Jednotkou pre luxus je Jedno Bonaparte. S Ficom, či bez dane?

Veľa aristokratov minulosti prepadlo záhaľke, ničnerobeniu, aby sa ich zmocnila nuda a demoralizácia. Vládca Hirohito odolal úpadkovému hedonizmu ,jeho slastiam i rozkošiam, ako najvyššieho zmyslu života. Svoj život zasvätil morskej biológií a stal sa známou osobnosťou.

Moderný človek, keď ho v mladom veku prepadne stredostavovská prázdnota, čelí kríze identity a zapĺňa ju náhradnou činnosťou. Bez obsahu. Jednoducho prenesie mŕtvy marxizmus , dá mu honosný názov a umelému mocenskému procesu naordinuje umelé dýchanie. Cez tretiu cestu až k istotám  štátu v rozklade, hnilobnej spoločnosti a stavu sociálnej mytológie s účinkami ručnej brzdy.

Hogo Fogo, v českom filme Limonádový Joe, sa takto prihovára civilizovanému človeku :

„Alkohol podávaný v malých dávkach neškodí v akomkoľvek  množstve“.

Demagógia podávaná predsedom vlády v pravidelných dávkach vedie k otupeniu zmyslov spoločenstva a jej množstvo je limitované bodom dosiahnutia nasýtenosti ľudského materiálu. Voliča. Armády voličov zjednotených iba čarom svojej existencie. Silou, ktorá vytvára zdanie činorodosti. Mocou, ktorú považujú za niečo veľmi milé, ale chýba jej obsah aj schopnosť a tak čas trvanlivosti je vždy krátky.

Tak, ako na Elektre, tak aj na Bonaparte, znie novodobá „biblia“ socialistu.

Prvý ponovembrový potomok komunistov, Vladimír Mečiar, nevystavoval na obdiv svoje mravné predsudky a druhý potomok toho istého Bludatória sa iba po ňom opičí. Jeden aj druhý počúva, čo obyčajní ľudia hovoria a opakovaním docieľuje predstavu ich podielu na moci. Obaja, vzácne, nikdy nezasahovali do deja záujmov ľudí bohatých. Ako moderný nástroj lahodnej hudby štátnych peňazí pracovali s notovou sústavou komponovanou inde, ako v centrálach vratkej moci.

Bol to práve Vladimír Mečiar, ktorý „obhajoval právo“ v momente, keď sadol na lep politickému marketingu Róberta Fica pri zákone o preukazovaní pôvodu majetku.

Keby Robinson neopustil najvyšší bod opusteného ostrova bol by zahynul. Aj v prípade Fica platí táto premisa. Zavčasu opustil čnejúci bod vlastnej demagógie v momente len čo z núdze uší voličov chvíľu šuchoril perím cnosti, aby zabudol na svoju sociálnu neresť v podobe materskej škôlky v priestoroch Mečiarovej Elektry.

Ak pre Dona Quijota nebola nešťastím jeho bujná fantázia, ale sluha Sancho Panza, pre oboch, Mečiara aj Fica, je šťastím práve košatosť predstavivosti vydávanej za realitu.

Oboch pri luxusných nehnuteľnostiach spájajú ešte dva prvky.

Kým Mečiar až do času neskutočného osvietenia manželky, ktorá „dobre investovala“, nemal Elektru zapísanú v liste vlastníctva , Róbert Fico „by si nemohol dovoliť taký luxus, keby jeho manželka tak dobre nezarábala“.

Historická skúsenosť – keď nemáš za sebou ženu, si stratený – v plnej nahote v slovenských podmienkach.

Po dlhých rokoch je podobnosť s Ficovou materskou škôlkou v Mečiarovej Elektre výrazne nápadná s jeho výrokom spred pár dní :

„Prvý krok, keby sme sa pozreli na luxusné nehnuteľnosti, by takisto určite priniesol zaujímavú sumu peňazí,“ povedal Fico.

Dojemnosť a rozcitlivenosť sú také charakteristické pre výrok, kedy socialista hovorí o peniazoch iných, o peniazoch občanov a potvrdzujú prítomnosť výnimky. Tej, ktorá je vyčlenená z jeho času venovaného obsahu a forme vládnutia a v nej úspešne schovávaná skrývačka so skutočnými citmi voči iným ľuďom. Ovládanými.

“Ius primae noctis” – hľadím na podobu tváre čarodejníka, ktorý vlastnil licenciu na defloračný obrad panny i obcovanie s duchmi kedysi dávno.

Už v primitívnych spoločnostiach nájdeme chytrých, ktorí zabránili ľuďom, aby po vylezení z jaskýň sa začali smiať a žiť.

“Ius primae noctis” – objavujem črty tvárí všetkých mužov rodu, ktorým sa nevesta počas svadobnej noci oddávala v ďalších, v tomto Smere nevábnych historických úsekoch.

Deflorácia panny dávala zmysel, aj keď treba povedať, že pudový.

Deflorácia ústavy skonštruovaným socialistom súčasnosti v systéme stredovekom založeného princípu „Ius primae noctis“ že nedáva zmysel?

Ale áno, poskytuje. Dáva zmysel všade tam, kde Politika, teda  služba občanom sa mení na licenčný úrad s nesmierne zaujímavým druhom „podnikania“ . Inštitúciu, kde socialisti vydávajú aj dnes „aristokratom“ moci oprávnenia na uplatňovanie defloračného obradu. So štátnou pokladnicou.

Uznávam. Pri súčasnom uplatňovaní stredovekého privilégia „Ius primae noctis“ je problém byť slúžkou občana – politikom – tesne pred sobášom.