Hry na úkor chleba a čo neviete o MS vo futbale

Štadión Mane Garrincha v hlavnom meste Brazília otvorili v máji 2013. Jeho cena sa vyšplhala na 900 miliónov dolárov (cena sa strojnásobila oproti pôvodným odhadom, čo môže vypovedať aj o úrovni korupcie), čím pohltil desatinu celého rozpočtu a to aj napriek tomu, že jeho budúca existencia je viac ako otázna. Mesto Brazília totiž nemá profesionálny tím, takže je možné, že druhý najdrahší štadión na svete zostane bez využitia. Za ešte kontroverznejší možno považovať štadión Arena da Amazonia, ktorý sa nachádza v Manaus, ktorý taktiež nemá vlastný profesionálny tím, navyše sa nachádza v izolovanej časti amazonského pralesa, no jeho výstavba si vyžiadala „len“ 290 miliónov dolárov. No a nakoľko Brazílska futbalová konfederácia „veľmi pragmaticky“ rozšírila počet miest, ktoré budú hostiť Svetový pohár z ôsmych na dvanásť, nové štadióny pribudli aj v Natele – Arena das Dunas v hodnote asi 400 miliónov dolárov, Arena Pernambuco v Recife, ktorej náklady sa vyšplhali na 500 miliónov dolárov a tak ďalej. Smutnou štatistikou je, že výstavba štadiónov si vyžiadala smrť 14 robotníkov. Najväčší balík pohltila úplne nová dopravná infraštruktúra a to okolo 6,5 miliardy dolárov a nemalé náklady si vyžiadala aj bezpečnosť, nad ktorou dohliada 200 tisíc vojakov a policajtov.

Šokujúcim faktom je, že cestu tomuto megalomanskému projektu vydláždilo až 250 tisíc ľudí, ktorí museli opustiť svoj domov. Stovky rodín postretol smutný osud, keď stratili strechu nad hlavou, či už kvôli samotnej výstavbe štadiónov, okolitej výstavbe pre účely majstrovstiev, potrebnej infraštruktúre a sekundárne i pre zvyšovanie nájomného v okolí týchto nových „lukratívnych“ oblastí. Mnohí ľudia boli vysídlení bez akejkoľvek dostupnej alternatívy, mnohí začali v komunitách „okupovať“  prázdne stavebné pozemky v okolí, zvlášť v metropole São Paulo.

Vláda sa snaží apelovať na možnosti a príjmy, ktoré usporiadanie Svetového poháru so sebou prináša. Udalosť má totiž prilákať až 600 tisíc zahraničných návštevníkov a 3 milióny našincov z celej Brazílie. Aký dopad to však bude mať reálne pre ekonomiku štátu či dotknutých miest? Profitovať budú jednoznačne poskytovatelia služieb (hotely, reštaurácie, kaviarne), dopravcovia a prostitútky (legálne povolanie od 18 rokov). Čo však ostatní obyvatelia Brazílie, ktorí sa musia prizerať mrhaniu verejných zdrojov? V tomto momente je dôležité pripomenúť, že všetky príjmy zo vstupeniek a zisk z mediálneho priestoru putujú bez zdanenia do kasy FIFA. A ako bonus, zahraničná turistika so sebou prináša jeden z najodpornejších fenoménov – detskú prostitúciu. Tá sa v krajine roztočí na plné obrátky práve vďaka vlne fanúšikov, ktorí pravidelne hľadajú aj inú „zábavu“ ako futbal. Deti vo veku od 10 rokov, dievčatá i chlapci sú na ulici ponúkané na sex za 2 doláre. Sú k tomu nútené alebo sa samé predávajú, aby mali často na drogy. Tieto deti sú obeťami sexuálneho vykorisťovania, s nepredstaviteľne ťažkým osudom, ktorý žiaľ Svetový pohár nijak nezlepší. Skôr naopak.

Pochopiteľne, všetky tieto udalosti prispeli k všeobecnej nevôli občanov a to nielen u sociálne slabších vrstiev. Mnohí Brazílčania sa pridali k demonštráciám proti plytvaniu verejných prostriedkov, medzi nimi aj pôvodní obyvatelia (Indiáni) a mnohí ďalší vošli do štrajku. Medzi nimi sú najvýraznejší robotníci, učitelia, ale aj vodiči autobusov či vojenskí policajti. Ide o vyvrcholenie dlhoročnej kritiky brazílskej vlády, ktorej sa nedarí plniť záväzky voči občanom a ich základným potrebám. Tejto kritike čelí nielen vláda, ale aj lokálne riadiace orgány pre korupciu a v neposlednom rade i polícia pre neadekvátne, násilné zásahy voči občanom. Polícia má na totiž svedomí ročne až 2000 úmrtí, najčastejším oficiálnym dôvodom je „odpor pri zatýkaní“. Mnohé tieto tragédie a incidenty len vyostrili veľkú vlnu sociálneho odporu.

Nepokoje a rabovanie niekedy trvajúce i celé dni, násilné potýčky s políciou, to je obraz dnešnej Brazílie. Situácia sa často dostáva pod kontrolu až v momente, keď na scénu nastúpia federálne vojská, ako tomu bolo nedávno v meste Recife. Brazílčania sa právom domnievajú, že peniaze vynaložené na monštruózne projekty pre Svetový pohár, mali byť zainvestované skôr do riešenia ich sociálnych potrieb.  Aj preto podpora Svetového pohára u Brazílčanov rapídne klesla. Kým v roku 2008 podporovalo jeho usporiadanie v krajine až 78 % obyvateľstva, v roku 2013 to už bolo len 48%. Tento dramatický pokles bol len logickým dôsledkom nevôle k praktikám vlády, ktorá tvrdo zasahovala proti vlne mohutných demonštrácií, ktoré sa objavovali v mestách ako Brazília, Sao Paulo, Recife, Horizonte či Rio de Janero, kde protestovali desaťtisíce ľudí. Už minulé leto vyšlo do ulíc 100 tisíc ľudí, aby protestovali proti Poháru konfederácií a nadchádzajúcim majstrovstvám. Demonštrácie sa zmenili na násilné strety s políciou a vyžiadali si i niekoľko obetí. Napriek všetkému sa vláda po celú dobu snaží verejný protest bagatalizovať, argumentujúc tým, že demonštrácie sa netýkajú Svetového pohára.

Čo je teda príčinou brazílskych nepokojov a čo stojí za rozhorčením a frustráciou obyčajných Brazílčanov? Neuveriteľne vysoké náklady pre zorganizovanie hier, pochádzajúce z verejných prostriedkov, ktoré boli poslednou kvapkou v mori protivládnych nálad. V boji proti Majstrovstvám sveta nejde o futbal, ten všetci Brazílčania milujú, tu ide o boj za najzákladnejšie ľudské potreby a hodnoty, zahŕňajúc možnosti vzdelania, zdravotnú starostlivosť, dostupné bývanie, adekvátne platy a vhodné sociálne zázemie pre všetkých ľudí. Ako to vyjadril jeden z demonštrantov „My nie sme proti Svetovému poháru. My sme proti snahám nás utláčať. Oni dávajú prednosť futbalu a zabúdajú na rodiny a Brazílske obyvateľstvo.“

Amnesty International pripravilo k príležitosti Svetového pohára video „Brazília bez faulov“, ktoré sa nesie v duchu hier, spoločenského odporu a tvrdých represívnych opatrení vlády, ktorá chce hlas a nevôľu ľudí umlčať. Video končí výzvou „Svet sa pozerá“. Otázkou je – chce aj vidieť? Pretože, nič si nenahovárajme. Mnohým i dnes stačí k spokojnému životu „chlieb a hry„. Tragické je, že my máme svoje hry a Brazílčanom nezostalo ani na to chleba …

V budúcom blogu sa budem venovať podrobnejšie náladám v brazílskych uliciach …