Hranice a limity európskej aj slovenskej slobody a demokracie

Sloboda a demokracia v EÚ a na Slovensku naráža na svoj ústavný strop, stáva sa jej zdaním, len preludom a odleskom, tváriac sa ako sloboda a demokracia. Dnes sa dá sa aj konštatovať, že sú hľadané cesty úniku z demokracie k obmedzovaniu ľudských práv a slobôd, v mene ľudských slobôd a práv „demokratickou“ cestou…

Novoročné a predvolebné výzvy na zmierenie a zjednotenie spoločnosti prichádzajú zľava, sprava, od liberálov aj konzervatívcov, naprieč celou Európou.
Hodnotová vojna, stret civilizácií, kultúr a náboženstiev je ovocie ideológie liberalizmu, útočiaceho aj na tradičné európske hodnoty, ktoré sú liberálmi označované ako konzervatívne, mŕtve a spiatočnícke.
Spôsobujú rozvoľnenie a tým rozklad tradičného systému pôvodných hodnôt ich relativizáciou a negáciou.
Systém väčšinovej demokracie nezakladá spokojnosť celého systému, len väčšiny. Tvorí trojuholník vôľa-moc-sila.
Reprezentuje ho ústavný trojuholník zákonodarná-výkonná-súdna moc.
Víťazná majorita vládne a rozhoduje. Stáva sa monopolom spoločenskej pravdy, ktorú povolebná väčšina vyhlási ako svoju vôľu a skutky. Vrcholom takej demokracie je, že „väčšina berie všetko“.
Problémom demokracie je stotožnenie pravdy s demokraciou, v konflikte s definíciou pojmu pravda. Demokracia a pravda sú dva odlišné pojmy. Výsledky volieb sú pravdou. Ich dôsledky tiež. Demokracia ale nemá nič spoločné s pravdou. To, čo je vydávané za pravdu nie je pravda ale realita.
…
O pravde a jej definíciách sú štósy knižníc, knihovní, plný internet. Celý ľudský život a život ľudstva, je naplnený hľadaním pravdy, ktorej sa vyhýbame… (je pre jednotlivcov aj ľudstvo nepohodlná).
Pravdu, vo vzťahu k poslaniu ľudstva, treba hľadať v etike; svetskej a kresťanskej, jej spoločnom základe, ktorým je všeľudská etika spoločného antropologického základu celého a všetkého ľudstva.
Mali by sa stretnúť, raz sa tak stane. Deje sa vždy, pri voľbe medzi dobrom a zlom. V konfrontácii s realitou…
Žiaľ, nejdú súbežne, sú rozdeľované a oddeľované liberálnou sociálnou filozofiou a neomarxistickou ideológiou.
Pre súčasnú spoločnosť je veľkou chybou odmietanie kresťanskej etiky, alebo jej zneužívanie na ciele liberalizmu.
Súbeh a konvergencia oboch etík, nie ich divergencia, je pre prežitie ľudstva nevyhnutnosťou. Pravdu nemožno relativizovať. Založená na humánnej etike nepozná kompromis, len áno-nie.
…
Výsledkom demokracie má byť spokojnosť väčšín aj menšín. Pokúšajú sa oň novodobí liberáli, ktorí ešte viac otvárajú konflikt medzi majoritou a minoritou. Ale ani spokojnosť nemožno mať za pravdu.
O odstránenie tohto konfliktu ako antagonizmu, sa pokúšala komunistická ideológia. Na jej miesto sa dnes v opore o mantru slobody a demokracie, založenej na fiktívnej, heslami zmanipulovanej vôli ľudu, tlačí ideológia neomarxistickej ľavice menšín a „menšín“ (jej nový proletariát). Ale spokojnosť všetkého ľudu neprináša žiadny systém svetskej demokracie, tobôž totality.
Medzi „menšiny“ liberáli vsúvajú dúhu, čím otvárajú aj konflikt na osi majorita verzus minorita na báze definície pojmu normalita. Ide o predzvesť vlády minorít a „menšín“ nad majoritou.
Správanie liberálov pod false flag boja proti nacizmu a fašizmu dnes postupne vracia slobodnú a demokratickú spoločnosť do obdobia nacistickej, fašistickej a komunistickej totality, dnes s predzvesťou a prvými lastovičkami represie proti štandardnej majorite vo veciach rasy, etnicity, pohlavia a rodu (oddeľujú pohlavie od rodu)…
Na ratifikáciu Istanbulského dohovoru zjavne tlačia najmä liberálne kruhy parlamentných frakcií EÚ a slovenskí liberáli na čele s ich prezidentkou…
Jednou z prázdnych floskúl v rámci výziev na zjednotenie je, že hlava štátu je prezidentkou všetkých ľudí… (je ňou len formálne, z ústavy).
Jedným z dôkazov, že európska demokracia má svoje hranice a limity, je aj demokracia v rámci EÚ. Je obmedzená (Juncker) dobrovoľne prijatou Lisabonskou zmluvou predstaviteľmi národno-štátnych entít, v ich diverzite.
Liberáli postupne opúšťajú parketu jednomyseľnosti v hlasovaní, pretože aj federalistov k tomu núti národno-štátna diverzita členských štátov únie. Cúvajú preto k postačujúcej kvalifikovanej väčšine; takto majú byť schvaľované zmeny aj v novom návrhu na povinné prerozdeľovanie migrantov, ktoré má vo februári plénu EÚ a EK predstaviť Ursula von der Leyen, šéfka komisie.
A takto, slobodne a demokraticky sa EÚ a Slovensko posúva vpred do fukuyamovsky (utopista Francis Fukuyama, Koniec dejín, posledný človek) šťastnej a spokojnej budúcnosti a nekonečne liberálnej spoločnosti; ibaže len pravda oslobodzuje. Nie je totalitná ani liberálna. Odťažitá od akýchkoľvek ideológií a politík.
Pokračovaním stáleho boja za slobodu a demokraciu v post novembrovom vývoji post komunistickej pluralitnej spoločnosti by sa zdalo byť posilnenie priamej demokracie; háčik je v tom, že aj výsledky referend sú vôľou a rozhodnutím väčšiny.
Ani priama demokracia neprináša pravdu. Neprinesie ju ani liberálna demokracia. Jedinou pravdou sú históriou overené a spoločenskou praxou denne potvrdzované tradičné európske hodnoty, ktoré, ak EÚ opustí, čo sa deje, podpisuje si tým rozsudok smrti.
Spoločenská jednota robí spoločnosť statickou v jej spoločenskej dynamike ako prirodzeného systému. Akýkoľvek nastolený jednotný umelý systém je totalitný.
Parlamentné voľby neponúkajú pravdu, len slobodnú a demokratickú voľbu. Pravdu prinesú ich výsledky. Pravdu sily a moci a vlády väčšiny.
Pravda, dobro a krása jedno sú. Toto nezvládol, nezvláda a nezvládne žiadny systém svetských vecí.
Neprinesie ju soc-dem mačkopes ani podobná kresťanská demokracia, hoc sa tvária úprimne. Nie je možné spojiť svetskú demokraciu s kresťanskou teokraciou. Ani sociálny aspekt s kapitalizmom (sociálne orientovaná trhová ekonomika). Len cez umelé zásahy vlády a odbormi, ktoré otvárajú konflikt s liberálmi a libertariánmi.
Je ale možná a akútne potrebná politická a hmotná intenzifikácia podpory mladých rodín, ktoré všade zakladajú spokojnosť spoločnosti a prosperitu štátu, založeného na silnej a živej rodine („Husákove deti“ privádzali na svet a štátu potomstvo, ktoré dnes starne bez náhrady); lebo štát otvoril a urobil bezprizorný aj trh s bytmi. Aj taká bola a dnes je pravda (bytová politika).
Pravdou je aj, že kvalitu života nezakladá len HDP, ale jednota hmotnej, nehmotnej zložky (telo, duša, duch), i to, že neomarxistickí liberáli vytesňujú duchovnú (spirituálnu) zložku ľuskej osoby ako nežiaducu; pre nich neexistuje, podľa neomarxistického neo evolucionistu a neodarinistu Dawkinsa súčasťou „sebeckého génu“ (náboženstvo).
Ibaže duchovnou zložkou disponujú veriaci aj ateisti (zmysel pre spiritualitu), potrebnú aj pre umenie (tvorba a recepcia). Dejinami umenia sa vinie sakrálne a svetské umenie. Nevymazateľné z reality ani pamäte ľudstva…
Od 60-tych rokov preošlého milénia liberáli a neomarxisti pretláčajú a podporujú masovú pseudo umeleckú pop kultúru, zahlcujúcu spodné úrovne ľudskej zmyslovosti, tlmiace vyššie umelecké tvorivé a receptívne ambície.
A tak nám vládne sladký gýč a kríza arteficiálneho umenia, majúceho vyššie umelecké ambície; zodpovedná je Adornova estetika. Navrch má pseudo umenie a pseudo kultúra, vydávané za alternatívne umenie a kultúru.
Neoliberálny globálny neo imperialistický kapitalizmus zasa podporuje konzum pre obrat, ako motor, vedúci k ziskom; sme systémom podporovanou konzumnou spoločnosťou…
Pre Európsku úniu je štandardnou parlamentná demokracia, jej väčinový a pomerný systém podielu na moci a vládnutí. Nemá spôsobilosť úplne uspokojiť potreby menšín. Menšiny majú mať také miesto a zastúpenie, ktoré zodpovedá ich štatútu a postaveniu v spoločnosti. Vláda menšín, tobôž „menšín“ stavia štandardnú demokraciu na hlavu.
Štát nedisponuje možnosťou vytvorenia štátu v štáte pre tie „menšiny“, ktoré nie sú definované ako menšina, ale skupina. Požiadavky tzv LGBTI dúhy na zrovnoprávnenie s väčšinou a ľudsko-právne definovanými menšinami nie sú ich základné ľudské práva.
Nedostatok väčšinovej politickej vôle na manželstvá párov rovnakého pohlavia sú v konflikte s definíciou pojmu manželstvo, nielen ústavne ale aj všeobecne, preto diskurz o „ludsko-právnej“ a ústavnej diskriminácii a „nápravné opatrenia“ nie sú dôvodné. 
Sociálne nerovnosti v rámci bohatej Európy nezakladá len podstata kapitalizmu a spoločenského systému, ale aj ľudia samotní, svojim osobným prístupom, nezodopovednosťou, vedení lákavou ponukou konzumu, sú si často sami príčinou svojho zadĺženia a tiež aj bezdomovectva (pojem exekúcia minulý režim nepoznal).
Riešenie zamestnanosti imigrantmi je priame zlyhanie štátnych politík; podľa pápeža Európa ako „stará Sára…“ (potrebuje migrantov); „spočiatku ju to bude bolieť, ale napokon sa poteší…“.
Nezodpovední slniečkárski liberáli tlieskajú.
V nastávajúcich voľbách už nepôjde „len“ o veľa, ale o všetko. Aj o naše životy.
A teraz idem znova premýšľať o volebnej ponuke.
Vždy ide o menšie zlo. Pravda či lož?
Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan