„Iba Idiot nemení názor“ a čuduj sa, koľko sa ich namnožilo.

Sedem rokov žije Slovensko životom Ficových Idiotov bez ambície nájsť bod Archimedovho zákona, aby konečne prestalo nadľahčovať tých, čo už dávno mali byť pod hladinou.

Zabudnúť na slávnu vetu Muža Novembra ´89, Milana Kňažka, sa jednoducho nedá. Patril k tým, ktorí odrodili nový Život, aby nepostrehol, že v krátkom čase sa po našej krajinke šírili reči o smrti. Labutia pieseň mnohých, s hlavou otočenou dozadu, nie a nie konečne zomrieť na zhubnú chorobu s diagnózou – socializmus. Diagnózou, kde vďačnosť sa mení na nenávisť, aby prekryla vlastnú neschopnosť vydať sa po novej ceste.

Ak vo voľbách prezidenta republiky odovzdá až 45,3 percent voličov svoj hlas politikom čo neponúkajú nič a akceptujú pochybný svet politického trhu,  potom mám právo byť ešte drsnejším idiotom aj ja. Áno, toľko percent dostali Fico, Kiska, Hrušovský.

Nie, nekoledujem si o nič iné, ako o vlastné idiotské presvedčenie, že po funuse, kedy je najvyšší výskyt maršalov, to dôjde aj druhu mne príbuznému.

Zo štrnástich kandidátov na prezidenta iba jeden, Rado Prochazka, prišiel s jasnou predstavou konceptu právneho štátu. Až natoľko zrozumiteľnou, že dávala viac, ako predpoklad prvého „štátneho pohrebu“ Ficových idiotov a paralelnú a zázračne vyliečenú spoločnosť i jej človeka.

Márne. Ten, ktorému som kedysi tlieskal pri jeho zmene názorov odmietol resuscitáciu Novembra po 23 rokoch. Tí, ktorí mali dostatok informácií, aby sa pridali k tým, čo odmietajú Ficov štát zločinu a zločinnosti, sa v rozhodujúcich okamihoch zachovali ako stará štetka. V nádeji, že je treba si otvoriť čo najviac dverí v presvedčení, že do ich „bordelu“ predsa len odkiaľsi klient príde. V nadšení osobných výhod, že ak aj nepríde, dá sa pripomenúť nadpráca pri „kachličkovaní“ s Paškom.

Dnes sme nemuseli mať problém mravný, ani problém svedomia, pretože pri pochopení návrhu, ktorý dostali a odmietli, by sme mali na tanieri druhého kola prezidentských volieb Prochazku  a Kisku.

Ľahká voľba aj u idiota, ako som ja.

Nepochopenie u človeka Novembra i obchodníkov, Filištíncov, u Freša, Fígeľa a Bugára prinieslo tri veci, ako svojho času rád opakoval Fedor Gál do omrzenia, aby ideály Novembra zobchodoval.

Tá najmenej trpká, rozpad politického debilizmu v podobe Ľudovej platformy Pavla Freša, po takmer dvoch rokoch od momentu, kedy som ju verejne a s hnusom takto pomenoval za prítomnosti oboch uší predsedu SDKÚ-DS bude skôr na prínos.

Druhá, ešte menej trpká, že protagonisti na pravej strane politického spektrá si na nejaký čas zobchodovaním akcií vlastného prospechu zachovali istoty Róberta Fica.

Tá tretia je horká, s príchuťou opakovaného blenu prvýkrát servírovaného pri voľbe človeka bez cti, lebo tú predal za Naftu Gbely, Ivana Gašparoviča.

Čo nám , voličom, zostalo na volebnom tanieri na dlhé obdobie dvoch týždňov a koniec koncov aj na najmenej päť rokov ďalších ?

Nechutnosť, ktorú máme správne a zodpovedne skonzumovať bez ohľadu na zdravie štátu, spoločnosti, človeka.

Na jednom ponúkanom tanieri stojí „kýbel špiny“ Ficových súdruhov.

Na druhom, rovnakej kvality a úžitku pre voliča, je trestné oznámenie Kisku na vodcu súdruhov.

Znova sme v bode, kedy by sme, so vzrušením, mali a chceli počúvať veľkosť myšlienok malých mužov s garanciami ich činov. No oni nám ponúkajú iné menu. Reprízu opakujúcich sa udalostí, ktoré sa jednoducho nedajú vysvetliť ľudským rozumom a už vôbec nie človečenskou súdnosťou.

Mňa, idiota, ktorý chce žiť v právnom štáte, ovlažuje iná historická repríza.

V roku 2006, pár mesiacov pred voľbami, kedy svet modrých ovládli Dzurindovi idioti opuncovaní obchodnými aktívami moci, prikrival so zlomenou nohou predseda vlády na zorganizované predstavenie nie o zdraví občanov, ale o mocenských túžbach idiotov z ľavej strany, aby za pár týždňov ukončil svoje trápenie sa s mocou.

Dnes, v roku 2014 dokríval, zo sveta protipólových idiotov moci, súdruh Róbert Fico, pred rozhorčené zdravotné sestričky. S natrhnutou achilovkou a ešte odmietajúcim hlas sudičiek o nasledovaní Mikuláša Dzurindu do minulosti.

Ibaže dnes je tu odhodlaný do súboja s ďalším „gigantom“ bez vízie. Lebo, čo už. Jeden bol birmovaný na Ústrednom výbore KSČ za lahodných zvukov druhého kandidáta krsteného za zvuku Krylových pesničiek.

Otázka na záver. Čo by si Karlíčku, priateľ môj z časov, kedy sme hovorili o novom svete Slobody, čo by si ty za pesničku dnes naspieval ?

Po každej dobrej otázke musí prísť odporúčanie.

Myslím si, že raz v živote by páni Kiska a Fico mali sa stretnúť s odvahou a stiahnuť svoje kandidatúry na prezidenta republiky.

Lebo jednu bezcennosť sme tu financovali, trpeli a vysmievali sa jej, so spolu s celým svetom, dvakrát po päť rokov.