina ľudí, než by začala samostatne a kriticky premýšľať, a zniesla sprievodnú bolesť a v krajných, vypätých prípadoch a situáciách utrpenie (!) alebo tvorivú trýzeň, radšej umrie v hojnosti a v truhle (rakva) konzumnej spoločnosti: tá posilňuje telo a zabíja dušu a ducha…
So šancou na osobnú spokojnosť a vlastné uspokojenie.
Bez šance na reálne šťastie.