Jej prvým slovom bolo slovo – hasiči

Neviem, či je to pravda, ale hlavne muži zvyknú tvrdiť, že keď boli malí, tak chceli byť smetiarmi alebo hasičmi…

Jedno, čo skutočne viem – tak ja som smetiarom nechcel byť a v mojej rodnej obci som síce strašne rád chodieval pozerať na hasičské súťaže, ale na ZDŠke som sa do žiadneho hasičského družstva nehrnul… „krpcov“ tí vyšší a hlavne tí so širokými lakťami medzi seba nebrali, no moja 2,5 ročná vnučka svoje budúce povolanie má už teraz takmer „isté“…

Aminkiná prvá exkurzia na hasičskej stanici

Jej prvé slovo, ktoré vedela zrozumiteľne povedať bolo hasiči, a odvtedy jej môžu byť ukradnuté všetky bábiky a plišáky, ba dokonca ešte aj celkom zachovalé barbiny po našich dcérach.  Tá by sa vôbec nenahnevala ak by mala celú detskú izbu plnú hasičských áut a sanitiek, ktorých má aj tak neúrekom.

Teraz, respektíve v čase, keď ju dcéra začala pomaly odvykať od kojenia a vnučka už nebola „príliš závislá“ na svojej mame, tak som sa dcére ponúkal, že ak bude voľajaký problém a nebude ju môcť dať do škôlky, tak len nech mi to dá vopred vedieť a ja sa veľmi rád budem vnučke venovať…

Včera mi dcéra zavolala, že dnes pôjde ráno do školy, čiže do práce trochu skôr a nebola by rada, aby musela budiť malú, takže by bolo dobre aby som k nej prišiel a neodvedie ju do škôlky. (Pamätám si až príliš dobre aké muky sme spolu s manželkou prežívali, keď sme takto včasne ráno museli vodievať do škôlky naše dcéry a preto, čo som nemohol dať mojim dcéram, keď boli malé, tak sa snažím dohnať to aspoň na ich deťoch, najmä teraz, keď som už na predčasnom dôchodku a času mám na rozdávanie).

Musím však poznamenať, že s malou Améliou som už takto strávil zopár dní, ale dnešnú noc sa príliš nevyspala a preto bola dosť umrnčaná a o tom, že zostane celý deň so mnou nechcela ani počuť. Dcéra už bola rozhodnutá, že ju berie so sebou, keď mňa napadla spásonosná myšlienka a tak som vnučke povedal: vieš čo? My dvaja pôjdeme navštíviť hasičskú stanicu a budeš môcť celkom zblízka vidieť všetky hasičské auta priamo v ich garážach… Toto zabralo hádam lepšie ako rybárovi tá najlepšia návnada na udici a hneď bolo po plači a zabudla aj na mamu. Za 15 minút sme už boli vychystaní, no o trochu sklamania sa nám postaral jeden z ujov hasičov priamo na ich stanici. Chvíľu nato, čo sme k nej dorazili – jeden z hasičov sa vyšiel pozrieť von do skrinky s ističmi hlavného elektrického rozvodu – asi im vyhodilo nejaký istič, po jej skontrolovaní som sa ho spýtal, či by sme sa mohli spolu s vnučkou isť pozrieť do ich dvora na ich hasičské auta lebo ona takmer nič iné nepozerá ako videa o hasičoch a kdekoľvek započuje sirénu, tak okamžite mi zvestuje, že sú to buď hasiči, policajti alebo sanitka. (Dokonca aj rozprávkové knihy v jej detskej izbičke sú väčšinou o hasičoch). No ten pán nám povedal, že teraz tam nemôžeme, aby sme prišli až poobede okolo 15 hodiny. Smutný pohľad mojej vnučky mi naznačil, že ak nás nechcú niekam pustiť dverami, tak tam vlezieme „oknom“. A mali sme šťastie, sotva ten hasič zaliezol do jednej z garáži, tak sa začala otvárať hlavná brána stanice a z dvora vychádzalo hasičské dispečerské vozidlo, nato som si za bránou všimol štyroch hasičov ako debatujú pri jednom odstavenom hasičskom aute a tak som sa ich spýtal, či by sme sa s vnučkou mohli ísť popozerať na ich hasičské auta? Bez najmenšieho odporu nás pustili dnu a ešte nám poradili, aby sme sa držali pri skupinke školákov s pani učiteľkou, ktorí tam prišli iba niekoľko minút pred nami na exkurziu…

Neviem, či dva a polročnému dieťaťu utkvie v pamäti takýto zážitok z vysnívanej exkurzie na hasičskej stanici, ale jedno čo viem je to, že s najväčšou pravdepodobnosťou, tam budeme chodievať častejšie. Boli sme tam zhruba 1 hodinu, ale ak by sme tam boli aj 5 hodín, tak verím, že všetko ostatné jej mohlo byť naozaj ukradnuté a na mamu si spomenula len vtedy, keď som ju ukladal poobede spať. Ja jej totiž neviem rozprávať rozprávky tak, ako mama a ani jej neviem spievať uspávanky…