Hyeny medzi nami

Čo je hranica medzi slušnosťou a zvrhlosťou, kde končí normálny záujem o slávnych a známych ľudí a kde začína ich odporné zneužívanie?

Medzi novinármi je len málo obecne rešpektovaných autorít, ktorí svojou hĺbavosťou, snahou dostať sa na koreň, jadro veci, svojim angažovaným a zapáleným prístupom k veciam verejným požívajú toľko autority ako Štefan Hríb, šéfredaktor časopisu .týždeň.

O to viac ma zarmucuje, keď si z indispozície takejto osoby urobia ľudia s mravmi paviánov súkromne predstavenie a naviac tieto fotky zverejní médium ako je Pluska . Namiesto zamyslenia nad údelom človeka, ktorý osamotene hľadá zabudnutie v strese všedných dní, namiesto varovania nad výchovou ľudí v okolí, ktorí dovolia takúto dehonestáciu ľudskej dôstojnosti sa pokleslí „žurnalisti“ ženú za zverejnením čo najväčšieho odpadu.

Ale zrejme takí sme, taká je naša spoločnosť. Náš galop za hmotnými statkami,  za svojimi 15 minútami slávy z nás robí nemysliacich otrokov, nepremýšľame nad osudmi druhých, je nám úplne jedno čo si o nás myslí okolie, naša empatia, schopnosť vcítiť sa do pocitov blízkych klesá k nule.

Tak sa potom nedivme, že nám vládnu zlodeji, načo kritizujeme súdne rozhodnutia, prečo nás vlastne vzrušuje nejaký výrok prezidenta hlavy štátu (© Ivan Gašparovič) . Však nás sa to netýka, nás nezatvárajú do väzenia za porušenie slobody slova, nepristaví nás policajt na ulici a nevybrakuje našu peňaženku. Lenže toto sa deje, v inej forme a iným ľuďom a každého z nás to postihuje nepriamo.

Slovensko je zaradené v celosvetovom rebríčku vymožiteľnosti práva na 140.mieste zo 144 krajín. Je to možné len kvôli tomu, že neexistuje tlak v mysliach ľudí na odtlačenie štetinatých svíň od válova, ak ignorujeme deštrukciu morálky v našom najbližšom okolí, nebude nám to vadiť ani v celoštátnom meradle. Preto je na čele súdnictva človek stýkajúci sa s mafiou, človek ktorý klame, človek, ktorý zmenil nezávislosť súdnictva na nezávislosť súdnictva od zákona. Preto je tiež na čele štátu človek, čo povýšil lož na pracovnú metódu a zdroj jeho majetku je evidentne v šedej zóne. Čo sa však divíme ak je spolu so súdnictvom na jednej lodi.

Tragédia Štefana Hríba je tragédiou osamenia, ako solitér stojaci v poli morálnej pustiny našiel na chvíľu únik, vypustenie pretlaku zodpovednosti na dne pohárika. Ruku na srdce, komu sa to ešte nestalo? Štefan len možno potreboval získať inšpiráciu, možno s niekým oslavoval, dôvody nepoznám. Len ma bolí, že ostal sám, že vo chvíľach keď sa nevedel brániť a zneužili ho dve fľandry, nebolo jedinej duše, ktorá by sa postavila a povedala : „Dosť!“

Na Slovensku je však toto slovo nedostatkovým tovarom. nevážime si nielen druhých, ale ani samých seba. Tak nám treba Slováci. Na udalostiach ako táto vidno našu malosť, provinčnosť, sebeckosť a hlúposť…

Pekne nám ten Nový Rok začína…