K fenoménu siedmej veľmoci

Nie kto ale o čom píše. Toľko na margo Smatanovho a Raráškovho zoznamu, deleniu médií podľa ich dôveryhodnosti, k nálepkovaniu a následnému deleniu spoločnosti hádžuc vybrané médiá do dvoch vriec…
Už starý Pichanda (Tisícročná včela): „Pravda je kdesi uprostred“.
Dá sa konštatovať nárast babylonského informačného zmätku, nad ktorým sa vznášajú samé seba deklarujúc ako „verejnoprávne“ a „mienkotvorné“ médiá (denníky, týždenníky, rozhlas a televízia).
Ale – aj tá „najčistejšia“ správa môže byť zákerná už titulkou a jej tvorivo-kreatívnym významom (sémantika) ako upútavka k textu pod ňou. Má komerčný aspekt a už sama o sebe môže byť manipulatívna (mnohým čitateľom stačia len titulky a vo veci majú „jasno“).
Denníky poskytujú správy a komentáre. Obe žurnalistické kategórie sú dotknuté a poznačené  subjektívnym aspektom (ľudský faktor) ich tvorcu a kreátora (osobný vzťah žurnalistu k predmetu správy – ideologické, politické presvedčenie a svetonázor).
Už správy bývajú manipulatívne (v rozpore s objektivitou a komplexicitou popisu udalosti). Komentáre k správam ponúkajú barličky ako „dobre mienené návody na použitie – „manuály“.
Mediálne prostredie hustne najmä zásluhou webu v konfrontácii s printovými médiami, ktoré strácajú dominanciu na informačnom trhu v dôsledku rozmachu informačných technológií  a elektronických médií… záujem o printové médiá pozvoľne slabne saturáciou domácností internetom…
Počnúc druhou polovicou dvadsiateho storočia sa pravda pluralitne „ohýba“, spracúva a generuje z čriepkov proto informácií pod vplyvom číchsi záujmov a záujmových skupín (ideológia a politika) v štátnom, európskom a globálnom geopolitickom priestore a rozmere.
Informačný Babylon hustne.  Žijeme v časoch informačnej vojny médií, jednotlivcov, záujmových skupín, ideológií a politík.
Pokúsme sa o reflexiu a sebareflexiu vo vzťahu k mediálnej a medzimediálnej manipulácii samostatným aktívnym hodnotiacim a kritickým myslením a odstupom voči tomu, čo nám predkladajú naše mienkotvorné denníky (Pravda, Sme a N ) nie iba jednoduchým príjmom a zvnútorňovaním toho, čo nám v ponuke podsúvajú ako „objektívny, nezávislý, neskreslený  a pravdivý obraz spoločnosti“.
Riešenie (v skratke) – hodnotiaca reflexia triády expedient-kód-recipient (médium-správa-príjemca).
Záver – Slovensko potrebuje celkovú obrodu myslenia, v nastávajúcich časoch nezradiť samé seba, svoju dedičnú postať a neuhnúť zo svojho miesta (geopolitická poloha) ani na východ či západ – ale v zemepisnom srdci Európy (Krahule).
Politicky pasívny občan (ľahostajný ignorant), prvoplánový volič alebo nevolič (totálny odmietač) je dobrovoľným príjemcom a poslušnou výkonnou ovcou aj jemu a práve jemu škodiacich politických rozhodnutí… potom sa spravidla realizuje na fejzbúku…
Treba počúvať a čítať aj týchto ľudí, ktorých sme korporátne odmietli v úplne inom politickom prostredí a za úplne iných okolností (excesy Jána Slotu a SNS v časoch „maďarskej karty“).
Po piatich rokoch (dátum tohto textu) je všetko inak a Vyšehradská štvorka čelí spoločným problémom…
http://archiv.extraplus.sk/1305/siedma-velmoc

P.S. Nevravím nič, ale (aj a nielen) na moje slová dôjde…

Predsalen – nenechajme sa citovo vydierať požiadavkami na falošnú solidaritu voči utečencom z tretích krajín…
Slovensko nenesie žiadnu vecnú, mravnú, morálnu ani politickú zodpovednosť za to, čo vedome a úmyselne spôsobili európski a transatlantickí západniari…
Slovensko nikoho neutláčalo, nevykorisťovalo ani nekolonizovalo. Slováci za I. republiky odchádzali za more hľadať prácu a živobytie, budovali Ameriku a vracali sa alebo zárobok posielali domov, svojim rodinám.
Vždy a všade boli kultúrne kompatibilní a prispôsobiví právnemu poriadku a kultúrnym zvyklostiam hostiteľského štátu a krajiny.
Platí to aj v čase slobody pohybu osôb, tovarov a služieb pre EÚ dnes, schengenský priestor i mimo neho – za veľkou mlákou…
Slovensko má dostatok vlastnej pracovnej sily. Demografický úpadok má riešiť vhodnými, rodinu a pôrodnosť posilňujúcimi politikami. Nepotrebuje „solidárnu“ výpomoc z tretích krajín… nepotrebuje ani kultúrne obohatenie.
Ako chceme riešiť cudzích utečencov porovnateľných mentálnych kvalít, ak nie sme schopní riešiť vlastných Rómov..?
Pozorne zvažujme, čo si necháme tlačiť do našich hláv ako akúkoľvek a akémukoľvek záujmu a „bohu“ milú – len tú „jedinú správnu pravdu“.
Poznámky – TA3 sa v Téme dňa (Bielik) pokúša o akúsi „interaktivitu“ pochybným čítaním diváckych otázok z papiera…
RTVS a O päť minút12 – beztrestne a bezkontaktne tam tárajú stále tí istí… Moderátorom Sobotných dialógov je spravidla Róbert Fico. Naša „verejnoprávna“ s koncesionárskou verejnosťou a vlastnými koncesionármi nekomunikuje množstvo pre ňu a koncesionára „tabu“ tém…
Vôbec neinformuje o „domnelej či reálnej“ situácii a „pokroku“ v oblasti úžasného multikulturalizmu na západe a severozápade EÚ vo vzťahu k medzi rasovému, medzi etnickému násiliu páchanému prisťahovalcami vo vnútri „ich komunít“ ako aj a najmä voči autochtónnemu (domorodému, pôvodnému) obyvateľstvu… zavádza a klame v kvótach a počtoch… a efekte…
…nuž, tak si tieto informácie „preberáme“ z našich a zahraničných webov a sociálnych sietí…
A tak RTVS a printové „mienkotvorné“ („všetky ostatné tiež slobodné a nezávislé“) médiá postupne strácajú autoritu, vážnosť a status relevantnosti v mediálnom priestore – vlastnou vinou a politickou korektnosťou (čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj…) stávajú sa iba doplnkovými (alternatívnymi)…
A v ostatnom čase vedú kontraproduktívny nezmyselný boj s veternými mlynmi – konšpirátormi a „konšpiračnými“ médiami…