Ivan Novoroľník – Krajina plná šmejdov

Dopredu upozorňujem, že to nie môj článok, je to príspevok Ivana Novoroľníka, ktorého blogovací záznamník v denníku SME postretol smutný osud neželaného autora – zmizol
 

Hneď z úvodu sa priznám k hriechu najťažšiemu : film Šmejdi som nevidel a v zásade ho vidieť ani nemienim. Som ako ten gynekológ, čo ide usmiaty z roboty, pozerá po okoloidúcich a mrmle si „tváre…tváre…“. O čom je ten film totiž viem vcelku dobre, presne toto mám v robote na stole každý deň. Okrem toho, obsah filmu si aj s pomocou doteraz absorbovanej PR kampane viem pomerne presne odvodiť : je to dokument o tom, ako banda zmrdov s amputovaným svedomím a morálkou láka vybraný zákaznícky segment, primárne dôchodcov, na výlet za pár šušňov alebo inú formu „obedu zadarmo“, naloží ich do autobusu, niekde ich zamknú a tam do nich hučia pomerne hnusným spôsobom tak dlho, kým si nekúpia nejakú príšerne predraženú somarinu ktorá v lepšom prípade nefunguje. Plus samozrejme „dodatkové čísla“ ako reálna nemožnosť tovar vrátiť a dostať sa k svojim peniazom (o prípadných reklamáciách nehovoriac), schránková povaha firiem, ktoré sa týmto zaoberajú a najmä drakonické zmluvné podmienky, ktoré vedú nezriedka k tomu, že zákazník nakoniec príde aj o strechu nad hlavou. (V exekúcii. Síce som film nevidel, ale že by si zabudol kopnúť do exekútorov a pripomenúť tak národu ďalšieho škodcu, ktorého by sa bolo vhodné zbaviť, tomu sa mi nechce veriť. ) Niekde ku koncu sa autori opýtajú podstatnú otázku „viete čo robí vaša starká?“, čo má byť akože pointa, na vine sme my všetci lebo nedávame pozor na to, čo starká podpisuje.

A teraz trochu reality. Po prvé, koľko je akých exekúcií, to viem rádovo lepšie než najrôznejší Kaníkovia, Beblaví, prípadne iní bojovníci proti veciam, ktoré nechápu ani rámcovo. Pretože JA (plus zhruba 500 mojich kolegov VSU) ich osobne podpisujem. A tvrdím že : 40-50% exekúcií sa vedie v prospech eráru (sociálka, úrad práce, dane, pokuty, zdravotné poistenie), potom sú nezaplatené telefóny (10 – 15%), cca 10% sú náklady na bývanie (nájomné, elektrina, plyn), nesplácané úvery v bankách, nezaplatené poistky za auto… atď. Pričom šmejdi (vrátane rýchlych pôžičiek) sú úplne na konci, ak vôbec. Osobne som iba tento rok podpísal okolo 750 exekúcií, z toho „hrncový šmejd“ nebol ani jeden, rýchle pôžičky boli štyri návrhy, z toho dva som podpísal a druhé dva zamietol. Čím som podiel rýchlych pôžičiek na exekúciách znížil o polovicu, konkrétne z 0,5% na 0,25%. Dodávam, že tie dva som zamietol na základe dôvodu, ktorý mi došiel zhora befelom, neverím mu ani dobré ráno, považujem ho za právny nie že suterén, ale výkop smerom k jadru zemskému a takto zatriezva ho nie som ani schopný vysvetliť, ani ochotný zreprodukovať.

Takže až sa nabudúce nejaký (prípadne aj wannabe) predstaviteľ štátu začne rozdrapovať, že sa osobne pozrie na šmejdov, exekútorov a úverové spoločnosti, lebo štát sa už nevie pozerať na narastajúci počet exekúcií, na nič ďalšie už netreba čakať. Vezmite prvý tupý predmet čo budete mať po ruke a rovno ho „jebnite“ po tej sprostej hlave. Nech sa mu v nej trochu rozsvieti, že na Slovensku je to v prvom rade tento štát, kto zdiera národ a masovo ženie ľudí do exekúcií. Nie nejaké hrncové eseročky.

Po druhé, čo sa na takom nákupnom zájazde vlastne udeje? Skupina ľudí dostane pozvánku na výlet do bodu X spojený s obedom, propagačnou akciou na výrobok Y a garantovaným darčekom, to celé sotva za cenu toho darčeku. Časť oslovených zákazníkov uverí že existujú obedy zadarmo, na ponuku reaguje a zájazdu sa zúčastní. Vrátane propagačnej akcie, ktorá je úspešná, lebo málokto nekúpi. Mnohým sa to páči tak, že si výlet zopakujú. Zmluvy ktoré dotyční podpisujú majú silne nevyrovnané postavenie zmluvných strán, sú neprehľadné, dlhé a obsahujú pomerne tvrdé zmluvné pokuty.

Neviem či ste si všimli, ale podobné akcie sa opakujú zhruba každé štyri roky. Vtedy tiež bandy šmejdov de luxe edišn obchádzajú krajinou, tiež sľubujú obedy zadarmo, tiež ponúkajú (pracovne to tak nazývajme) zmluvu, akurát že jej text býva rádovo dlhší a zhusta sám sebe odporujúci. Na rozdiel od štandardných šmejdov, prípadné spory z neplnenia zmluvy neodkazujú ani len na súkromného rozhodcu ale výlučne na možnosť zmluvu o štyri roky neobnoviť. Cena, ktorú zákazník v konečnom dôsledku zaplatí, spravidla nie je ani spomenutá, hoci býva rádovo vyššia, než koľko si iní šmejdi účtujú za najlesklejšiu sadu hrncov. U každého kto hodí hlas do urny sa predpokladá, že zmluvu prečítal, porozumel, súhlasí a najmä – že je príčetný… úplne rovnako ako keď to isté v malom urobí šmejd s hrncami.

Mám pokračovať? Čo takto príbeh o krajine, kde ani nie tak dávno pol národa nahádzalo rádovo pol miliardy eur do v zásade celkom očividných pyramídových hier – a napriek tomu sa tam viera v obed zadarmo drží a prekvitá?

Dalo by sa to uzavrieť mierne povýšeneckým „zmluvy sú podľa zákona a zákony máme také aké máme lebo ich niekto napísal a odhlasoval a toho dotyčného zhusta volili práve obete šmejdov, takže kto chce kam, tam si pomohol aj sám lebo tú zmluvu tiež podpísal sám“. Ale nebolo by to celkom fér. Lebo ono to má ešte jednu, omnoho podstatnejšiu rovinu príčin, ktorú sa málokto odváži pomenovať nahlas.

Objektívne existujúce ekonomické okolnosti + (jemne povedané) nízkoštandardné uvažovanie nadlimitnej časti populácie + amputácia morálky a minimálnych etických štandardov v šmejdofirmách a pridružených právnych kanceláriách + vidina veľkého kýbľa peňazí na konci dúhy viedli do …ehm… vysoko intenzívneho a občas aj alternatívneho využívania inak v zásade úplne rozumných a kóšer inštitútov hmotného práva (zmenka, záložný prevod nehnuteľností, dobrovoľná dražba, rozhodcovské rozsudky…), čo následne viedlo k prudkému ťahu na peňaženky nadlimitne veľkej časti populácie. Čo by sa dalo ešte ako-tak ustáť, keby príjmy boli na 2-3 násobnej výške. Takto sa tí ľudia podostávali objektívne do stavu blízkeho defaultu, alebo doživotnej biede na 115,-e/mes.

Problém zdanlivo rastie aj preto, lebo celé haldy exekúcií sa pozačínalo 5-10 rokov dozadu, ale reálne doteraz stáli, lebo povinnému nebolo čo vziať, kým žil iba na sociálke. Ale čas plynie a postupne aj títo dlžníci starnú až dospejú do dôchodkového veku… sociálka vymerá dôchodok vo výške X a vzápätí nastúpi exekútor a nariadi zrážky. TAKTO nám rastú a ešte dlho budú rásť počty dôchodcov v exekúcii, nie nejakými marginálnymi záležitosťami typu autobus dôchodcov kupuje hrnce. Alebo to ste si niekto naozaj mysleli, že ten zhruba milión až pol druha bežiacich exekučných konaní majú na svedomí nebankovky a šmejdi s hrncami? A inak sme zdraví?

Průser sa teraz na súdoch snažíme (fpoho aj retroaktívne, so spätnou platnosťou 3-5 rokov dozadu) riešiť tým, že sa za pochodu ob dva-tri mesiace znovu a znovu znásilňuje a cez koleno láme proces do čoraz viac nepríčetných konštrukcií. Napríklad minulý mesiac som z archívu vyfasoval na dodatočnú previerku dvadsať spisov z rokov 2006 – 2011. Spoločným znakom bolo, že exekučný titul je tam rozhodcovský rozsudok (napísaný podľa zákona o rozhodcoch ktorý niekto schválil atď., viď vyššie) a dlžníkom bol dôchodca. Akcia vzišla zo samotného minijustice a jej podstatou bolo pozastavovať čo najviac exekúcií ak je povinným dôchodca, lebo čísla zo sociálnej poisťovne sú škaredé.

Dávam do placu fľašu škótskej pre toho, kto mi vysvetlí príčinnú súvislosť medzi vstupom dlžníka do systému dôchodkového zabezpečenia a jeho povinnosťou platiť svoje dlhy z čias, keď ešte nebol dôchodcom.

Medzičasom na súdoch blbneme na kvadrát, lebo čo platilo včera, to možno bude platiť znovu pozajtra, ale určite to neplatí dnes. Ani boh netuší, čo treba v akom štádiu konania urobiť, zhusta dokonca ani v akom štádiu sa aktuálne nachádzame. Chaos dosiahol také úrovne, že už určenie právoplatnosti blbého platobného rozkazu, proti ktorému ani nebol daný odpor je rébus, na ktorý aj krajský súd poskytuje 3-4 odpovede. Z ktorých ani ľubovoľné dve nie sú súčasne možné v tom istom vesmíre.

Viete čo je skutočným cieľom boja za ochranu spotrebiteľa? Teda, okrem toho, že sa oficiálnou politikou ministerstva spravodlivosti stala podpora občianskych združení brániacich práva spotrebiteľa (čítaj : schránkových firiem a k nim pridružených advokátskych kancelárií)?

Teoreticky je to ochrana jednoduchých občanov, inak plne spôsobilých na právne úkony, pred dôsledkami týchto ich úkonov.

V praxi je to presviedčanie čo najväčšej masy občanov, že za kvalitu ich životov je zodpovedný najmä niekto iný, v prvom rade štát, preto netreba premýšľať, ale správne voliť a zákony už potom nejako dodatočne prepíšeme. Že dlhy platiť netreba, ak sa nám dodatočne nepáčia. Že štát smie vstúpiť do uzatvoreného zmluvného vzťahu a prepísať ho na svoj obraz ak to uzná za vhodné. Že ste všetci doradu sprostí jak policajtove topánky, lebo nečítate, ale podpisujete sa kam len príde, chvalabohu je tu štát s univerzálnym zmizíkom, čo všetky vaše průsery dokáže obratom ruky odstrániť a skoro nič za to ani nechce. Inými slovami : že občan je defaultne NESPÔSOBILÝ na právne úkony a potrebuje niekoho, kto dodatočne (!) rozhodne, ktoré z jeho úkonov a rozhodnutí sú záväzné a ktoré nie.

Lenže tých úkonov sú státisíce a milióny denne. A ak štátu dovolíme aby sa sral do niektorých, máme ho VŠADE kým stihneme vysloviť slovo „komunizmus“. Aj keď slovo „dovolíme“ je bohapustým optimizmom – drvivej väčšine ľudí sa to PÁČI.

Ak sa vám páči predstava, v ktorej štát má toto právo, nič proti tomu. Každému sa páči niečo iné. Mne sa napríklad páči predstava, že plošnú nepríčetnosť národa predpokladajú politici, priamo z definície bytostne závislí od povesti rozumných a uvážlivých ľudí, zvolených inými rozumnými ľuďmi. Čo za bandu bláznov ich potom zvolila, to je taký paradox na dlhé zimné večery.

Ozaj, mám takto na záver jeden malý myšlienkový experiment.

1. predstavme si, že štát naozaj môže zmeniť (znulovať) o 180 stupňov otočiť akékoľvek rozhodnutie, prípadne prejav vôle občana, ak ho pre tohto občana nepovažuje za najlepšie riešenie. Lebo štát predsa vie najlepšie, čo je pre občana dobré.
   .
2. skúste si to predstaviť, až najbližšie budete od plenty kráčať k volebnej urne, s prejavom svojej vôle v rukách.