Hranatá istota tretej cesty do Tretej ríše Róberta Fica.

Akoby to bolo posledné varovanie, čo dnes všetkého schopní a po moci bažiaci imitátori sociálnej demokracie vynášajú na denné svetlo našich najstarších národných zlozvykov.

Akoby sme všetci zatvrdli v prijímaní života a jeho darov, ktoré tak bohato dostávame od prírody a zavesili si do svojich príbytkov „kríž“ zločinu.

Dnes už to nie je princíp – akoby.

Dnes vzorom mocných, ešte množstvo ľudí zaživa pochováva vlastný zdravý rozum, aby uvoľnený priestor ponúklo do prenájmu ohavnosti.

Dnes sa zo spoločnosti definitívne vytratilo teplo človečenstva, kde každý slobodný človek sa javí ako čudák  a hlas davu aplauduje lúpežníkom napriek tomu, že miska je už prázdna.

Zostali posledné nezrelé plody, ktorými sa presýtení hotujú na život škrečkov s vedomím, že zem nepoznane chudobnie a krajinu čakajú zlé žatvy.

Zákon zločinu na samom začiatku samostatnosti sa stal novodobou nemravnosťou, kde kopa bankoviek má skryť zraňujúcu nahotu vo svetle duchovného žiarenia, aby ho iná garnitúra komunistov povýšila na štátnu doktrínu.

Tam, kde nie spravodlivosť, ale zločin je postavený na akt milosti v podobe hrádze nespravodlivosti Mečiarových  amnestií „samoúnosu“, tam sa súdna moc  nerozpakuje prekročiť prah sebazničenia spoločenstva a kryť vrahov.

Práve jej bola pred pár rokmi podsunutá nemravná a zahanbujúca lož, aby raz, keď príde čas, zamorila spoločenstvo, ktoré dychtivo a bez rozpakov „nakupuje čínsky tovar“ mravov.

„Amnestie sú morálny suterén, bohužiaľ, z právneho hľadiska sú nezrušiteľné“.

Dnes sú otázky, ktoré som kládol pred takmer dvoma rokmi oveľa aktuálnejšie, pretože chudoba ducha je posledným stupňom k chudobe, ktorá hanobí a prináša mrzáctvo, v ktorom sa rúca slepá vôľa záchrany vlastnej prestíže i životov občanov.

Kto vymyslel dômyselnú hru s Vladimírom Mečiarom, aby presadil chuť privatizovať formou a spôsobom, ktorý zvýhodnil úzku skupinu ľudí a ostatných z tohto procesu vylúčil a urobil tak z neho „obeť“, ktorá plnila príkazy mimo ústavou aprobovanej moci?

Kto vymyslel spôsob a formu zavlečenia prezidentovho syna, aby dostal do područia predsedu vlády a mohol tak manipulovať nielen legislatívnym procesom, ale predovšetkým uskutočniť najveľkolepejší podvod na občanoch v novodobých dejinách Slovenska?

Kto režíroval túto politickú hru s výkonnou i parlamentnou mocou tak, že odklonil pozornosť verejnosti a zahraničnej diplomacie od podvodu na nelogický únos Michala Kováča ml?

Udeľoval Vladimír Mečiar amnestiu predovšetkým sebe, na svoju vlastnú ochranu, pretože plne chápal svoju pozíciu „obete“ a rozsah zneužitia legitímnej moci v prospech úzkej skupiny ľudí?

Kto je ten, kto pochopí , že tlak v „hrnci“ spoločnosti sa dostal do úrovne, kedy začína byť nekontrolovateľný napriek existencií všetkých zákonov ? Prírodných, človečenských i fyzikálnych.

Tí, od ktorých sa to najviac očakávalo, pravé politické spektrum sú dnes ticho, aby ním dali priestor názoru, ktorý je voľným a obludnejším pokračovaním „čiernej diery“ konca  minulého storočia.

Lží treba opakovať, aby sa odtiahla opona skutočnej tváre slovenskej politiky a poskytla sa tak možnosť aj občanovi nazrieť do jej zákulisia.

Klamstvo naformulované Róbertom Ficom v tejto vete – „Amnestie sú morálny suterén, bohužiaľ, z právneho hľadiska sú nezrušiteľné“ – má jediné významové posolstvo.

Autor výroku oznamuje, že je „korunným princom“, ktorý prevzal od Vladimíra Mečiara všetky metódy a formy vládnutia odovzdané po komunistickej praslici starým „kráľom“.

Čo však zatajuje je zrejmé už na prvý pohľad.

Že nad zákonom vždy stojí princíp spravodlivosti.

Že tak, ako sa ocitol Vladimír Mečiar v područí tých, ktorých nie je vidieť, nezúčastnili sa volieb a predsa vládnu, dnes je tými istými pod hrdlom držaný Róbert Fico.

Ten „niekto“ , kto režíroval tento kolosálny podvod vedel o občanoch tejto krajiny veľa.

Vedel, že jeho gestá chamtivosti v priestore umelo vytváranej núdze ho povedú k ešte väčšiemu ohnutiu chrbta, aby mohli na ňom sekať aj ďalší !

Do nekonečna ?

Nie. Dnes nemusíme popíjať pivo v mníchovských krčmách prvej polovice minulého storočia a s pomútenou mysľou čakať  na Adolfove totálne zničenie štátu a jeho mŕtvych.

Dnes s rovnakým pôvabom ľudí milujúcich demokraciu a slobodu môžeme poslať „červeného princa“ skonštruovaného Mečiarom do minulosti rovnako, ako jeho v roku 1998.

Tretia šanca v Tretej ríši Róberta Fica už nepríde.